Ako Friedman porazil Keynesa

Posledný júlový deň uplynulo 98 rokov od narodenia jedného z najvplyvnejších ekonómov 20. storočia. Milton Friedman spolu s Keynesom patria k najväčších ekonomickým teoretikom svojej doby. Implementácia ich myšlienok je prítomná v súčasnej hospodárskej politike viac ako kedykoľvek predtým a preto sa poďme pozrieť na ich obrovský intelektuálny súboj.

Keynes ovládol svet

20. storočie ponúklo mnoho kľúčových udalostí a jedným z míľnikov bola Veľká hospodárska kríza. Práve tá ponúkla vo vydaní Johna Maynarda Keynesa absolútne nový a intelektuálne príťažlivý obraz hospodárskej politiky. Keynes bol bez debaty jedným z najvplyvnejších mužov svojej doby, keď jeho charizma, intelekt a dôvtip boli zbraňou proti akýmkoľvek argumentom. V realite dlhodobej a takmer nekončiacej ekonomickej depresie prišiel Keynes na zlomovú myšlienku: trh je neefektívny a vyžaduje si štátne zásahy.

Neexistovala úrodnejšia doba na ich prijatie akademickou obcou, pretože Keynesove podanie bolo myšlienkovo jednoduché, priame a priveľmi presvedčivé. Keynes otvoril dvere novému pohľadu na svet, v ktorom mali politici možnosť ho zlepšiť a vyhnúť sa nástrahám trhu. Tento nesmierne podmanivý politický podtón sa stal základom povojnovej obnovy ekonomík. Dostali sme tak do vienka zbraň proti negatívam trhu a víziu lepších zajtrajškov. Nikto z nás sa nemôže čudovať, že dvadsať rokov po vojne keynesiánstvo kompletne ovládlo akademickú a politickú obec.

Ako náhle máme cieľ – lepšiu spoločnosť, potom všetko, čo stojí v jej ceste sa stáva nepriateľom. Osobná sloboda a slobodný trh sú prebytočné, každý z nás sa stáva prvkom ekonomickej skladačky, ktorú vie najlepšie riadiť štát. Politik a vládny úradník vedia, čo je pre nás „to najlepšie“ a naše názory nie sú podstatné. Keynesove myslenie tak vypustilo z klientky pokojné zvieratko progresívneho sociálne inžinierstva, z ktorého sa každým rokom stával silnejší jedinec čoraz totalitárnejšieho a socialistickejšieho zmýšľania.

Friedmanov úspech

Príťažlivosti keynesiánstva nedokázala v tej dobe odolávať žiadna ekonomická škola. Keynes udusil klasickú ekonómiu a ani predstavitelia rakúskej školy sa nezmohli na silnejší odpor. Bez väčšej odozvy ostali pokusy Rothbarda, Hazlita či Misesa o intelektuálny boj voči keynesiánstvu. Dokonca aj Hayek podcenil silu Keynesa, čo do konca života trpko ľutoval.

No v tejto chvíli, kedy bola sloboda výrazne ohrozená, prichádza Friedman s myšlienkou obrody kapitalizmu. Jeho kniha „Kapitalizmus a sloboda“ zaznamenala obrovský úspech, ktorou len vyvrcholila poctivá dlhoročná práca o hľadanie ideálneho ekonomického modelu. Keď Friedman začal s atakom keynesiánstva bol na posmech, avšak jeho štúdium histórie a presvedčivé kalkulácie začali ukazovať, že Keynes sa mýli. Práve na konci 60. rokov sa začala v plnosti prejavovať neschopnosť intervencionistickej politiky zlepšiť hospodárske prostredie a svet sa ocital v kríze hospodárskeho poklesu a rastúcej inflácie, predtým nevídaného mixu.

Milton Friedman v týchto časoch dokázal ako jediný liberál povstať a poraziť keynesiánstvo a tak postupne začať meniť politickú paradigmu hospodárskej politiky zo štátnych zásahov späť k slobodnému trhu. Uspel tam, kde nedokázali uspieť iní. Medzi hlavné dôvody prečo sa mu to podarilo bolo, že svojou prácou postupne získaval akademické tituly a stal sa uznávaným odborníkom. Okrem toho vybudoval veľmi sofistikované empirické dôkazy na podporu svojej teórie. Samotná logika nestačí na vyvrátenie teórií, avšak poskytnuté hodnoverné dáta, kvantitatívna analýza a matematické schopnosti katapultovali jeho teóriu veľmi vysoko. Milton začal rozprávať jazykom Keynesiánov, ktorí strácali argumenty.

Ako poraziť Keynesiánov

Friedman porazil keynesiánstvo, lebo odporovalo skúsenosti. Uveďme si hlavné keynesiánske tézy, ktoré vyvrátil:

• Vládne výdaje zvýšia príjem domácností cez multiplikačný efekt (vládny výdavok $1 sa v ekonomike niekoľko násobne prejaví). Pomocou historických dát však Friedman ukázal, že miesto učebnicového 6-7-násobného efektu je multiplikačný efekt vládnych výdavkov blízko hodnoty 1. Navyše spotrebitelia reagujú iba na dlhodobé zvýšenie svojich príjmov a krátkodobé príjmy ušetria.
• Keynes tvrdil, že s vyšším príjmom sa viaže vyššia miera úspor, čo znamená menšiu spotrebu a stagnáciu ekonomiky. Vláda tak musí dosahovať deficity, aby a zaviesť vyššie dane pre bohatších jedincov aby zabránila stagnácií. Friedman opäť na dátach ukázal, že od roku 1899 napriek mohutnému zvýšeniu reálneho príjmu ostáva miera úspor rovnaká.
• Známa Philipsova krivka tvrdí, že existuje možný politický obchod medzi nezamestnanosťou a infláciou. Keynesiáni tvrdili, že ak chceme zvýšiť zamestnanosť, tak stačí zvýšiť infláciu. Friedman však zaviedol prirodzenú mieru zamestnanosti a povedal, že jediný spôsob ako zvýšiť zamestnanosť je cez neočakávanú infláciu. Očakávaná inflácia naopak zamestnanosť znižuje, čo potvrdila história 60. a 70. rokov.
• Ústrednou tézou Keynesa bolo, že kapitalizmus slobodného trhu je vnútorne nestabilný a môže fungovať do nekonečna fungovať pri vysokej nezamestnanosti. Vláda preto musí obnoviť efektívny dopyt a stimulovať ekonomiku. Na túto tézu reagoval Friedman knihou „Monetárna história Spojených štátov“, kde ukazuje, že za ekonomickými krízami stojí hlavne monetárna politika. Myšlienku Keynesiánov o tom, že peniaze nehrajú rolu, postavil Friedman na hlavu.

Hlavnou a najznámejšou teóriou Friedmana sa tak stalo presadzovanie dôležitosti monetárnej politiky, teda kontrola množstva peňazí v obehu. To bolo zásadnou antitézou doterajšej hospodárskej politiky založenej výhradne na fiškálnom pohľade. Práve Friedman vymyslel koncepty peňažnej masy M1 a M2 a usudzoval, že Veľká hospodárska kríza bola prehĺbená najmä reštriktívnou monetárnou politikou FEDu v rokoch 1929-1933, keď znížil objem peňazí v obehu o jednu tretinu.

Friedman tak dospel k radikálne odlišnému záveru ako Keynes: „Faktom je, že Veľká depresia tak ako aj ostatné obdobia vysokej nezamestnanosti boli vytvorené chybnou politikou vlády a nie vnútornou nestabilitou súkromnej ekonomiky... Depresia nie je zlyhaním slobodného podnikania ale tragickým zlyhaním vlády“. Týmto postavil Friedman slobodu a slobodný trh opäť na nohy.

Stratená vízia

Podľa Friedmana sú tak obchodné cykly spôsobované vládou a nie trhom a ak chceme dosiahnuť ekonomickú stabilitu, tak musíme zabezpečiť monetárnu stabilitu. Ako však môžeme vytvoriť inštitucionálne usporiadanie, ktoré by vláde umožňovalo niesť zodpovednosť za oblasť peňazí, no zároveň by obmedzilo moc takejto vlády? Odpoveďou sú striktné monetárne pravidlá, ktoré sú omnoho preferovanejšie ako svojvoľné rozhodnutia vládnych úradov. Friedman hovorí: „každý systém, ktorý dáva príliš veľa moci a príliš veľa slobody niekoľkým ľudom je chybou“.

Friedman navrhuje napriek potvrdenej stabilite zlatého štandardu prijať monetárny systém založený výhradne na papierových peniazoch. Zároveň však požaduje 100% rezervy na vkladoch v bankách (oproti súčasnému frakčnému rezervnému systému) a prijať legislatívne pravidlo, podľa ktorého by sa mala ponuka peňazí zvyšovať konštantne v súlade s hospodárskym rastom krajiny. Friedman navrhuje cieľ 3-5% ročne. Veď peniaze sú príliš dôležitá záležitosť na to, aby boli ponechané na centrálnych bankárov.

Napriek tomu, ako silné postavenie Friedman mal (napríklad ako poradca Reagana) nedokázal presvedčiť nikoho o implementácií svojej monetárnej politiky a tú centrálni bankári zhodnotili ako nepraktickú. Zdá sa tak, že je nemožné veriť v dobrovoľné obmedzenie politickej moci. Získaná politická moc sa nevracia späť, nech sú argumenty akékoľvek.

Trpká realita

Ak sa spýtame otázku, na čom je založená súčasná hospodárska politika po celom svete, tak odpoveď môže byť v svetle uvedených faktov šokujúca. Hospodárska politika je mixom keynesiánskych fiškálnych stimulov a friedmanovskej monetárnej expanzie. Tej keynesiánskej intervencie, ktorú Friedman a história tak silno zdiskreditovali a expanzie peňazí založenej na z kontextu vytrhnutých friedmanovských myšlienkach riadených ľubovôľou centrálnych bankárov. Veríme, že Keynes by bol dnes zarytým antikeynesiánom a Friedman odporcom monetarizmu. Politici si jednoducho vybrali to najlepšie, pre seba.

Citujem Friedmana: „Koncentrácia moci v rukách politikov je hrozbou pre slobodu... Spoločnou námietkou proti totalitárskym spoločnostiam je, že pre ne cieľ ospravedlňuje prostriedky... Druh ekonomického usporiadania, ktorý poskytuje ekonomickú slobodu priamo, totiž konkurenčný kapitalizmus, podporuje aj politickú slobodu... To, čo naliehavo potrebujeme pre ekonomickú stabilitu ako aj ekonomický rast, je obmedzovanie vládnych intervencií a nie ich zvyšovanie...“.

Odkaz Friedmana je jednoznačný, aká je však realita? Stupňujúce sa vládne intervencie cez nepredstaviteľné fiškálne deficity. Zabíjanie trhového prostredia cez rôzne stimuly, kvantitatívne uvoľňovanie alebo politiku nulových úrokových sadzieb. Nehovoriac o priamej pomoci vyvoleným subjektom či určenie inštitúcií, ktoré sú „too big to fail“. Prijímanie zákonov na zahmlenie reality napríklad vo forme arbitrárneho oceňovania aktív bankovými subjektmi. A takto by sme mohli pokračovať veľmi dlho a nachádzať tisíce dôvodov na ospravedlnenie vládnej politiky. A razom sa nám sloboda rozpadá pod nohami...

Jednoducho, svet je radikálne iný ako by sme chceli a navyše tí najsilnejší muži sa hrdo hlásia k friedmanovským ideálom. Ben Bernanke pri výročí 90. narodenín Friedmana povedal: „Čo sa týka Veľkej Depresie, mali ste pravdu, spravili sme to. Veľmi to ľutujeme, ale vďaka Vám to už nikdy nespravíme“. Na jednej strane Friedmanovi ďakujú a na druhej strane zabíjajú slobodný trh. Schizofrénia doby sa prejavuje naplno, najmä keď si uvedomíme, že Friedman viackrát povedal, že by zrušil FED.

Niečo tu nedáva zmysel a tak môžeme len trpko skonštatovať, že napriek tomu, že Friedman svoj boj s Keynesom vyhral, boj s budúcnosťou a svojim intelektuálnym odkazom prehral.

Autor je senior analytik TRIMBroker, článok bol zostavený s využitím týchto zdrojov:

• Friedman, Milton: Kapitalizmus a sloboda
• Skousen, Mark: Making of Modern Economics
• Rothbard, Murray: Friedman Unraveled  
• Fekete, Antal: Where Friedman Went Wrong