Riziko Keynesiánskej ekonómie: Finančná kríza sa ešte nikdy v histórii nevyparila

Akciové indexy atakujú nové maximá, ekonómovia hovoria o konci krízy v USA a o blížiacom sa graduálnom raste svetových ekonomík. Je tak správny čas povedať si, či pokračovanie slabého divadla so slabými hercami stačí na navodenie dlhodobej stability. Niektorí to možno myslia dobre, avšak podniknuté kroky smrdia naivitou.

Týmto článkom sa pokúsime pozrieť na problémy ekonomiky USA (ktoré v menšej či väčšej miere platia aj pre iné štáty po celom svete) a budeme hľadať spôsoby možného predídenia ďalšieho finančného Armagedonu v budúcnosti.

Čaká nás niekoľko zlých správ a k tomu niekoľko veľmi zlých správ. Zlou správou je, že verejné autority po celom svete zlyhali a zanechajú nám veľmi vysoký účet. Na rozdiel od bankárov, ktorí sa smejú plným hrdlom. A to sme ešte ani zďaleka neprekonali aktuálnu krízu, pričom verejní činitelia v spolupráci s predstaviteľmi finančného sektora pravdepodobne začali budovať základy ešte väčšej krízy v budúcnosti.

Toto je zlá správa, ale je tu stále ešte tá horšia. Ak sa prebijeme touto krízou v akom takom duševnom zdraví, budeme čeliť oveľa hrozivejším konzekvenciám - keynesiánskej ekonómii.

Keynesiánska ekonómia

Na začiatok je potrebné uvedomiť si silu myšlienok a práve súčasný priebeh krízy jednoznačne demonštroval pretrvávajúce slepé (úmyselné) nasledovanie keynesiánskej ekonómie. Ľudia zabúdajú, že keynesiánstvo nefungovalo ani v 30-tych rokoch minulého storočia, jeho zameranie na krátkodobé riešenia a neschopnosť riešiť monetárnu stránku ekonomiky  viedli k inflácii a k mizérii stagflácie následne v 70. rokoch. Zlyhanie tejto teórie bolo nasledované jej zavrhnutím. Fiškálne a monetárne výstrelky boli obmedzené, inflácia sa krvopotne dostala pod kontrolu a ekonomika začala budovať na zdravších základoch.

Následne príde ďalšia veľká kríza a keynesiánstvo je opäť raz rešpektované ako funkčný nástroj. Počúvame dokonca, že je jediným riešení na súčasnú tragickú situáciu a neradno namietať proti masívnym fiškálnym stimulom bez ohľadu na budúce náklady. Na druhej strane uvoľnená monetárna politika je predkladaná ako nevyhnutná, nehľadiac na nespochybniteľné budovanie inflačných rizík.

O Keynesovi koluje jeden starý vtip: Keynes raz prednášal a všimol si, že jeden z jeho študentov pri jeho výklade zaspal. Keynes sa ho tak spýtal priamu otázku, ktorá ho zobudila. Študent odpovedal: „prepáčte, pán Keynes, nepočul som Vašu otázku... ale odpoveď je, že potrebujeme viac stimulov."

Už v roku 1940 nám však Friedrich Hayek ponúkol veľmi výstižnú kritiku keynesiánskej ekonómie. Budem parafrázovať.

Nemôže pomôcť zvyšujúca sa koncentrácie na krátkodobé riešenia...nie iba preto, že ide o vážny a nebezpečný intelektuálny omyl, ale preto, že ide o zradu hlavnej zodpovednosti ekonóma a výraznú hrozbu pre našu civilizáciu.. je alarmujúce vidieť, že po tom ako sme si raz prešli procesom tvorby systematického výpočtu  síl, ktoré v dlhodobom horizonte determinujú ceny a produkciu, sme teraz vyzývaní  k ich zamietnutiu, aby sme ich nahradili krátkozrakou filozofiou.. Nehovoria nám, že: pretože sme z dlhodobého hľadiska všetci mŕtvy, politika by mala byť riadená krátkodobými pohnútkami? Obávam sa, že sa k neodvratnému výsledku môžeme dostať skôr ako si prajeme.

Rovnako ako v minulých ťažkých a smutných obdobiach orgie stimulov nie sú riešením. To, čo potrebujeme  je adresovanie štrukturálnych problémov reálne neustále potápajúcich sa najsilnejších ekonomík sveta. Kľúčovým problémom je, že motor ekonomiky v podobe finančného sektora je už dlhé obdobie zaseknutý a tento motor potrebuje akútnu opravu, bez ktorej reálny zdravý hospodársky rast nepríde.

Jednoduché a zároveň zložité riešenia finančnej krízy

Ako teda môžeme reparovať tento motor? Odpoveďou je reštrukturalizácia bankových bilancií finančných inštitúcií. Začnime však krátkou anglickou poéziou, ktorú priniesol Kevin Down z Ludwig von Mises Institute. Upozorňujem, že budem hovoriť aj v nasledujúcom texte o bilanciách bánk, kde sa pasíva nachádzajú na ľavej strane a aktíva na pravej.

A balance sheet has two sides.
A right-hand side and a left-hand side.
On the right, nothing is left.
And on the left, nothing is right

V skratke to je vtipná satira na bankové bilancie, kde sú aktíva hlavných svetových bánk umelo nafúknuté a na strane pasív je v pomere skutočnej rizikovosti aktív minimum vlastného kapitálu bánk..

Pravá strana bilancie obsahuje bankové aktíva, ktoré sa pohybujú nahor alebo nadol s hodnotou v závislosti od toho ako banka vytvára zisky a straty. Ľavá strana predstavuje záväzky vyplývajúce z týchto aktív. Záväzky v jednoduchosti predstavujú bankové depozity a vlastný kapitál banky. Tento kapitál predstavuje určitý nárazník pre ochranu hodnoty depozitov a je uistením pre vkladateľov, že peniaze budú v bezpečí po uložení v danej banke.

Čiže ak napríklad banka utŕži stratu, tá ide väčšinou na vrub akcionárov.  Avšak ak je vlastný kapitál dostatočne veľký, tak banka môže absorbovať akúkoľvek bežnú stratu a naďalej ostane bezpečná v zmysle neohrozenia depozitov klientov. Tento prípad zásahu miernej straty do bilancie banky vidíte na nasledujúcej schéme.

Banka síce spravila stratu, ale jej kapitálový nárazník je dostatočne veľký aby neohrozila bezpečnosť depozitov. Avšak ak banku zasiahne veľká strata, dostávame sa do nasledujúcej situácie.

Strata banky na strane aktív je v tomto prípade väčšia ako vlastný kapitál banky a nie je schopná vyplácať depozity klientov v plnej miere. Akcionári strácajú všetko a vkladatelia musia niesť stratu tiež. Banka je insolventná, nemôže splácať svoje záväzky. Tu vzniká problém ako banku opäť dostať na nohy.

Odpoveď je jednoduchá - reštrukturalizácia bankovej bilancie, pričom existujú dva spôsoby ako to urobiť. Dobrý a zlý.

Počas prebiehajúcej krízy si verejné autority ako už býva zvykom zvolili druhý variant. Spanikárili, čo by sme čakali. A v tomto ošiali naliali masy peňazí prizerajúcich sa a miestami aplaudujúcich daňovníkov do najväčších bánk, nevediac (alebo...) že hádžu do čiernej diery.

Skutočnou cestou riešenia bilančných problémov by však bolo nasledovanie tradičných postupov bankrotu. Banka by išla do dočasnej nútenej správy a nasledovali by tri skutočnosti:

• hodnota aktív by sa odpísala, aby reflektovala straty
• hodnota záväzkov banky by sa znížila o rovnakú sumu
• záväzky by boli reorganizované tak, aby banka mala po reštrukturalizácii dostatočný kapitálový vankúš pred ďalšími prípadnými stratami. Tento nový kapitál by prišiel od vlastníkov depozitov v tejto banke, kde by niektoré depozity boli konvertované po dohode na akcie banky.

V nasledujúcej schéme môžete vidieť popísanú reštrukturalizáciu

Bilancia banky sa po reštrukturalizácii pochopiteľne zmenšila, ale vlastný kapitál banky je opäť dostatočne veľký, aby sa banka stala stabilnou a dôveryhodnou. Banka sa tak môže vrátiť k svojmu biznisu, samozrejme v menšej miere súvisiacej so zmenšením bilancie.

V tomto prípade nemusí prísť k žiadnemu mrhaniu peňazí daňových poplatníkov. Nemusí prísť k predlžovaniu agónie notoricky zle riadených finančných inštitúcií. Žiadna banka by sa nestala tak veľkou, aby nemohla zbankrotovať. Nevytváral by sa morálny hazard, keď politici podporujú udržiavanie bánk, ktoré sa nechovajú konzervatívne k peniazom svojich klientov. Nikto by nemusel zasahovať do riadenia bonusov bankárov. Neexistovala by žiadna neistota z toho, čo sa bude diať v prípade zlyhania banky. A v neposlednom rade by sa finančný systém konečne stal stabilným. Presný opak toho, čo vidíme v aktuálnej kríze.

Samozrejme, že takéto procesy nie sú jednoduché a ľahké. Práveže je veľmi náročné niekedy správne ohodnotiť bankové aktíva, keď dnes naozaj ani tí najlepší často nevedia o aký toxický odpad na bilanciách bánk ide. Avšak to nás nemusí znepokojovať, pretože pre pozitívny výsledok týchto procesov nie je podstatné aby odpisy strát boli reálne alebo presné. V skutočnosti je dobré, ak sú odpisy oveľa väčšie  a odhady  konzervatívne. Tie môžu byť založené na odhadoch najvyšších možných strát pri rôznych typoch aktív (vo veľa prípadoch by sme prišli k výslednej hodnote Nula). Ak sa neskôr ukáže, že tieto odhady boli prehnane negatívne, nie je to žiadny problém. Hodnota aktív sa môže neskôr prehodnotiť nahor.

Základom úspechu týchto procesov zdravej reštrukturalizácie bankových bilancií je rýchlosť. Môžeme zatvoriť operácie banky na víkend alebo niekoľko dní, avšak mesiace by už boli veľkým problémom. Dlhodobé narušenie by mohlo poškodiť platobný systém a dostupnosť úverov pre širšiu ekonomiku, čo by mohlo byť odstrašujúce. Je teda zásadne dôležité previesť túto akciu rýchlo, s minimálnym prerušením činností, hlavne z dôvodu ochrany klientov a verejnosti.

Toto je momentálne nemožné a pre ozdravenie systému bude nevyhnutné vypracovať jednoznačné postupy, akým bude bankrot a reštrukturalizácia prebiehať. Aby nemohli vznikať nepredvídané ťahanice a zbytočná neistota.

Druhou podmienkou bude vážna reforma finančného sektora v smere jeho návratu k tradičným konzervatívnym hodnotám a nie gamblovaniu na čo najvyššie kvartálne výsledky. Rovnako aj návrat k jednoznačne formulovaným finančným produktom a nie k časovaným bombám, ktorým nerozumie ani väčšina bankárov. Tu nejde o počty ľudí v dozorných radách bánk ani o ďalšie stupídne vládne kontrolné orgány. Ide o radikálnu reformu na odstránenie morálneho hazardu z finančného sektora a navrátenie zodpovednosti na plecia bankárov. Žiadne limitované ručenie vlastníkov bánk, ale vážna zodpovednosť za správu peňazí.

A potom je tu ešte štát. Náš starý dobrý priateľ. Ak by sme boli v mojej rozprávke, tak by sme nemali žiadne poistenie bankových depozitov, žiadne požiadavky na kapitálové zabezpečenie bánk , žiadnu finančnú reguláciu, žiadnu centrálnu banku, žiadnu monetárnu politiku, v skratke vrátili by sme sa k zdravému monetárnemu štandardu nezávislému na výmysloch sociálnych inžinierov. Ale táto rozprávka je dávno pasé. Stačilo by, ak by sa podarila uvedená reforma finančného sektora.

Ekonomické vyhliadky do blízkej a mierne vzdialenej budúcnosti

O tom ako robiť veci správne by sme mohli hovoriť ešte pár stoviek strán. Poďme sa však radšej pozrieť na to, čo nás čaká v blízkej budúcnosti. Dôvodom je, že je zväčša naivné predpokladať od verejných autorít po celom svete vážne kroky popísané niekoľko odstavcov vyššie.

Ak sa pozrieme na infláciu v období 2006-2008 (oficiálne zverejňovanú), udržiava sa v rozmedzí 2-4% na medziročnej báze a širšie monetárne agregáty zaznamenávali prudký rast. Na konci roka 2008 dokonca dvojciferným tempom. Rovnako výnimočný rast sme mohli sledovať aj v úzkych monetárnych agregátoch, monetárnej báze, ktorá v roku 2008 vzrástla o viac ako 100%. Bol to výsledok extrémne nebezpečnej a nezodpovednej politiky kvantitatívneho uvoľňovania FEDu (nebezpečné zvyšovania množstva peňazí v obehu).

Od konca minulého roka sme už mohli sledovať mierne zastavenie rastu monetárnej bázy a mierny pokles cien. Avšak veľký aplauz si toto krátke spomalenie miery rastu monetárnej bázy nezaslúži, najmä ak sa nachádzame v období poklesu dopytu po peniazoch vyvolaného súčasnými dosahmi hospodárskej krízy. Namiesto toho je potrebné sa pozrieť na možné dopady množstva peňazí, ktoré už do finančného systému boli naliate. V kombinácii s neustále veľmi nízkymi úrokovým sadzbami údaje o vývoji monetárnych agregátov naznačujú pokračovanie uvoľnenej menovej politiky a vyhliadky vystrelenia inflácie okamžite ako sa ekonomická aktivita vráti do normálu.

Úrokové sadzby sú nízke, čiastočne vďaka voľnej monetárnej politike, ale aj kvôli záplave peňazí naháňajúcich na pohľad bezpečné americké dlhopisy. Nízke úrokové sadzby znamenajú vysoké ceny dlhopisov a na trhu T-bills (10-ročné splatnosti) existuje dosť náznakov o budovaní bubliny. Môže stačiť malý nárast inflácie, ktorý môže spustiť lavínu nedôvery a ústup investorov z tohto trhu. Ak sa tak stane, úrokové sadzby môžu veľmi rýchlo vystreliť. Navyše nesmieme zabúdať ani na horibilné fiškálne deficity americkej vlády naplánované na najbližšie roky. Tie budú rovnako pridávať k tlaku na nárast úrokových sadzieb. Čiže vyhliadky úrokových sadzieb sú jednoznačne rastové.

V rovnakom čase však FED čelí dileme. Ak bude pokračovať v doteraz preferovanej monetárnej politike (naznačuje zmenu, ale zatiaľ veľmi slabé reálne kroky), inflácia sa vráti a to s veľkými škodami. Najhorším krokom by dnes bolo pokračovať v tejto uvoľnenej monetárnej politike, ktorá sa v prípade odhalenia nespočetných problémov ekonomiky môže vrátiť v oveľa vražednejšom tempe. To by opäť dočasne stlačilo úrokové sadzby nadol, ale viedlo k vyššej inflácii a vyšším úrokovým sadzbám vo veľmi krátkom horizonte. Stagflácia by sa vrátila do slovníka každého ekonóma.

Druhá voľba pre FED je tým najťažším a zároveň najsprávnejším krokom. Prudko stúpiť na brzdu voľnej monetárnej politiky. To by sa stretlo so silným politickým odporom, odporom v mentálne zastaranom FEDe a pravdepodobne by spustilo nevyhnutný proces prasknutia bubliny na trhu vládnych dlhopisov. Došlo by k spomaleniu umelo vytvoreného ekonomického rastu a ku koncu rozprávky. FED však netreba ľutovať, sám sa svojimi minulými krokmi dostal do tejto situácie.

Z toho vyplýva neútešný výhľad pre ekonomiku (nehovorím tu o raste alebo poklese trhov, dnes sa dá dojem stability veľmi ľahko  a zároveň draho vyrobiť na počkanie). Predpoklady na infláciu a možno hyperinfláciu sú zasiate. Čakajú nás vyššie úrokové sadzby, kolaps trhu dlhopisov, chromý ekonomický rast postavený na sociálnom inžinierstve a rastúca hrozba krízy dolára (o iných menách pomlčím).

Dlhodobé vyhliadky: deficity a nároky na sociálne sľuby

Vyššie popísané krátkodobé varovania sú malicherné pri pohľade do mierne vzdialenej budúcnosti.

Federálne deficity v USA na najbližšie roky budú presahovať viac ako 10% HDP. To naozaj nie je zábava. A to je iba špička ľadovca, ak naozaj niekto chce robiť skutočnú analýzu stavu US ekonomiky. Nesplatené záväzky do fondov Medicare (nemocenské poistenie) a Medicaid (bezplatná lekárska starostlivosť pre chudobných), poddimenzované financovanie Social Security (sociálne zabezpečenie, dôchodkový systém vyplácania na základe súčasných daňových príjmov a nie fundovaný v predstihu).

Všetky tieto časované bomby nezmiznú, zobuďme sa z tej rozprávky. A ich náklady budú neustále iba narastať z dôvodu zvyšovania počtu ľudí odchádzajúcich do dôchodku v relatívnom pomere k pracujúcim. Zároveň treba počítať s predĺžením dĺžky života, čo bude vytvárať ďalší tlak na systém.

Pozrime sa na pár čísiel: objem nesplatených ale sľúbených záväzkov na dôchodky (Social Security) a Medicaid momentálne presahujú 100 biliónov dolárov. Toto sú bilióny a nie miliardy! To je približne 10-krát viac ako aktuálne existujúci dlh USA a predstavuje 330 tisíc dolárov dlhu na každého muža, ženu a dieťa v USA. Čiže 1,3 milióna dolárov na jednu štvorčlennú rodinu a táto suma rastie každú sekundu.

Čiže priemerná americká štvorčlenná rodina čelí potrebe splatenia účtu 1,3 milióna dolárov a to mimo už existujúcich daní. Vitajte v ére novodobých milionárov..

Nezaráža preto, že množstvo svetových expertov hovorí o bankrote USA a varujú pred masívnym odchodom mladých vzdelaných Američanov do ostatných krajín. Útek s vidinou vyhnutia sa tejto časovanej bomby desiatok nezodpovedných verejných autorít, ktoré si nedovidia ani po nos. Čím viac ich odíde, tým väčšia záťaž na ostatných - posledný nech zhasne.

Dajme krátky priestor prezidentovi Dallas FEDu (Federal Reserve Bank of Dallas): '' Vidím hrozivú búrku v podobe neviazaného vládneho dlhu..pokiaľ neprijmeme kroky na jeho riešenie, tak dlhodobá fiškálna situácia federálnej vlády bude nepredstaviteľne viac devastujúca pre ekonomickú prosperitu ako debakel sekundárneho trhu hypoték a nedávne problémy úverového trhu.'' (Richard W. Fisher, 2008).

Pre každého mladého v USA je to neodvrátiteľná hrozba. Experti so záujmom o skutočnú analýzu hovoria o konci dôchodkových systémov ako ich poznáme. Dobrý dôchodok sa pravdepodobne stane pre budúce generácie luxusom 20-teho storočia. Ak ste mladý, tak sa na túto hostinu pravdepodobne nedostanete a budete robiť až pokým nepadnete.

Môže sa vám zdať, že tento hororový scenár dôchodkového systému je podvod a máte celkom pravdu. Pripomína to pyramídovú hru. Tá v podstate predstavuje podvod, kde niekto navrhne finančnú schému a naláka aby do nej ľudia investovali. Títo ľudia prinášajú ďalších ľudí a tak to pokračuje. Každý nový člen schémy si myslí, že jeho peniaze sú investované do ich budúcnosti, pričom v skutočnosti sa používajú na vyplácanie členov, ktorí prišli do systému skôr.

Systém funguje pokým je dostatočný prílev nováčikov. Je však neodvratné, že v určitom bode schéma nebude mať dostatočný prílev nových naivných ľudí a prestane byť schopná vyplácať peniaze. Ak sa to rozšíri, noví členovia už neprídu a kolaps je neodvratný. Tí čo prišli prví, sú bez problémov, poslední strácajú všetko. Ak by sme chceli byť úprimní, tak dôchodkové systémy založené na transgeneračných transferoch medzi mladými pracujúcimi smerom k starším neschopným pracovať sú najväčšou pyramídovou schémou v doterajšej histórii. A ak ste mladý, pozrite sa do zrkadla, vy ste tí nováčkovia. Čím dlhšie budeme túto pyramídovú hru podporovať emocionálnymi bludmi, tým drahšie za to všetci zaplatíme.

Máte na výber čomu budete veriť a aké kroky k náprave budete podporovať. Môžete súhlasiť so súčasnými pravidlami. Potom čakajte neustále zvyšovanie daní, viac práce na udržanie tej istej životnej úrovne a na konci za to očakávajte niečo podobné otroctvu. Napriek tomu kolaps tejto pyramídy neodvrátite akýmikoľvek argumentmi. Je na vás, či vám záleží na svojich potomkoch alebo len na vlastnom bruchu, správne rozhodnutia sa dajú robiť kedykoľvek.

Tento text nezakončím žiadnymi odporúčaniami čo sa týka ochrany peňazí, ani potenciálnych investícií. Myslím si, že viacerým je to evidentné. Skúsme dať opäť priestor John Maynard Keynesovi, ktorý v roku 1930 napísal esej s názvom ''Economic Possibilities for Our Grandchildren, kde sa snažil snívať o svete sto rokov do budúcnosti. O stave sveta v roku 2030, ktorý je iba za rohom. Budem parafrázovať.

Keynes predpokladal, že prínosy technologického vývoja nás postupne privedú do stavu ekonomického blaha, kde problém nedostatku bude v podstate vyriešený. Predpokladal 3-4 hodinové pracovné zmeny a 15-hodinový pracovný týždeň. Nemalo sa toľko pracovať kvôli potrebe prežitia, ale z dôvodu potreby niečo robiť. Keynes sa obával toho, ako ľudia mentálne zvládnu toľko voľného času..

Nemohol mať predsa menej pravdy ako jeho nasledovníci.

Autor je analytik CI Komodity a v článku čerpal z www.quadrillio.com .