Euroval: Kde sa voda sypala a piesok lial

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovské zoskupenie krajín, kde sa síce voda nesypala hore kopcom a ani piesok sa nelial. Žiaľ, jeho lídri chceli mať túto fyzikálnu anomáliu, aby vzbudzovali obdiv a mohli si stavať pomníky výnimočnosti, nech to stojí, čo to stojí. Aj za cenu, že náklady z tohto „rozprávkového zázraku“ budú vyššie ako prínosy.

Koniec koncov, cena nikdy nebola extra podstatná, keďže ju neplatili lídri z vlastného vrecka, ale ich poddaní. Presne takto nejako by sme mohli opísať aktuálnu snahu lídrov EU či ECB a MMF o záchranu krajín, ktoré dnes  nemajú dôveru trhov. A vôbec snahu o obnovu dôvery v euro a v efektívnu a bezproblémovo fungujúcu menovú úniu s „one size fits all“ menovou politikou a šestnástimi  rôznymi fiškálnymi prístupmi v šestnástich rozličných hospodárstvach s rozličnou mierou konkurencieschopnosti.

Nedôvera má svoje príčiny

Túto nedôveru investorov majú PIIGS krajiny pre ich nekonkurencieschopnú ekonomiku, mnohé makroekonomické nerovnováhy (ktoré existencia spoločnej meny a zle nastavená menová politiky z minulosti len prehlbuje), hospodársku dekonvergenciu, slabú fiškálnu pozíciu a rozšafnosť, ktorú umožnila práve spoločná mena euro a jej „nemecké“ úrokové sadzby. Tie boli namiesto využitia na reformy smerujúce k urýchleniu rastu ekonomík a ku konvergencii smerom k“ nemeckému štandardu“ prejedené na populistické kroky a rozširovanie vplyvu štátu do hospodárstva s devastačným účinkom naň. Rovnako to bolo práve euro, ktoré umožnili vysoké zadlžovanie sa súkromného sektora a v mnohých prípadoch prispelo k dofúknutiu bubliny na realitných trhoch týchto krajín. Aj keď Írsko bol trocha iný príbeh, výsledok je rovnaký.

Nesprávna odpoveď na nesprávnu otázku- to je euroval

Otázne tak je, ako možno pomocou z eurovalu, ktorej podstatná časť ide na záchranu úzkej skupiny (a do ekonomiky sa nedostane), zachrániť krajinu od krachu. Veď nezachraňujú sa štáty, ale hlavne a predovšetkým ich veritelia - bankový a vôbec finančný priemysel. A jeden dlh sa spláca ďalším dlhom. Dočasnými záchrannými prácami sa ich síce možno podarí oddialiť bankrot, ale ekonomickú realitu sa klamať do nekonečna nedá. Myslím to v dvoch rovinách:

1. Perpeetum mobile neexistuje, a zatiaľ ho nikto nikdy nevymyslel. A takto teda nemožno vnímať ani euroval, ktorý rozhodne nie je bezodnou studnicou peňazí. Ak sa nad tým zamyslíme : Je tvorený z jednotlivých členských štátov a má zachrániť jednotlivé členské štáty. Teda dlh nijakým spôsobom nezmizne, len sa presunie a rozloží. Doteraz to mohlo sčasti dočasne fungovať. Zo súkromného dlhu sa stal dlh štátny, zo štátneho nadnárodný (pôžička z eurovalu). To sa však kruh postupovania na stále vyššie úrovne končí. Je síce možné sa podeliť ešte s krajinami, ktoré nie sú súčasťou menovej únie, ale to je už absolútny vrchol. Ďalej tohto stále rastúceho dlhového molocha nebude kam predať. Ak teda neveríme tomu, že prídu Marťania a „vďačne“ ho od nás zoberú na vlastné pleci a pomôžu so splácaním.
2. Euroval nech je akokoľvek veľký a vysoký, nerieši žiadne podstatné otázky, len problémy ďalej zametá pod stôl v americkom štýle : „Lets kick the can down the road a little bit“, kde sa však mávnutím čarovného prútika nestratia. Inými slovami, záchrana z eurovalu dokopy nič nerieši a nie je panaceou- všeliekom. Neodstraňuje vrodené genetické poruchy existencie menovej únie. Rozhodne nie je krokom smerom k štrukturálnym reformám a rastu konkurencieschopnosti.

Čím dlhšie budú tieto dve skutočnosti ignorované, tým rýchlejšie sa budeme približovať (ak sme sa už nepriblížili a nedosiahli - vzhľadom k permanentnému prepadu eura a rastu rizikových prirážok dlhopisov aj v prípade krajín, ktoré už boli zachránené) k tomu inflexnému bodu, keď trh totálne úplne a navždy stratí dôveru v to, že eurozóna má všetko pod kontrolou (a to aj pri existencii eurovalu vysokého 2 či 3 bilióny EUR) a dokáže si svoje problémy vyriešiť. Tu bude začiatok eurovej Apokalypsy a veľa bankrotov.

Čím skôr, tým lepšie

I keď osobne si myslím, že čím skôr tento stav nastane, tým lepšie pre každú jednu ekonomiku eurozóny. Najmä PIIGS krajiny by sa mohli oslobodiť z okov eura a dlhov a nadýchnuť sa na nový život. Aj keď je pochopiteľné, že z krátkodobého hľadiska tu bude pri rozpade naraz mnoho „krvi, mŕtvych a ranených“ najmä z oblasti investorov a finančného priemyslu (čo postihne aj bežných ľudí a celú ekonomiku). Ale aspoň by sa skončila neférová fiškálne zhýralá záchrana neefektívnych biznis modelov. Avšak som presvedčený, že ranených by bolo vždy menej ako pri dlhodobom umieraní menovej únie. A zachraňovaní ostatných (ktorí sú nespravodlivo zachraňovaní z peňazí daňových poplatníkov), kde existuje vysoká pravdepodobnosť, že títo dlhovou maláriou nakazení zahubia aj relatívne zdravé „ručiteľské“ štáty, keďže vzhľadom k makroekonomickým reáliám je malá šanca, že dlhy dokážu splatiť.

Aké je teda riešenie na zastavenie krízy?

Toto je veľmi ťažká otázka, najmä keď aktuálne existujú len zlé a ešte horšie riešenia. Ak by som mal byť stručný, tak menej socializmu, keynesiánstva (a to žiaľ aj u pravicových strán v Európe - veď nenadarmo platí, že európska pravica je ľavicovejšia ako US socialisti) a krátkodobých politických riešení v ekonomike, zameranie sa na štrukturálne reformy, vedomostnú ekonomiku či rast konkurencieschopnosti. Obmedzenie vplyvu štátu do ekonomík, rovnako obmedzenie zásahov centrálnych bánk do ekonomík. No pochybujem, že k tomuto existuje politická vôľa. No najväčším bičom na posun k zodpovednejšiemu prístupu politikov k ekonomike, by bol návrat k jednotlivým národným menám (írsky príklad dokumentuje, že nech je ekonomická politika akákoľvek dobrá, ak nie je na ňu napasovaná aj na mieru šitá menová politika, môže sa to skončiť katastrofou) . Ruka v ruke s úplnou reformou (opakujem reformou, nie reguláciou) systému centrálneho bankovníctva ako aj komerčného bankovníctva a princípov, na ktorých stojí frakčný rezervný bankový systém a FIAT nekryté meny.

Avšak aká bude skutočnosť?

Obávam sa však, že skutočnosť bude omnoho prozaickejšia. Bude sa hrať hra typická pre politikov: „last man standing“ teda do posledného muža, aby sa udržala politická moc určitých skupín, bez ohľadu na náklady. Kým to pôjde, budú sa štáty zachraňovať, až kým nepadne posledný. Jednoducho, kým sa bude môcť „strúhať“ forma a solidarita na dlh a kým trh bude ochotný požičiavať bez ohľadu na náklady (veď to platia daňoví poplatníci a nejde to priamo z vreciek politikov a lobby skupín), dovtedy sa požičiavať bude. Koniec koncov, ak sa spätne pozrieme do histórie najmä pred rok 1989 vieme, že Sovietsky zväz vynakladal ročne niekoľko miliárd dolárov na pomoc v rámci RVHP pre svoje satelity aby si udržal moc. Dnes vi,díme to isté od EU v rámci Eurovalu. Vieme však nakoniec ako ZSSR dopadlo.....

Bude sa tak história RVHP opakovať?

Ja som presvedčený, že odpoveď na túto otázku bude kladná (jediné ako tomu technicky zabrániť je monetizácia dlhu, ale de facto sa to rovná rovnako úplnému rozvratu systému). Tým posledným vojakom, ktorým padne (alebo sa dobrovoľne vzdá) bude s veľkou pravdepodobnosťou Nemecko. A od tohto momentu nemusíme byť až tak ďaleko, pri pohľade na trh fixed income, kde sa dôvera v Nemecko, „že to zvládne“ znižuje, keďže jeho CDS rastú rýchlejšie ako CDS severských krajín (a dostávajú sa dokonca už nad ich úrovne).

Chodník zo Zeme na Mesiac

Jednoducho zachraňovať všetkých z eurovalu, a keď bude málo navršovať euroval až „do výšky Babylonskej veže“ za účelom upokojenia situácie na trhoch a návratu dôvery v slabé krajiny je rovnako hlúpy nápad ako postaviť vydláždený chodník zo Zeme na Mesiac. To nejde, aj keby že to na miniete všetko železo, štrk a cement na svete. Obávam sa však, že pri pohľade na doterajšie kroky elít EU a z toho vyplývajúce ľahko čitateľné záujmy , to ešte istý (a obávam sa, že pomerne dlhý) čas potrvá. Potom však už môže byť neskoro.

Bonmot na záver

Paul Johnson, UK historik, pre časopis Forbes napísal (parafrázujem a dopĺňam): História nám ukazuje, že dlh sa dá uhradiť, ekonomika obnoviť, ak sa medzi ľuďmi, štátmi a vôbec inštitúciami, obnoví dôvera a politici dajú ľudom možnosť, aby sa naplno venovali svojej práci. Na to, aby sa to mohlo stať, však musíme získať dôveru v tých, ktorí nás vedú. A dôvera pre“ sakramentsky“ dobré dôvody, chýba každému jednému lídrovi, európskej elite z ECB či EU. Málokedy sa v najnovších dejinách stalo, že by nedostatok dôvery, hraničiaci s opovrhovaní bol taký hlboký, všadeprítomný a všeobímajúci. Na vrchole máme smutnú partiu skrachovaných, skorumpovaných, do očí klamúcich a viac ako (pod)priemerných. Kým sa to nezmení, veci pôjdu stále len k horšiemu. Dlhy budú narastať, ekonomika sa zhoršovať, životná úroveň klesať a chudoba sa rozrastať.

Autor je analytik TRIMBROKER.