Daňová optimalizácia: Kedy sa oplatí podvojné účtovníctvo?

Každý podnikateľský subjekt je povinný viesť účtovníctvo, resp. niektorú z jeho zjednodušených foriem. Cieľom je evidencia príjmov a výdavkov (resp. výnosov a nákladov), z ktorých sa vypočíta daňová i odvodové povinnosti. Rozhodnutie o tom, aké účtovníctvo viesť, však môže ovplyvniť výšku dane. A jednoduchšie nemusí znamenať výhodnejšie.

Podnikateľský subjekt vedie v zmysle zákona o účtovníctve evidenciu v jednej z dvoch základných účtovných sústav:

1. jednoduché účtovníctvo – môžu ho viesť samostatne zárobkovo činné osoby, ale i neziskové organizácie a cirkvi.
2. podvojné účtovníctvo – sú ho povinné viesť všetky ostatné subjekty, teda najmä obchodné spoločnosti a družstvá.

Zákon o účtovníctve však dáva možnosť voľby. Podvojné účtovníctvo môžu viesť všetci – teda rozhodnúť sa pre túto sústavu môžu kedykoľvek aj SZČO, ktorým na účely zákona postačuje viesť jednoduché účtovníctvo. Kedy sa im to môže oplatiť?

Rozdielom je spôsob výpočtu základu dane

Jednoduché účtovníctvo vykazuje základ dane ako rozdiel medzi zinkasovanými príjmami a zaplatenými výdavkami v danom roku. Teda podstatné je, že príjmy, resp. výdavky boli zaplatené, resp. zinkasované hotovosťou, ceninami alebo bezhotovostne bez ohľadu na to, akej veci či akého obdobia sa týkajú.

Podvojné účtovníctvo vykazuje základ dane ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi, zistenými z účtovníctva. Pričom  pod pojmom „výnos“ sa v zmysle zákona o účtovníctve rozumie „zvýšenie ekonomických úžitkov účtovnej jednotky v účtovnom období, ktoré sa dá spoľahlivo oceniť“. Ide teda o vyfakturovanú produkciu, resp. inak uplatnené plnenie, bez ohľadu na to, či bola zinkasovaná alebo nie. Podobné je to pri nákladoch. V prípade nakúpených služieb sa účtujú priamo do nákladov bez ohľadu na to, či ich spoločnosť zaplatila alebo nie – podstatná je vecná súvislosť s dosahovanými príjmami. V prípade nákupu materiálu a tovaru je z hľadiska nákladov určujúcou ich spotreba. Teda v prípade materiálu a tovaru sa do nákladov sa neúčtuje suma nakúpeného materiálu či tovaru, ale suma spotrebovaného materiálu a predaného tovaru.

Príklad:   

Podnikateľ Jozef mal v roku 2009:
Vyfakturované príjmy, resp. výnosy:	20 000 EUR
Zinkasované príjmy (uhradené faktúry):	19 000 EUR (zvyšných 1 000 EUR  bolo uhradených v januári 2010)
Došlé faktúry za prevádzkovú réžiu:	4 000 EUR
Došlé faktúry za tovar:	10 000 EUR
Uhradené faktúry v roku 2009:	10 000 EUR (zvyšných 4 000 EUR  bolo uhradených začiatkom r. 2010)
Predaný tovar (t.j .tovar vydaný zo skladu) v r. 2009	9 000 EUR

V prípade, ak by pán Jozef viedol jednoduché účtovníctvo, jeho základ dane tvorí rozdiel medzi zinkasovanými 19 000 EUR a zaplatených 10 000 EUR, teda 9 000 EUR. Daň by zaplatil vo výške 1 710 EUR.

V prípade, ak by sa pán Jozef rozhodol pre podvojné účtovníctvo, jeho základ dane by tvoril rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Teda 20 000 – (4 000 + 9 000) = 7 000 EUR. Daňová povinnosť by bola vo výške 1 330 EUR. Ako je zrejmé, v prípade voľby podvojného účtovníctva by daňová povinnosť firmy Jozefa v r. 2009 bola nižšia.

Možnosti optimalizácie

Základnou úplne legálnou možnosťou daňovej optimalizácie je voľba účtovnej sústavy. Ako sme už uviedli, vyberať si môžu len samostatne zárobkovo činnej osoby. Jednoduché účtovníctvo vyžaduje menšie nároky na vedenie evidencie a z tohto dôvodu je lacnejšie, podvojné je spravidla drahšie – náklady zvyšuje softvér, počet účtovných položiek i cena za ich evidenciu v prípade externého účtovníka, resp. náklady na interného účtovníka. Rozhodnutie o účtovnej sústave sa môže vzťahovať na dlhšie obdobie, ale môže sa týkať i jedného roka - počnúc nasledujúcim účtovným obdobím je možné sa v prípade zváženia výhod a nevýhod vrátiť opäť k pôvodného spôsobu vedenia účtovníctva. Pri prechode z jednej sústavy do druhej je však potrebné upraviť jednotlivé oblasti majetku a záväzkov v zmysle príslušných predpisov.

Ako sme si ukázali v našom príklade, v prípade vedenia podvojného účtovníctva je možné daňový základ znížiť o záväzky, ktoré sme zatiaľ neuhradili – teda nevynaložili peňažné prostriedky na ich úhradu. Podnikateľ môže samozrejme dané záväzky uhradiť v nasledujúcich rokoch bez vplyvu na základ dane a daň. Rovnako ich uhradiť nemusí. V zmysle zákona o dani z príjmov je však v tomto prípade po uplynutí 36 mesiacov od ich splatnosti daňový základ opäť zvýšiť. V konečnom dôsledku teda daň zo sumy neuhradených faktúr raz zaplatí. Optimalizuje však daň v roku ich splatnosti a zaplatenie dane odloží na neskôr, čo mu môže v danom roku výrazne pomôcť.

Či už podnikateľ vedie účtovníctvo v sústave jednej alebo druhej, optimalizovať daň v danom roku môže najmä „presúvaním“ zdaniteľných výnosov či nákladov (resp. príjmov a výdavkov) z jedného roka do druhého a naopak – v závislosti práve od typu účtovníctva:

Možnosti v prípade vedenia jednoduchého účtovníctva:

1. posunutie úhrady pohľadávky na začiatok nasledujúceho roka – odberateľ vám na základe vašej žiadosti väčšinou rád vyjde v ústrety a vašu faktúru vám uhradí trochu neskôr – začiatkom nasledujúceho roka. V roku, ktorého sa príjem týka, si takto znížite základ dane i základ pre výpočet odvodov. Dokonca takto môžete aj „podliezť“ hranicu pre povinnú registráciu do Sociálnej poisťovne. http://www.investujeme.sk/clanky/danova-optimalizacia-legalna-moznost-ako-neplatit-odvody-do-socialnej-poistovne/
2. nákup materiálu alebo tovaru na sklad – materiál či tovar môžete nakúpiť do zásoby na rok nasledujúci, ale o výdavok na ich nákup si znížite základ dane v roku starom.
3. nákup neodpisovaného hmotného majetku – ak si podnikateľ koncom roka kúpi počítač, nábytok či rôzne iné drobnosti spadajúce pod hmotný majetok neodpisovaný, týmto spôsobom si opäť efektívne zníži daň v danom roku.

Možnosti v prípade vedenia podvojného účtovníctva:

1. nákup služieb v starom roku – týmto spôsobom pôjde náklad do roka starého a rovnako v starom roku sa optimalizuje daň. Záväzok sa však uhradí v novom roku.
2. príjem časti peňažných prostriedkov za vyfakturované plnenie v starom roku vo forme zálohy a dofakturovanie v novom roku – celkový výnos a daňová povinnosť z takejto pohľadávky pôjde do roku nového, pričom časť peňažných prostriedkov môže firma zinkasovať už v roku starom.

Paušálne výdavky a daňová evidencia ako zjednodušené formy evidencie

Ako sme už v našom seriáli viackrát spomínali, samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá sa rozhodne pre preukazovanie príjmov a výdavkov prostredníctvom jednoduchého účtovníctva, má okrem klasickej evidencie v zmysle zákona o účtovníctve aj iné, omnoho jednoduchšie formy:

• možnosť uplatnenia paušálnych výdavkov vo výške 40 % z príjmov plus zaplatené poistné odvody – v tomto prípade je povinný viesť evidenciu o príjmoch v časovom slede, zásobách a pohľadávkach. Voľbou tejto možnosti si znížia daňovú povinnosť podnikatelia s nízkou mierou nákladov (napr. tí, ktorí poskytujú služby).
• možnosť vedenia daňovej evidencie – zjednodušená forma evidencie príjmov a výdavkov v časovom slede, ktorá môže znížiť náklady na vedenie účtovníctva.