Finančné sci-fi: Prečo zaniklo euro v roku 2013?

Analytik banky Morgan Stanley Charles Goodhart zverejnil veľmi zaujímavú analýzu s názvom "Pohľad z roku 2020: Rozpad eurozóny v roku 2013". Skôr než si priblížime zaujímavé momenty analýzy, najskôr otázka: Prečo sa o double dip recesii hovorí ako o niečom veľmi málo pravdepodobnom a popri tom sa rozpad eurozóny berie ako možnosť?

Efekt prvej udalosti totiž bude niekoľkonásobne menší na ekonomiky a finančné trhy než tej druhej...

Goodhart v analýze píše, že z pohľadu roku 2020 bol rozpad eurozóny jednoducho nevyhnutný. Kolaps totiž privodili dve kľúčové chyby v politikách. Prvou bolo očakávanie, že nevyrovnanosť rastu v rámci EMU môže pokračovať do nekonečna a druhou bola nejednotnosť politikov pri dlhodobej vízii eurozóny. Dôvodom nevyrovnanosti boli podľa analytika nízke úrokové sadzby, ktoré vyvolali stavebný boom. Ten spôsobil rozmach úverového trhu. Krajiny južnej Európy si začali masívne požičiavať a stali sa v podstate závislé na dlhu a orientovaním sa na realitný trh stratili svoju konkurencieschopnosť. Závislosťou na externom dlhu sa ale vystavili problémom, keď bublina spľasne. To sa aj stalo a ekonomiky sa zrazu ocitli po uši zadlžené s bankovým sektorom na pokraji kolapsu.

Keď chýba vízia...

Druhou kľúčovou chybou bola absencia spoločnej vízie. Jedna skupina krajín preferovala, aby sa slabé krajiny držali v únií za každú cenu, zatiaľ čo druhá skupina preferovala, aby únia bola klubom vyvolených a pokiaľ zlyhajú pri integrácií, mali by byť podporované v odchode a nie umelo udržiavané pri živote. Dôsledkom týchto zlyhaní bolo, že politici sa začali až nadmerne sústreďovať na uťahovanie opaskov a zároveň kvôli rozhovorom o možnom rozpade eurozóny sa stali finančné trhy nestabilnými. Miesto orientácie na to, ako majú tieto krajiny obnoviť svoju konkurencieschopnosť sa totiž politici sústredili na to, ako majú tieto krajiny znižovať svoje dlhy.

Zastreľte posla!

Odpoveďou na tieto obavy bola stratégia "Zastreliť posla". Politici sa snažili o obmedzenie schopnosti trhov destabilizovať eurozónu a to obmedzením obchodov s credit default swapmi a následne vytvorením Európskej ratingovej agentúry. Ratingy od komerčných ratingových agentúr boli zakázané. ERA ale dávala všetkým krajinám najvyšší AAA rating. Trhy mali najskôr s týmto ratingom problémy a dlhopisy krajín boli vypredávané, no účtovné pravidlá sa zmenili z mark-to-market na 'mark-to-fundamental'.

Na podporu eurozóny boli zavedené aj stress-testy bilancií európskych bánk, no testy zlyhali v obnovení dôvery. Katastrofa sa blížila. Problém refinancovania začínali pociťovať aj iné krajiny než Grécko, ktoré už čerpalo peniaze zostabilizačného fondu. Obnova na ktorú sa čakalo sa nedostavila a južanské krajiny mali stále problém s rastom dlhového pomeru. Ich export rástol len pomaly zatiaľ čo domáci dopyt vplyvom uťahovania opaskov klesal rýchlejšie. ECB bola nekompromisná pri zavedení kvantitatívneho uvoľňovania menovej politiky a nepomohla problematickým južanským krajinám.

Nemecké "nie"

Kľúčovým zlomom bol 5. august 2011, kedy Nemecko odmietlo rozšíriť Stabilizačný fond a požadovalo od južanských krajín, aby sa postavili na vlastné nohy. Výnosy na ich dlhopisoch boli katapultované nahor a Írsko a Portugalsko sa okamžite rozhodlo o čerpanie peňazí zo stabilizačného fondu. Výnosy na nemeckých dlhopisoch tak začali rovnako rásť.

Už len niekoľko politikov pochybovalo o tom, že reštrukturalizácia je nevyhnutná a po tom, čo sa objavili dáta rastu za 2Q, bolo už na slnko jasné, že reštrukturalizácia nastane.

Tá mala prebehnúť vo forme odloženia výplaty kupónov do doby splatnosti s tým, že banky oceňujúce dlhopisy metódou "mark-to-fundamental" nebudú cenné papiere preceňovať a budú dostávať od európskej ratingovej agentúry stále najvyšší rating. Slabšie krajiny eurozóny ale nechceli zažiť obdobie dlhodobého uťahovania opaskov a stagnácie. Neprišlo síce k žiadnemu extrémistickému politickému obratu, no ľudia boli nespokojní.

Južanské tajné rokovanie

V januári 2013 zvolal španielsky premiér tajnú schôdzku južanských krajín. Mali prerokovať spôsob, ako vyriešia svoje problémy, no pri zotrvaní v eurozóne. Na trh sa ale dostali informácie, že ide o tajné stretnutie a o pár dní na to vypukla v Španielsku banková kríza. Začal run na banky, ktorý sa presunul na celý južanský blok. Domácnosti vyberali peniaze z bánk v týchto krajinách a vkladali ich do bánk v Nemecku a Francúzsku. Južanské banky pociťovali nedostatok likvidity, no ECB už im nemohla novú likviditu poskytnúť, nakoľko by sa vystavovala nadmernému kreditnému riziku.

17. január 2013: Šedá streda. Bolo jasné, že banky sú v likvidnej kríze a ECB im nedokáže pomôcť. Preto sa okamžite rozhodlo že:

• Zavedie sa kontrola nad tokom peňazí do zahraničia a limit na výbery peňazí z bánk;
• Banky budú do odvolania zatvorené, pokiaľ sa nevytlačia nové drachmy, pesety a eskudá;
• Zrušenie eura s tým, že dlhy v eurách v týchto krajinách sú v prípad defaultu splatné v nových lokálnych menách;
• Rekapitalizácia bánk v krajinách emisiou vládnych dlhopisov.

Nové meny okamžite po zavedení prudko prepadli a to od 35-40% a výnosy na ich dlhopisoch prudko vzrástli. Ich finančný sektor bol dlhodobo nestabilný, no oveľa horšie na tom boli krajiny, ktoré im požičiavali. Vlády ich museli rekapitalizovať, no ako ďalší adepti na odchod z eurozóny sa javili Taliansko a Írsko. Krajiny mali na výber: buď ostanú v eurozóne a začnú s uťahovaním opaskov alebo môžu odísť. Írsko si vybralo zotrvať v EMU, aby mohlo naďalej získavať investície z US, zatiaľ čo Taliansko sa rozhodlo pre iné riešenie. Spolu s južanskými krajinami vytvorilo nový menový blok s menou medi a začalo bloku krajín dominovať. Ich mena bola slabá a vďaka nej krajiny mohli konečne prejsť potrebnou reštrukturalizáciou. Začali sa orientovať na export do eurozóny, zatiaľ čo krajiny eurozóny investovali v týchto krajinách a začali sa viac orientovať na domácu spotrebu. Nerovnováha bola vyrovnaná, no za cenu obrovských nákladov.

Poučením z krízy je podľa Goodharta to, že menová únia nemohla fungovať bez spoločnej menovej a fiškálnej politiky súčasne. Nemecký kancelár Kohl sa rozhodol ustúpiť pred francúzskymi monetaristami a akceptoval v roku 1990 zavedenie spoločnej európskej menovej politiky. Bitku vtedy vyhral, no pohľad z roku 2020 naznačuje, že vojnu vyhral.

Autor je analytik TRIMBroker.