Americké hospodárstvo rastie, ale kúpený čas sa míňa...

Kríze Američania ukázali chrbát. Nie je po nej ani stopa - Takto by nezainteresovaný človek mohol nazvať situáciu v akej sa teraz nachádza US hospodárstvo najmä pri pohľade na prvú revíziu HDP za 4Q 2009. Číslo bolo revidované smerom nahor z (už aj tak dych vyrážajúcich 5,7% anualizovane) na 5,9% a prospekty pre rast v 1Q 2010 sa javia rovnako pozitívne.

Zdá sa tak, že všetko je v najlepšom poriadku a neokeynesiánska politika stimulácie (prúd na čele z Benom Bernankem či Janet Yellenovou vo FEDe) slávi úspech.

Drahých pätnásť minút slávy

Áno, slávi úspech. Bude mať svojich krátkych „15 minút slávy“ a možno ani toľko nie. Cena za tento úspech však je vysoká, možno až žalostne vysoká. Bude sa volať (alebo lepšie povedané už sa volá): Gigantické vládne zadlženie. Pretože tento rast bol postavený len na základe fiškálneho testostereónu, ktorý vyvolal pocit eufórie, že to najhoršie je už za nami. Táto nálada  bola navyše podporovaná aj pravidelnou masážou mozgov kapitánov US ekonomiky Franza Geithnera (minister financií) či centrálnych bankárov na čele s Benym Bernankem (prezident FEDu), že toto nastalo práve v dôsledku ich šikovných rýchlych a jasných krokov, čím si masírovali zároveň aj svoje vlastné ego.

Fiškálna pravá ruka umelej renesancie

Fiškálna pravá ruka umelej obnovy bola umocnená obnovou zásob, čo malo hlavný podiel na silnom kvartálnom výsledku rastu ekonomiky vo výške viac ako 60%. Nezabúdajme, že finálny domáci súkromný dopyt upadá a bude upadať. US ekonomika je totiž uprostred procesu deleveragingu privátneho dlhu. Súkromný sektor teraz utráca omnoho menej ako je jeho príjem. A OECD očakáva, že u viac ako polovice jej členských krajín bude tento rozdiel minimálne 10%.

Posun smerom k úsporám pritom prebieha napriek bezvýnosnosti šetrenia pre nízke úrokové sadzby. To znamená, že ako náhle sa cyklus zásob obnoví, ekonomika opäť stratí dynamiku a spotreba jej nepomôže. Preto je na mieste očakávať v nasledujúcich kvartáloch spomalenie rastu US ekonomiky a niečo čo Bill Gross (PIMCO) nazýva „novým normálom“,  teda rast okolo 2%. Namiesto suverénnych vyhlásení neokeynesiánskeho krídla US ekonómov zastúpené vo FEDe prostredníctvom Janet Yellenovej o tom, že ekonomika ešte pridá do kroku a jej rast bude v nasledujúcom období ešte rýchlejší ako v tomto roku.

Monetárna ľavá ruka umelej obnovy

US finančný systém sa vďaka darčeku FEDu v podobe nízkych úrokových sadzieb a kvantitatívneho uvoľňovania i plánu TARP zahojil, no nezabúdajme, že vďaka možnosti kreatívneho účtovníctva tu stále neboli priznané veľké straty veľkých bánk. Nehovoriac o panickej správe Úradu na ochranu bankových vkladov (FDIC), ktorý upozorňuje, že hlavne malé regionálne banky budú mať veľké odpisy z úverov a slabú možnosť získať nový kapitál a existuje riziko že 10% bánk by mohlo tento rok „ľahnúť popolom“.

Takže hoci sa finančný sektor stabilizoval (čo FED potvrdil aj technickou zmenou zdvihnutia diskontnej sadzby na 0,75%), stále je krehký a sťahovanie likvidity, či zvyšovanie úrokových sadzieb by ho (a spolu s ním aj celú ekonomiku) mohlo silne udusiť. Preto vyhlásenia typu „FED zvýši úrokové sadzby ešte predtým ako sa trh práce stabilizuje“ (Janet Yellenová)  pôsobia skôr ako z ríše sci- fi. Nezvýši, lebo implózia a deštrukcia fiktívneho kapitálu (delevegaring a reverzný chod multiplikácie depozít) vytvoreného počas vrcholu úverovej expanzie  bude pokračovať, inflácia (zatiaľ v najbližšom čase) hroziť nebude (to však neplatí o dlhšom časovom období). Okrem toho, podľa Billa Grossa (PIMCO) sa nateraz sčasti stabilizovaný  US trh  práce opäť raz zhorší, akciové trhy začnú padať a to podľa Marca Fabera vyvolá obnovu moneyprintingu FEDu. Lebo ako som už niekoľkokrát povedal, kto raz začne s tlačením peňazí nikdy s tým nebude chcieť skončiť.

Iba pripomínam, že hoci vidíme stabilizáciu v rámci bankového sektora (banky si navzájom začínajú viac dôverovať), od návratu do predkrízového normálu to má ďaleko. Vzťahy, bankový sektor versus korporátny a retailový sektor, majú od dobrých priateľských vzťahov na míle ďaleko. Banky sú lakomé, darovanú likviditu FEDu (v podstate vytlačené peniaze) v rámci opatrnosti, nedôvery a hlavne stále prevrávajúcich vlastných problémov s bilanciou neposkytujú ďalej. Pozitívom tohto stavu je, že „tlačenie peňazí“ nespôsobuje infláciu. No na druhej strane čiastočný credit crunch bude obnovu ekonomiky len spomaľovať.

Kúpený čas sa míňa

Šéf FEDu si postupne začína uvedomovať, že obnova ekonomiky žije na základe požičaného času" povedal David Rosenberg, bývalý šéfekonóm Merrill Lynch pričom požičaný čas sa vzťahuje práve na fiškálno-monetárny doping. Bernankeho posledné vyjadrenia už nie sú tak suverénne optimistické a začína hovoriť o „silnom protivetre ekonomiky“ a už nie o jasných „green shoots“.

Tento kúpený čas sa však postupne míňa. Zatiaľ však veľkú nervozitu nevidíme, lebo najbližšie kvartály rastu US HDP budú ešte pripomínať pokračovanie rozkvetu ekonomiky, no nebudú stačiť na výraznejšie zníženie miery nezamestnanosti. Navyše investície budú slabé a to už v dôsledku spomínaného stále primrznutého úverového trhu a hlavne v dôsledku veľkých prebytkov výrobných kapacít.  Okrem toho hrozí „vytesňovací efekt“, keď investori budú uprednostňovať požičiavanie peňazí vládam ako súkromným subjektom, lebo to považujú za bezpečnejšie ( o tom, že sa hlboko mýlia si napíšeme nabudúce).  Preto sa nedajme „opiť rožkom“ a radšej sa pripravme na opätovný prepad s možným tvrdým pristátím.

Rocheho varianty ďalšieho vývoja

Vzhľadom k aktuálnym skutočnostiam David Roche, bývalý globálny stratég Morgan Stanley, naznačil 3 možné varianty ďalšieho vývoja US a svetovej ekonomiky.  Prvým je možnosť, že politika zadlžovania sa krajín podnieti vznik bublín na trhoch aktív, čo vyvolá rýchly rast ekonomiky, no iba na pár rokov. Potom príde k rýchlemu nárastu nákladov kapitálu, pretože bude rásť riziková prirážka v dôsledku megalomanského zadlženia. Ekonomika tak spotrebuje všetok kapitál, ktorý bude v danom momente k dispozícii. Vysoký dlh následne nebude možné pri vysokom náklade (vysokých úrokových sadzbách) splácať a príde nevyhnutný kolaps.

Pravdepodobnosť tohto scenára je 30-35%. Druhom možnosťou by bolo to, že vplyvom veľkého dlhu sa ekonomika výrazne vôbec neodrazí. Následne príde k nevyhnutnej deflácii a ďalšej recesii s pravdepodobnosťou 20% (posledné makrodáta ukazujú, že tento scenár bude mať minimálnu šancu na úspech). Najpravdepodobnejší scenár globálneho vývoja ekonomiky podľa Davida Rocheho je však nasledovný:  Po odznení krízy spôsobenej nadmerným dlhom bude trvať okolo 6-10 rokov, kým sa jej dôsledky odstránia. No finančné trhy už teraz očakávajú, že všetko bude krásne a ružové. Realita je však taká, že nás bude čakať dekáda bolestivého urovnávania problémov typu veľkého vládneho sektora, nízkej produktivity či najmä vysokého dlhu. V minulosti zarábali tí, ktorí boli na akciových trhoch long. Teraz prichádza obdobie, kedy budú zarábať tí, čo predávajú. Býci budú v offsaide.

Záhuba v inflácii

Financial Times hovoria o tom, že „úspechom“ bude teraz to, že sa podarí znova naštartovať úverový motor v ekonomikách s vysokými príjmami. Tým by sa podporili výdaje privátneho sektora, zmenšili fiškálne deficity a ekonomika by sa dostala späť do „normálu“ (i keď to čo je označované za „predkrízový normál“ nebolo dlhodobo udržateľné a smerovali do záhuby recesie). Naopak „neúspechom“ podľa britských Financial Times by bolo pokračujúci proces deleveragingu (teda oddlžovania), nedostatočne silné privátne výdaje a vysoké fiškálne deficity po oveľa dlhší čas, ako si dnes väčšina spoločnosti dokáže predstaviť. Teda rovnaká situácia ako v Japonsku po prasknutí jeho bubliny, ale v mnoho väčšom meradle. Pripomíname, že Japonci už vstupujú do tretej „stratenej dekády“ a USA môžu dopadnúť veľmi podobne. Pretože aj „úspech“ podľa UK denníka bude znamenať len odloženie oveľa väčšej krízy na neskôr. Keď si to teda zhrnieme, obe možnosti smerujú ku kríze v oblasti štátneho dlhu a pravdepodobne k inflácii, pretože ako tvrdí David Roche  „Rambo“ Ben Bernake nakoniec neodolá a bude monetizovať všetko čo uvidí. Možno to istý čas potrvá, ale k takémuto scenáru príde. Ja o tom nepochybujem.

Neverme US centrálnym bankárom

Neverme, že nás zachráni dlhom poháňaná spotreba. Neverme US centrálnych bankárom, ktorí sa už mnohokrát mýlili. Uprednostňujme dlhodobé a systémové riešenia pred krátkodobými a politicky populárnymi (z veľkej časti keynesiánskymi) riešeniami založenými najmä na raste dlhu. Inak budeme opäť raz sklamaní ako to naznačil už Mohamed El- Erian (PIMCO, najväčší dlhopisový fond sveta): „Väčšina trhových participantov očakáva, že Obamova administratíva príjme zo strednodobého hľadiska prorastové fiškálne programy, ktoré budú zároveň znižovať dlh....avšak budú sklamaní.“

Apropo, nečakajme ani zázraky na akciových trhoch.„Investori musia počítať s tím, že pokiaľ sú aktíva viazané nominálnym rastom domáceho produktu, 4 až 5-percentná návratnosť je všetko, čo možno očakávať a to aj v časoch abnormálne nízkych sadzieb.“ Bill Gross, druhý hlavný muž PIMCO.

Autor je analytik CI Komodity.

Americké hospodárstvo rastie, ale kúpený čas sa míňa... >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet