Druhý pilier: Ako prichádzame o švajčiarske dôchodky

Predstavte si, že niečo vlastníte, avšak správou vášho majetku je poverený niekto iný. A to dokonca zo zákona, až do vášho dôchodkového veku. Ak s daným správcom vonkoncom nie ste spokojný, jediné čo môžete urobiť, je vymeniť správcu za iného. Otázne je či to dáva zmysel, keď väčšina z nich „investuje“ rovnako.

Ako už niektorí tušíte, reč je o sporení si na dôchodok, ktoré je pod správou dôchodkových správcovských spoločností. V tomto komentári chcem osvetliť niektoré veci, ktoré sú širokej verejnosti  podsúvané v rámci dymovej clony o tzv. druhom pilieri a investovaní DSSiek.

Je to normálne?

Časť sporiteľov sa oprávnene  pýta: „Je to normálne, aby som si nemohol spravovať osobné vlastníctvo?“ A to napriek tomu, že by som to dokázal možno lepšie ako jednotliví portfoliomanageri s údajne vysokou odbornosťou a sofistikovanosťou postupov. Podľa môjho názoru to normálne ani zďaleka nie je, žiaľ zákon nám nedáva inú možnosť. S týmto sa však neuspokojím a budem tvrdiť, že by mal byť zmenený. Súčasný stav je nasledovný:

• buď sporiteľ môže prispievať plne do priebežného štátneho piliera (čo rozhodne nie je žiadna výhra v dôsledku nedostatočnej zásluhovosti či starnutia obyvateľstva čo vyvoláva oprávnene obavy, či výška dôchodku od štátu bude udržateľná);
• druhá dnes platná možnosť je prispievať polovicou sumy z dôchodkových  odvodov do druhého piliera (čo aktuálne rovnako nie je žiadna výhra a o dôvodoch si povieme v ďalšom texte);

Vlastná správa vlastných peňazí na vlastnú budúcnosť

Tretia nová  možnosť by bola spravovať VLASTNÉ peniaze na VLASTNÝ dôchodok SÁM u tých, ktorí si na to trúfajú a chcú si zobrať zodpovednosť o budúcnosť do vlastných rúk (nech zákon obmedzí, že nemôžu tieto prostriedky okamžite spotrebovať a vybrať z účtu len ich v rámci slobody investovať kde vidia príležitosť). Nehovorím, že v tretej skupine to bude nejaké podstatné percento ľudí, ale nájdu sa investorsky podkutí, ktorí sa toho neboja (a ktorí sú apriori nespokojní so spôsobom investovania v DDSkách a neveria ani štátnemu priebežnému systému).

Medzi nimi je aj autor tohto článku, toto však zákon žiaľ neumožňuje. Aj preto sa nemôžem zbaviť dojmu, že zákonodarca akoby vychádzal z premisy, že všetci ľudia bez rozdielu nedokážu s peniazmi narábať a za spravovanie tak musia platiť DDS-kám poplatky či sa im to páči alebo nie. Je to podľa mňa nezmysel proti slobode rozhodovania sa. Preto som za to, aby zákonodarca čo najskôr rozviazal tretej skupine ľudí ruky.

Chudokrvný výkon fondov a premeškanie rely

Ako počuť z rôznych strán nespokojnosť prispievateľov do druhého piliera so spôsobom investovania fondov DSS sa stupňuje každým dňom. Každým dňom premeškania a nezachytenia „akciovej rely nášho života.“  Je tomu viac ako rok, čo globálne akciové trhy dosiahli dno po ktorom nastal široký odraz, pričom rely dosiahla viac ako 60% rastovú silu. Rastové dôchodkové fondy, ktoré môžu investovať až 80% svojho portfólia do akcií (zmiešané ešte stále 40%) však za rok zaznamenali chudokrvný úbohý rast ani nie 5%.

Ak by aj správca daného fondu bol opatrnejší a investoval by len 50% majetku do indexu sledujúceho výkon napríklad nemeckého DAXu, francúzskeho CAC a londýnskeho FTSE a zvyšok do bezpečných dlhopisov kde by dosiahol výnos 0%, stále by mal fond zarobiť 25%  a teda majetok sporiteľov mal byť o 25% vyšší.  No nestalo sa tak.  Preto je oprávnená otázka PREČO a  kde sa stala chyba? Prečo majú taký nízky podiel akcií vo svojom portfóliu? 

Mne sa natíska len jedna odpoveď: portfoliomanageri jednotlivých fondov  DSSiek nebudú zrejme z tých najlepších investorov, čo sa týka alokácie aktív v portfóliu. Ak portfoliomanagerom zakázalo investovať do rizikovejších aktív vedenie DSS, tak potom ono nie je z tých najbystrejších. Čo ma koniec koncov v istých prípadoch ani neprekvapuje. Najmä ak zoberiem do úvahy, že jeden z generálnych riaditeľov DSS má titul MUDr. Ako sa len MUDr. môže dostatočne expertne rozumieť investovaniu mi je záhadou i keď apriori nehovorím, že titul z financií alebo kvantitatívnych metód je automaticky patentom na rozum). U mňa však majú v rámci vysokoškolského hodnotenia DSSky za výkon a zhodnotenie fondov v poslednom roku známku Fx (nedostatočný), žiaľ ako som už spomínal, vyhodiť ich zo správy môjho budúceho dôchodku nemôžem, čo je tragédiou.

Aká je pravda o nadpriemernosti z dlhodobého hľadiska?

Iste po týchto výrokoch v žilách mnohých „odborníkov“ skypí horúca krv a hovoria si ako som si takéto niečo vôbec mohol dovoliť povedať. Vari nepoznám základné reálie a zmeny právneho prostredia? Veď  DSS by boli na tom „úžasne“ a zarobili by, keby „nehrozili“ legislatívne zmeny, ktoré im údajne obmedzujú investovať do rizikovejších aktív ako akcie a musia vykazovať zhodnocovanie na polročnej báze preto investujú extra konzervatívne.

V tomto článku sa nechcem širšie zaoberať otázkou, či je vykazovanie zhodnotenia  fondov na polročnej báze správne (samozrejme, že existujú argumenty za aj proti), ale zoberiem to iba ako holý fakt a existujúcu právnu úpravu. Ale, ak tu máme poznámky elít DSS, že z dlhodobého hľadiska je výnos z akcií istý a nadpriemerný (priam garantovaný ako cítiť z ich slovníka) nemajú sa predsa čoho obávať a meniť investičnú stratégiu (dočasnú stratu v dôsledku nesprávneho odhadu akciového trhového prostredia v niektorých polrokoch nech vykryjú z vlastného veď z dlhodobého hľadiska „nadpriemerne“ zarobia tak aká to panika a úzkoprsosť v investovaní?). Alebo je skutočnosť iná?

Štát versus kov

Moja kritika celého systému starobného dôchodkového sporenia však ešte pokračuje. Pri pohľade na jeden z paragrafov zákona upravujúceho investovanie DSS ma už dlhodobo mrazí a vážne sa obávam o reálnu hodnotu svojho dôchodkového účtu o pár desaťročí. Najmä v dnešnom menovom systéme nekrytých  peňazí (FIAT Money), kde neexistuje ich objektívna hodnota a každý si môže vytlačiť ničím nekryté peniaze koľko mu v podstate hrdlo ráči.

Ku konkrétnostiam. Nie je mi vôbec jasné prečo zákon implicitne zakazuje investovanie prostriedkov do drahých kovov (a certifikátov nahradzujúcich ich držbu) vrátane zlata, ako jedného z mála objektívnych uchovávateľov hodnôt. Ak by som mal tú moc, tento paragraf by som zo zákona okamžite vylúčil a doslova prikázal DDSkám sem investovať. Namiesto nezmyselného požičiavania zadlžujúcim sa štátom, ktoré síce asi nedefaultnú (pre možnosť tlačiť bankovky), ale hodnota portfólia ich dlhopisov bude neustále klesať aj v dôsledku rizika výbuchu nekontrolovateľnej inflácie v budúcnosti.

Aký je v tom rozdiel?

Keď oddelíme zrno od plevela a pozrieme sa na DSS z nadhľadu zistíme, že ich fondy sú do značnej miery podobné bežným podielovým fondom  asset manangmentov (existuje zopár odlišností, čo sa týka  obmedzenia investovania). Hlavným rozdielom je to, že v prípade nespokojnosti s výkonom podielového fondu si môžete peniaze z neho vybrať a viac do žiadneho neinvestovať a neplatiť vstupné výstupné či správcovské poplatky. Toto však v prípade DSS fondov nie je možné (a mne sa to javí ako veľká nevýhoda). 

DSS fondy majú tak odo mňa a poriadnej časti verejnosti zabezpečené poplatky až do nášho dôchodku bez ohľadu na ich výkon a výrazné zaostávanie zhodnocovania prostriedkov za rastom akciových indexov. Pripadám si tak v tomto systéme ako väzeň na opustenom ostrove bez možnosti úniku. Holá trpká pravda.  Zaujímavé je aj to, že zatiaľ čo pri investovaní do podielových fondov som  z každej strany upozorňovaný, že istinu (na rozdiel od termínovaného vkladu) garantovanú nemám a minulý výnos nie je zárukou budúceho zo strany DSS fondov som to osobne počul vo výrazne nižšej miere....

Garancie alebo obed zadarmo

Bežný názor bezvýhradných zástancov druhého piliera hovorí o tom, že tento systém je skvelý (najmä ak by sa nerobili zmeny právneho rámca v posledných rokoch) a akoby existovala bezpodmienečná arbitráž v tom, že sporiteľov čaká nadpriemerný výnos vysoko prevyšujúcu ročnú valorizáciu dôchodkov z prvého piliera. Aktuálne sa ukazuje, že to ani zďaleka nie je pravda pre nesprávny investičný prístup DSS a zatiaľ nevidím snahy o radikálnu zmenu a nápravu. To čo vidím, je skôr sťažovanie sa a obviňovanie druhých za vlastnú neschopnosť.

Viac objektivity na záver

Celkovo  však druhý pilier nie je až taký zlý nápad ale... privítal by som však viac objektivity v informovaní o možných výsledkoch investovania (a samozrejme ako som spomínal aj zmenu stratégií). A najmä upozorňovanie, že zaručený úspech v investovaní neexistuje a jeho výsledkom môže byť aj po 30. rokoch strata, alebo nie taký zisk s akým kalkuluje DSS pri vábení klientov. Lebo logicky, ak by existoval bezrizikový budúci výnos z dlhodobého hľadiska, ktorý sporiteľ by si vybral konzervatívny fond s priemerným zhodnotením kalkulovaným napríklad na 2,0% p.a. keď má možnosť priemerného ročného zhodnotenia 5% v rastovom?

Autor je analytik CI Komodity.