Ak padne Rím, padne svet...

Málokto si uvedomuje, že práve my a práve teraz môžeme stáť na bode veľkého zlomu pre celé ľudstvo. Ak padne Rím, padne svet. V tomto komentári sa pozrieme na skutočné dôvody súčasnej krízy a dôvody, pre ktoré sa kríza tak skoro nevyrieši. Naopak, svet musí prejsť hlbokými štrukturálnymi a bolestivými reformami na to, aby dokázal prežiť bez katastrofických následkov.

Sme racionálne bytosti a máme veľkú šancu sa s nepriazňou vyrovnať a spraviť svet ešte lepším. Na to však potrebujeme zmeniť svoj pohľad na svet.

Skazená morálka a realita

Veľká väčšina ľudí sa zhodne na tom, že za súčasnú krízu môže z veľkej časti práve skazená morálka a chýbajúce ľudské hodnoty. Naháňame sa za materiálnymi vecami, pričom korupcia a klamstvo sa stali súčasťou našich životov. No musíme si uvedomiť, že my sme tí, ktorí tvoria realitu a morálka spoločnosti je našou vlastnou morálkou. A tá je chybná, pretože je postavená na socialistických hodnotách – na hodnotách, ktoré zabíjajú tých úspešných a pracovitých a podporujú parazitov.

Aj keď je sociálna stabilita a pomoc štátu na prvý pohľad lákavá predstava, sociálna politika zabíja schopnosť ľudí napredovať a správať sa zodpovedne. Naopak, podporuje lenivosť a pasivitu. Psychológovia tvrdia, že človek potrebuje ku svojmu šťastiu bojovať a byť aktívny. Šťastní môžeme byť jedine tak, že budeme prekonávať životné prekážky a nie tak, že dostaneme do rúk milodary. Práve sebarealizácia, hrdosť na vlastnú prácu a boj voči tvrdej realite vytvára skutočné hodnoty.

Prerozdeľovanie a jeho efektivita

A bohužiaľ žijeme vo svete socializmu, kde európske štáty prerozdeľujú prostriedky v objeme často krát až 60-70% HDP krajiny. Tento proces je škodlivý z mnohých dôvodov.

Po prvé, štát trestá všetkých tých, ktorí podnikajú a tvoria hodnoty. Podnikateľské prostredie sa stáva nesymetrické, keďže výsledok zariskovania jedného eura prinesie buď stratu €1, pokiaľ nám podnikanie nevyjde, alebo zisk zhruba €0,5 eura, pokiaľ budeme úspešní. Zvyšok zhltnú dane. Podnikanie sa tak stáva neracionálnym procesom, pri ktorom môžu byť úspešní často krát iba tí, ktorí majú napojenie na štátne zákazky alebo jedinečný podnikateľský plán. Najhoršie podnikateľské prostredie v eurozóne má práve Taliansko, kde až 68% firemných ziskov skonfiškuje štát. Na Slovensku je to 49%.

Po druhé, štát prerozdeľuje, čím vytvára pracovné miesta, ktoré by inak nevznikali. Štát si z každého zdaneného eura nechá približne polovicu na svoje fungovanie a druhú polovicu dá naspäť do spoločnosti. Zároveň vznikajú masy štátnych úradníkov, účtovníkov alebo právnikov, ktorých jedinou prácou je zabezpečovať transfer zarobeného majetku od tvorcov hodnôt k ľuďom, ktorých štát podpláca darmi sociálnych dávok. Ľudia, ktorí by ináč participovali na tvorbe hodnôt, sú z tohto procesu vyčlenení a stávajú sa iba spotrebiteľmi nárokujúcimi si diel z celkovej produkcie.

Život na dlh

Štátne prerozdeľovanie má na ekonomiku neblahé vplyvy, avšak tie sú stále nízke v porovnaní s tým, čo robí centrálna banka a bankový sektor vôbec.

Centrálna banka predovšetkým manipuluje úrokové sadzby, keďže určuje úrokové sadzby, za ktoré sa na trhu požičiava. Hovorí o podpore ekonomického rastu, ale dôsledok je radikálne odlišný. Politika nízkych úrokových sadzieb a konštantnej inflácie znamená, že penalizuje sporiteľov. Ti prestávajú šetriť a prestáva sa tak tvoriť kapitál – ušetrená práca, ktorá sa môže použiť na investovanie do nových projektov. Práve kapitál zabezpečuje dlhodobý a udržateľný ekonomický rast.

Nachádzame sa vo svete, kde máme obrovské množstvo úverov, avšak takmer žiadny kapitál. Totižto úver je dlh a ten sa musí splácať. Kapitál je na druhej strane niečo radikálne odlišné – kapitál sme ušetrili ako svoju nadspotrebu a tú môžeme využiť na zlepšenie systému, tak ako použije farmár ušetrené obilie z leta na opravu a zdokonalenie svojich strojov.

Najhorší vplyv na ekonomiku má však frakčný rezervný bankový systém, ktorý tvorí úvery zo vzduchu. Tým, že bankový sektor nepožičiava existujúce peniaze ale úvermi vytvára peniaze nové, zvyšuje tak množstvo splatných úrokov. Banky si čím ďalej nárokujú väčšiu časť z budúcich reálnych ekonomických transakcií, bez toho, aby čímkoľvek ekonomike pomohli.

V súčasnosti je celkový dlh ekonomicky vyspelej krajiny a jej obyvateľov približne 300% HDP. Ak si zoberieme, že úroková sadzba na tieto dlhy je približne 5%, potom matematika hovorí, že až 15% celkového HDP používame iba na splácanie existujúcich dlhov. Nečudo, že veľkosť finančného sektora výrazne rastie a ekonomická výkonnosť klesá. Dlh sa stal rakovinou našej spoločnosti.

Matematika nepustí

Bolo by fajn povedať, že dlhy môžeme vymazať a začať od začiatku, avšak nie je to tak. V súčasnom finančnom systéme, ktorý nie je postavený na kapitále, alebo úveroch platí, že každý úver je niekoho aktívum. Vymazanie dlhov by preto spôsobilo vymazanie aktív. A keďže súčasný systém je založený na páke, tak pôvodná malá strata vytvára čím ďalej tým väčšiu a väčšiu stratu, ktorá nakoniec ohrozuje existenciu celého systému.

Je tak jasné, že ak má súčasný systém fungovať aj ďalej, tak objem dlhov musí rásť. No s nimi rastie aj objem splatných úrokov. Ak z našej práce 60% skonfiškuje štát a ďalších 10% banky, skutočne nám neostáva veľa prostriedkov, ktoré sa v ekonomike využívajú efektívne. Celá ekonomika sa prepadá do stavu, kde hodnoty a produkciu vytvára stále menej a menej ľudí, tí sú zdaňovaní viac a viac, platia stále väčšie úroky a neustála regulácia zabíja ich produktivitu. Toto je Veľký Rím 21. storočia.

Budúcnosť s nami alebo bez nás

Náš socialistické hodnoty zabili podnikateľské prostredie (kapitalizmus). Ostal iba štátny klientelizmus a bankový korporatizmus. Mnohí práve toto označujú ako zlyhanie kapitalizmu, nemôžu byť však ďalej od pravdy.

Veľkolepá kniha „Atlas pokrčil ramenami“ (Atlas Shrugged) od Ayn Rand už pred polstoročím načrtla víziu budúcnosti, ku ktorej sa stále blížime. Celú spoločnosť zabíja naša primitívna altruistická morálka. A miesto toho, aby sme hľadali cestu von, tak pridávame do kotla zvyšovaním daní, väčšou reguláciou a zákazom trhu, aby prestal ukazovať realitu, ktorá bolí.

Nebude trvať dlho a pokiaľ sa nezačnú robiť radikálne zmeny, tak nás (a naše očakávania) už ekonomický systém nedokáže uživiť. Éra lacnej energie(komodít) je dávno za nami. Ekonomika sa stáva neefektívnejšou a rastúce dlhy znamenajú, že z tohto sa tak ľahko nedostane. Práve zmysel dlhov je ten, že človek predá svoju budúcnosť, aby získal rýchle peniaze. Tie sme však už dávno minuli, no okovy dlhov ostali.

Ostáva nám iba jediné, a to simultánne:

• podporiť podnikateľské prostredie radikálnym znížením daní a odvodov
• ešte radikálnejšie znížiť štátne výdavky s cieľom vyrovnaného rozpočtu
• výrazne znížiť štátnu reguláciu a dotácie
• zaviesť alternatívne slobodné peniaze, ktoré budú konkurovať existujúcim peniazom

Pre niekoho sa to môže zdať utópia, avšak ak niečo pomôže, tak to môže byť iba toto. V opačnom prípade sa bude nerovnováha a neefektívnosť zvyšovať a nedôvera narastať. A to až do bodu, kedy znenazdania nepriletí čierna labuť. A tá nás pravdepodobne nepoteší...

Ak padne Rím, padne svet... >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet