Copperfield vs. FED: Kto je väčší kúzelník?

V poslednom čase mainstreamový názor ekonómov sveta, najmä z USA, hovorí o tom, že deflácia je ešte nebezpečnejšia ako inflácia. Preto v rámci vojny proti tejto pliage ekonomiky používajú ťažké inflačné zbrane ako je gigantické nalievanie likvidity do reálnej ekonomiky.

Tá však zatiaľ ostáva stále uzamknutá na bankových účtoch a FED na čele so Shalomom Bernankom či BoE, kde šéfuje Bernankeho spolužiak z univerzitných čias Mervyn King, sa zmenili na čisté tlačiarne peňazí vytlačených zo vzduchu. Za takýto kúsok by sa nemusel hanbiť ani samotný kúzelnícky mág David Copperfield.

Len nedávno sa v denníkoch objavil článok hlavného analytika jednej zo slovenských bánk, ktorý hovorí o tom, že pokles spotrebiteľských cien nie je nirvánou. Po prečítaní  čitateľ získa dojem, že jediné správne riešenie čo sa týka vývoja inflácie je pozvoľný nárast spotrebiteľských cien. V článku sa píše: „Napriek tomu, že všeobecný pokles spotrebiteľských cien sa môže laikovi javiť lákavo, najmä v období recesie je to riskantný fenomén. S nutnou dávkou zjednodušenia, aj tí spotrebitelia, ktorí majú z čoho a plánovali kúpu zvoleného tovaru sa môžu pod dojmom neustáleho zlacňovania rozhodnúť pre odklad tohto rozhodnutia. Ak firmám pri rovnakom predaji klesá pre defláciu objem tržieb a ziskovosť, sú nútené k úsporným opatreniam a výrazne obmedzujú investičné plány, či expanziu aj v oblasti zamestnanosti (skôr prepúšťajú).“ Nuž, ak raz ceny narástli na základe úverovej bubliny, akoby cesta späť nemala existovať a pokles nebol prípustný a bublina by mala ostať navždy nafúknutá, poprípade sa stále zväčšovať. Pripomína to vozidlo, kde by nemala existovať spiatočka, a ak sa raz dostanete do slepej uličky nemôžete vycúvať....

V posledných rokoch (pred krízou) ceny v US ekonomike (najmä čo sa týka realitného sektora, ktorý bol spúšťačom krízy) rástli pomerne razantne hlavne vďaka expanzívnej menovej politike FEDu z Greenspanových čias po roku 2001. A všetci boli šťastní z toho ako ekonomika fungovala ako dobre namazaný stroj, až kým neprišlo k tomu, čo podľa rakúskej ekonomickej školy nevyhnutne muselo nastať. A práve úverovej expanzii by sme sa chceli pozrieť na zúbky a aj do jej vnútorností, pretože sú s ňou späté mnohé riziká, ktorých negatívne dôsledky sa aktuálne prejavujú prakticky vo všetkých svetových ekonomikách a na základe krokov hlavných centrálnych bánk sveta nás zrejme to najhoršie ešte stále len čaká....

Pri našom uvažovaní budeme vychádzať z viac ako 60 rokov starých myšlienok Ludwiga von Misesa, otca rakúskej ekonomickej školy, ktoré sú aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým a ktorých pravda sa v úplnej nahote teraz ukázala.

Všeobecne sa predpokladá, že opatrenia na zníženie úrokovej miery pod úroveň, kde by bola stanovená  trhovým mechanizmom, by mohli trh uzdraviť, obnoviť dôveru v neho, boli by veľmi prospešné pre drvivú väčšinu jeho účastníkov a to za minimálne náklady. Doteraz nám rezonujú vyhlásenia Hanka Paulsona (bývalého US ministra financií a ešte predtým CEO  banky Goldman Sachs), ktorý povedal, že US daňoví poplatníci ešte na programe TARP (záchranný balíček pre banky) zarobia, keďže štát dokáže podiely v bankách v budúcnosti predať zo ziskom. V rovnakom duchu sa vyjadroval aj Benny Bernanke, keď tvrdil, že FED teraz odkúpi toxické aktíva od bánk lacno a po čase ich so ziskom predá.

Chudobní Slovák požičal bohatému Američanovi...

Ale späť k úverovej expanzii. Ako hovorí von Mises existuje všeobecná predstava o tom, že veritelia sú tí bohatí a naopak dlžníci sú tí chudobní a utláčaní, ktorým je najmä v čase krízy potrebné pomáhať. Takéto videnie skutočnosti mohlo platiť v dávnych časoch od starovekého Ríma cez stredovek a ešte pár storočí neskôr, no rozhodne nezobrazuje dnešnú najmä americkú realitu, čo si široké masy ľudí neuvedomujú a stále sú masírované starými predstavami.

Dnes tí najbohatší a majetní majú často vysoký leverage, teda vysokú páku dlhu a sú zadlžení. Naopak, tí chudobnejší alebo minimálne stredná trieda sú často držiteľmi dlhopisov, vlastníci úspor. Veď kto z nás by s istou mierou nadsázky označil čínskeho roľníka za bohatšieho človeka ako nejakého priemerného Američana z New Yorku? Napriek tomu platí, že je to práve Čína, ktorá je najväčším US veriteľom.

A Slovensko je na tom omnoho ináč. Miera úspor priemerného Slováka je oveľa vyššia ako priemerného Američana. A tu sa v nahej pravde ukazuje svetová nerovnováha, keď úspory a rezervy chudobnejších krajín sveta boli použité na financovanie amerického žalúdka nekonečnej spotreby cez nákup US vládnych dlhopisov, ktoré sa považovali za nedotknuteľné safe haven. Ešte raz jedna otázka (básnická) na otvorenie očí. Koľko Slovákov si uvedomuje, že rezervy NBS sú investované aj v US vládnych dlhopisoch? A teda, že Národná banka Slovenska požičiava peniaze aj US vláde? Vo všeobecnosti chudobný Slovák bohatému Američanovi? Čudné, ale realita. A tu sa dostávame k jednému čiastkovému záveru resp. dôvodu prečo existuje snaha o znižovanie úrokov na US dolár.

Mises hovorí, že vždy je populárne hovoriť o znižovaní ceny, a vlastne úrok je cena peňazí a keď je nižší tak je to prospešné. Ako sme už naznačili masy ľudí nevnímajú seba z globálneho makrohľadiska  ako veriteľa, ale najmä ako dlžníka. Veď ktorý Číňan (Slovák, Rumun a pod.) by považoval seba za veriteľa cteného US občana? A tak sa často stáva, že ľudia sympatizujú so znižovaním úrokových sadzieb, čo je však z globálneho hľadiska podpiľovanie si konára pod sebou.

Komoditný a cirkulačný úver

„Stredoveké ortodoxné právo hovorilo najskôr o úplnom zakázaní úroku, neskôr o limitovaní jeho výšky cez tzv. úžernícky zákon. Moderný samozvaný neortodoxný prístup (Keynes) cieli na zníženie úroku alebo prostredníctvom úverovej expanzie.“ Toto napísal Mises pred viac ako pol storočím. Tento citát nebol použitý náhodou, keďže je dobrým úvodom vo vysvetľovaní úverovej expanzie. Mises tvrdí, že je potrebné rozlišovať dva typy úverov: komoditný úver a cirkulačný úver.

Komoditný úver, čo je transfer úspor z rúk pôvodných ľudí, čo ich usporili a teda nespotrebovali k rukám podnikateľským, ktorý plánujú tento kapitál použiť na produkciu (nie nie na spotrebu)  príjmov, ktorou budú môcť dlh splatiť. Teda investujú do niečoho, čo v budúcnosti prinesie očakávaný cash flow. „Teda ten kto usporil transferuje nákupnú silu dlžníkovi, ktorý si tak môže kúpiť  nespotrebované komodity (keďže veriteľ šetril) pre ďalšiu produkciu. Teda veľkosť a množstvo komoditného úveru je limitované mierou úspor resp. abstinenciou od spotreby. Každý ďalší úver môže byť vytvorený len ďalšími nahromadenými úsporami. Takýto proces nijako nenarúča nákupnú silu danej meny.“ píše Mises.

Na druhej strane stojí to, čo Mises nazýva Cirkulačný úver, ktorý je poskytnutý z fondov banky, tak, že táto vytlačí peniaze resp. teraz modernejšie ich pripíše na účet dlžníka. „Je to kreovanie úveru z ničoho... a manifest inflácie. Zvyšuje to množstvo substitútov peňazí v obehu, rastie spotreba ako by sa jednalo o skutočné pravé peniaze.“ tvrdí Mises. Táto skutočnosť zvyšuje podľa Misesa kúpnu silu dlžníkov (nie veriteľov). Z makropohľadu dlžníci vstupujú na trh výrobných faktorov s dodatočným dopytom, ktorý by neexistoval ak by takýto cirkulačný úrok nebol vytvorený. Samozrejme keď vznikne takýto dodatočný dopyt, existuje všeobecná tendencia na rast cien výrobných faktorov a miezd, a čuduj sa svete, masy ľudí sú plné eufórie ako sa majú dobre a všetci sú z toho šťastní (a dokonca aj chvália centrálne banky za uvoľňovanie menovej politiky) neuvedomujúc si v akej ilúzii žijú!

Kto si kúpil štátne dlhopisy, toho obrali o peniaze

Cenová hladina tak začne stúpať no uvedomme si, ako sme už na začiatku povedali, masy ľudí sú veriteľmi a vlastníkmi dlhopisov. Tento prvý čiastkový záver o hrozbe úverov expanzie tak zakončíme citátom o dlhopisoch od nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Miltona Friedmana: „Každý kto si za posledných 10 rokov kúpil vládne dlhopisy, toho obrali o peniaze. Čiastka, ktorú dostal v dobe splatnosti mu umožnila kúpiť si menej tovaru a služieb ako tomu bolo u čiastky, ktorú za dlhopis zaplatil a navyše musel zaplatiť aj daň z toho, čo sa mylne nazýva úrok.“ Myslím si, že k tomuto nie je potrebný ďalší komentár.

Autor je analytik CI Komodity.

Copperfield vs. FED: Kto je väčší kúzelník? >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet