Alfa a omega ekonomiky: Sú ekonómovia neomylní?

Najväčší problém súčasnosti je ten, že ekonómovia spravili ekonómiu príliš komplikovanou. Bežný človek nemá chuť bojovať proti abstrakciám a matematickým modelom a tak rezignuje a spoľahne sa na fundovanosť odborníkov. Súčasná kríza je však tým najlepším dôkazom, že aj odborníci sa mýlia.

Nastal čas vrátiť sa späť do reality. Stačí sa dostať späť k základom našej existencie a spojiť si nutné ekonomické procesy dokopy. Nájdeme tak logický a jasný obraz toho, o čom ekonomika je a kam by mala smerovať. Jeden z najkomplexnejších a najucelenejších obrazov reality nám ponúka Ayn Rand vo svojom životnom diele. Myslím si, že úryvok z jej eseje „Egalitarianism and Inflation“ povie o ekonomike viac ako životné dielo väčšiny nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu.

Inflácia

Spravodlivosť vo svete existuje, či sa ľudia rozhodnú ju praktizovať alebo nie. Schopní ľudia budú pomstení. Pomstiteľom bude realita. Jej zbraň je pomalá, tichá a neviditeľná; ľudia ju vnímajú iba v následkoch – ako vyplienené ruiny a nárek agónie, ktorú v sebe zanechali. Názov tejto zbrane je inflácia.

Inflácia je ľuďmi vyrobený bič, umožnený tým, že väčšina ľudí mu nerozumie. Je to zločin vykonaný na tak obrovskej úrovni, že jeho veľkosť je jeho ochranou: ľudia kapitulujú pod veľkosťou a zdanlivou komplexnosťou tohto zločinu, čo mu umožňuje vykonávať ho otvorene a na verejnosti. Po stáročia bola inflácia zdrojom skazy jednej krajiny po druhej, no človek sa nenaučil nič.

Ako funguje ekonomika

Začnime od začiatku. Uvedomme si fakt, že ako ľudské bytosti sme nútení jesť aspoň raz denne. Nie je problém ísť do obchodu a kúpiť si jedlo, ale pozrime sa na to, čo jesť znamená v prírode, keď je človek sám v divočine. Hlad ako ultimát prírody si vyžaduje naše konanie každý deň. Avšak uspokojenie tejto požiadavky neprichádza okamžite: jej uspokojenie si vyžaduje čas a nástroje. Lov a výroba nástrojov si vyžaduje čas. Okrem toho máme aj ostatné potreby ako šatstvo a ubytovanie. Potrebujeme prístrešok a jeho vybudovanie si vyžaduje čas a potravu na to, aby nás počas stavania uživila. Uspokojenie našich každodenných potrieb si vyžaduje náš celý čas. Uvedomme si, že čas je cenou za naše prežitie a musí byť vyplatený dopredu.

Zmenilo by sa niečo, keby nás bolo 10 miesto jedného? Sto alebo tisíc? Stotisíc? Nenechajme sa zmiasť číslami: v ohľade na podstatu, fakty ostanú neochvejne rovnaké. Veľké množstvá ľudí môžu umožniť nejakým jedincom zotročiť iných a žiť bez práce, avšak pokiaľ dostatočné množstvo ľudí neloví, všetci nakoniec zahynú.

Táto vec sa stane oveľa jasnejšou, keď objavíme poľnohospodárstvo. Môžeme prežiť bezpečnejšie a pohodlnejšie sadením rastlín a zbieraním úrody o niekoľko mesiacov neskôr. Avšak iba za podmienky dodržania dvoch zásad: že máme dostatok potravy do ďalšej žatvy a hlavne, že ušetríme dostatok semien na zasadenie ďalšej úrody. Môže nám dôjsť potrava a môžeme byť polomŕtvi hladom, avšak pod trestom smrti sa nemôžeme dotknúť svojej zásoby semien. Ináč je po nás.

Poľnohospodárstvo je prvý krok k civilizácií, pretože si vyžaduje dôležitý posun v ľudskom myslení, ktoré nedokázala spoločnosť založená na love pochopiť – koncept času a úspor. Ako náhle sme pochopili toto, tak sme pochopili tri základné podmienky ľudského prežitia: čas-úspory-produkciu.   Pochopili sme, že produkcia nie je vecou obmedzenia sa na momentálnu chvíľu, ale kontinuálnym procesom, ktorý je kŕmený predchádzajúcou produkciou. Koncept „zásob semien“ spája tieto tri základné podmienky a neplatí iba pre poľnohospodárstvo, ale pre všetky tvorivé aktivity. Všetko nad spôsob života z ruky do úst si vyžaduje úspory. Úspory kupujú čas.

Ak žijeme na sebestačnej farme, tak si šetríme zrno. Potrebujeme zrno ušetriť počas dobrých rokov na prežitie počas zlých rokov. Potrebujeme zásoby zrna na rozšírenie nášho poľa. Čím máme väčšie zásoby potravín, tým viac času máme na údržbu a investície: na ošatenie, príbytok, studňu, dobytok a náradie ako pluh. Spravili sme gigantický krok dopredu, odkedy sme objavili, že môžeme obchodovať s ostatnými farmármi, čo umožnilo objaviť civilizáciu: deľbu práce. Ak je nás viacero a každý sa špecializuje na produkciu určitého tovaru potrebného všetkými, potom sa staneme expertmi a tým pádom produktívnejšími. Za náš čas si toho môžeme kúpiť viac.

Na farme úspory predstavovali predovšetkým zásoby zrna a potravín, avšak obe sa rýchlo kazia a nemôžu byť držané veľmi dlho. Musíme preto jesť, čo sa kazí a tak je naša úspora času limitovaná. Avšak pomocou výmeny bol náš horizont potlačený oveľa ďalej. Nemusíme plniť naše zásoby, ale môžeme ich zobchodovať za komodity, ktoré vydržia dlhšie a ktoré si v prípade potreby môžeme vymeniť za peniaze. Ale aké komodity? Prichádzame k ďalšiemu gigantickému objavu – nástroju výmeny – peniazom.

Peniaze sú nástrojom ľudí, ktorí dosiahli vysokú úroveň produktivity a dlhodobú kontrolu nad svojimi životmi. Peniaze nie sú iba nástrojom výmeny: oveľa dôležitejšie – peniaze sú nástrojom úspor, ktorý umožňuje odloženú spotrebu a kupuje čas pre ďalšiu produkciu. Aby sa splnila táto požiadavka, tak peniaze musí byť komodita, ktorá je nezničiteľná, vzácna, homogénna, ľahko uskladniteľná, nepodlieha prílišným zmenám ceny a vždy je po nej dopyt. Toto nás vedie k rozhodnutiu prijať zlato ako peniaze. Zlato je reálna hodnota sama o sebe a znak vyprodukovaného bohatstva. Keď prijmeme zlatú mincu ako platbu za náš tovar, tak je to v podstate jednoduchá zmena. Keď si uskladníme úspory vo forme zlatých mincí, tak mince reprezentujú tovary, ktoré sme vyprodukovali a ktoré predtým nakúpili čas pre ostatných producentov, ktorí budú pokračovať v produkcií, pretože si môžeme naše mince zmeniť za tovary, kedykoľvek ich budeme potrebovať.

Papierové peniaze

 Teraz si predstavme, že čo by sa stalo komunite 100 ťažko pracujúcich bohatých a dopredu hľadiacich ľudí, keby jeden človek mohol na trhu nakupovať nie na základe zlata, ale na základe papierových peňazí – to znamená, keby nám neplatil na základe skutočnej komodity, na základe tovarov, ktoré vyprodukoval, ale iba na základe sľubu na jeho budúcu produkciu. Tento človek berie naše tovary, avšak nepoužíva ich na produkciu; vôbec nevyrába, iba ich konzumuje. Následne platí vyššie ceny za naše tovary, opäť iba v zmenkách a uisťuje nás, že je náš najlepší zákazník, ktorý rozširuje náš trh.

Potom jedného dňa mladý farmár, ktorý utrpel záplavu, chce od nás kúpiť zrno, avšak cena išla hore a my sme ho predali a nemáme dosť veľké zásoby; farmár tak skrachuje. Potom mliekar, ktorému dlžil peniaze zvýši cenu mlieka, aby pokryl svoju stratu  -  a potom traktorista, ktorý kupuje mlieko, sa vzdá nákupu vajíčok, ktoré vždy kupoval – a farmár bude musieť zabiť nejaké zo sliepok, ktoré už nemôže živiť  - ďalší farmár si nebude môcť dovoliť vyššiu cenu ďateliny a zruší objednávku kováčovi – a my si chceme kúpiť nový pluh, avšak nemáme od koho, lebo kováč zbankrotoval. Potom všetci prídeme so zmenkami za „najlepším zákazníkom“ a zistíme, že to boli zmenky nie na jeho budúcu produkciu, ale na našu vlastnú. Ostane nám pôda, naše štruktúry, avšak neostane žiadna potrava, aby sme prežili budúcu zimu a zasadili úrodu na ďalší rok.

Zmení sa niečo, keby sa komunita skladala z tisícov farmárov? Zo státisícov? Z miliónov? Je jedno ako široko sa šíri pohroma, aká je rozmanitosť tovarov a komplexnosť obchodných dohôd, toto je skutočná príčina, forma a následok inflácie. 

 Existuje iba jedna inštitúcia, ktorá si môže osobovať právo obchodovať na základe nekrytých šekov – vláda. A je to jediná inštitúcia, ktorá môže dať do zástavy našu budúcnosť bez našej znalosti alebo súhlasu: vládne cenné papiere a papierové peniaze sú budúcimi daňovými príjmami, t.j. našou budúcou produkciou. 

Spotreba verzus produkcia

Ekonómovia sa v súčasnosti dopúšťajú obrovského omylu – zo svojich úvah vypustili kontext. Pri pohľade na malého obchodníka v malom meste si myslia, že jeho jediným problémom je nedostatok dopytu. Myslia si, že tovary tu sú a vždy budú. Preto usudzujú, že spotrebiteľ, nie producent je motorom ekonomiky. Spotrebiteľ ako spotrebiteľ však nie je nikoho trhom; spotrebitelia sú pre ekonomiku irelevantní. Príroda nedáva nikomu vrodený titul „spotrebiteľa“, je to titul, ktorý musí byť zarobený – produkciou. Iba producenti vytvárajú trh – iba ľudia, ktorí obchodujú produkt alebo službu za produkt alebo službu. V roli producenta vytvárajú ponuku a v roli spotrebiteľa vytvárajú dopyt. Zákon ponuky a dopytu má nevyslovenú podmienku – že v oboch prípadoch sa jedná o tých istých ľudí.

Úspešný producent môže podporovať mnoho ľudí, napríklad svoju rodinu tým, že im deleguje svoju silu spotrebiteľa. Avšak koľko neproduktívnych ľudí môže podporovať? Ak je ich počet nelimitovaný a dopyt sa stane väčším ako ponuka, tak je nutné použiť svoju „zásobu semien“. Toto sa deje práve teraz. Ak rozumieme funkcií „zásoby semien“ na primitívnej farme, tak použime tento princíp aj na komplexnú priemyselnú ekonomiku.

Povaha bohatstva

Bohatstvo reprezentuje tovary, ktoré boli vyrobené, avšak neboli spotrebované. Čo by robil človek s bohatstvom v prípade priamej výmeny? Povedzme, že úspešný výrobca obuvi chce zvýšiť svoju produkciu. Jeho bohatstvo spočíva v topánkach; vymieňa topánky za tovary, ktoré potrebuje ako spotrebiteľ, ale ušetrí veľký počet topánok a vymení ich za stavebný materiál, nástroje a pracovnú silu na stavbu novej továrne. Peniaze túto transakcie umožňujú, avšak nemenia jej povahu. Všetky tovary, ktoré potrebuje už musia existovať a musia byť k dispozícií pre obchodovanie. Tak ako aj jeho platba musí už existovať vo forme fyzického tovaru – topánok.

Ak človek nespotrebuje svoje tovary, ale uchová ich pre budúcnosť, a je jedno či pre zvýšenie svojej produkcie alebo života z úspor – v každom prípade počíta s faktom, že bude schopný vymeniť svoje peniaze za veci, ktoré potrebuje a kedy potrebuje. To znamená, že ráta s kontinuálnym procesom produkcie, čo si vyžaduje neprerušený tok uchovaných  tovarov na podporu ďalšej a ďalšej produkcie. Tento tok sa nazýva investičným kapitálom. Keď bohatý človek požičia peniaze ostatným, potom to čo im požičiava, sú tovary, ktoré nespotreboval.

Toto je zmysel investovania. Je to spôsob ako začať podnikať v prípade, keď potrebujeme zaplatiť svojim časom dopredu. Úspešný človek požičia svoje tovary začínajúcemu  producentovi výmenou za úrok. Úrok je rizikom, ktoré znáša: príroda negarantuje úspech. Ak biznis skrachuje, tak tovary neboli spotrebované produktívne a investor stráca svoje peniaze. V prípade, že biznis profituje, tak producent platí úrok z nových tovarov, ktoré mu investície umožnili.

Uvedomme si predovšetkým, že tento proces platí iba pre financovanie výroby, nie spotreby – a  spočíva na úsudku investora ohľadom produktívnej schopnosti človeka, nie na jeho pocitoch alebo snoch. Takýto je význam slova úver. Úver znamená peniaze, nespotrebované tovary, ktoré požičal jeden producent ďalšiemu a ktoré budú splatené z budúcej produkcie. Úver nie je čarovný kúsok papiera, ktorý zamieňa následok a príčinu a mení spotrebu na produkciu.

Spotreba je finálnym, nie skutočným následkom produkcie. Skutočná príčina sú úspory, ktoré reprezentujú opak spotreby – nespotrebované tovary. Robotník, ktorý produkuje tak málo, že spotrebuje všetko, čo zarobí, nepridáva nič k budúcej produkcií. Naopak, všetci, ktorí majú aspoň malé úspory financujú budúcnosť. Človek, ktorý spotrebováva bez produkcie je parazit, a je jedno či je poberateľom sociálnych dávok alebo bohatý playboy. Obrovským problémom súčasnosti je, že ľudia stratili poňatie o tom, že peniaze znamenajú existujúce, ale nespotrebované tovary.

Vláda

Vláda nie je produktívna firma. Neprodukuje nič. Avšak má legitímne funkcie ako polícia, armáda a súdnictvo, ktoré sú potrebné produktívnym sektorom. Ako náhle vláda vystúpi nad tieto funkcie, tak sa stane záhubou ekonomiky.

Vláda nemá iný zdroj príjmov ako dane platené producentmi. Na oslobodenie sa od limitov reality, vláda začína hru s úverom v takom objeme, o ktorom by mohli producenti iba snívať. Požičia si peniaze od nás dnes a spláca ich peniazmi, ktoré si od nás požičia zajtra. Toto je zmysel deficitného financovania. Je to umožnené tým že vláda prestrihla spojenie medzi peniazmi a tovarom.  Vydáva papierové peniaze, ktoré sú nárokom na akékoľvek tovary. Tieto peniaze nie sú kryté zlatom, nie sú kryté ničím. Papierové peniaze sú zmenky vydané pre nás výmenou za naše tovary, ktoré budú splatené našou budúcou produkciou.

Kam idú tieto peniaze? Všade a nikde. V prvom rade na vytvorenie systému podporovanej spotreby, ľudí ktorí spotrebovávaj bez toho, aby tvorili – konečná pre zmenšujúcu sa spotrebu. Potom sú tu nátlakové skupiny a byrokrati, ktorí majú právo ekonomiku regulovať. Produkovať sa tak stáva čoraz ťažšie. Nakoniec sa vláda bude snažiť zachrániť jeden kolabujúci podnik za druhým a svoje dlhy bude zvyšovať, hromadiť a dávať do zástavy budúcnosť a jej budúcnosť.

Myslíte si, že takéto spotrebné orgie by mohli byť financované súčasnou produkciou? Nie, situácia je oveľa horšia. Vláda spotrebováva „zásobu semien“, investičný kapitál – úspory, ktoré sú potrebné na budúcu produkciu.  Tieto zásoby nie sú papier, sú to skutočné tovary. Ekonomika fungovala na základe faktu, že všetky finančné transakcie boli kryté skutočnými tovarmi. A tie už takmer došli.

Kus papiera nás nenakŕmi, keď nebude žiadny chlieb. A ani nepostaví továreň.  Nakoniec môžeme skončiť s mrakodrapmi, gigantickými továrňami a obrovskými poliami.  Avšak bez pohonných hmôt, elektriky, dopravy, ocele, papieru a semien na zasiatie ďalšej úrody. Ak to nastane, tak vláda explicitne vyjadrí to, na základe čoho implicitne konala – že jediným kapitálom sme my.

Autor je senior analytik CI Komodity.