História finančných kríz: Škandinávske riešenia na tri spôsoby

Ekonomická kríza, finančná kríza, banková kríza, kreditná kríza… Dnes pomerne často spomínaná kombinácia slov a v histórii pomerne častá udalosť. Úspešné riešenie podobných kríz ale už tak časté nie je. Najlepším príkladom úspešného zdolávania problémov finančného sektora sú dnes škandinávske krajiny, najhorším Japonsko.

Finančná kríza zasiahla Škandináviu na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Čelili jej Švédsko, Fínsko aj Nórsko (o Dánsku sa hovorí oveľa menej, aj keď tu boli podmienky a riešenie trochu odlišné) a patrí medzi najväčšie finančné krízy povojnového obdobia. Kríza vo všetkých troch krajinách mala určite spoločné prvky, ale v každej krajine prebiehala inak a tiež riešenia neboli vo všetkých prípadoch rovnaké. Vo všetkých krajinách došlo k poklesu rastu, ktorému predchádzalo prehrievanie ekonomiky (v prípade Nórska trochu skôr), všetky krajiny sa dostali z problémov pomerne skoro (Nórsku to trvalo trochu dlhšie), vo všetkých došlo k pomerne dramatickému rastu nezamestnanosti (jednoznačne najhoršie na tom bolo Fínsko ) a všetky krajiny museli čeliť útoku na svojej meny, a to je dôvod, prečo na konci krízy opustili režim pevne stanovených kurzov.

Najčastejšie spomínanou krajinou z tejto trojice, ktorej bude patriť prvá časť nášho seriálu, je Švédsko. Táto krajina je dnes často dávaná za príklad toho, ako by sa kríz vo finančnom sektore aj v celej ekonomike mala efektívne riešiť. Švédsko zažívalo v druhej polovici osemdesiatych rokov pomerne veľký ekonomický rast, ale na začiatku deväťdesiatych rokov muselo čeliť bankovej a finančnej kríze, ktorá viedla k recesii. Obnovenie rastu bolo nakoniec pomerne rýchle a v súčasnosti je na tom krajina pomerne dobre.

Prečítajte si
Ako z krízy von: Negatívny príklad z Japonska a daňové hračky politikov Rozpad eurozóny stručne a názorne

Príčiny krízy

Za hlavnú príčinu krízy v škandinávskych krajinách, vrátane Švédska, je považovaná deregulácia a liberalizácia finančného sektora. K tomuto kroku sa vláda odhodlala na začiatku osemdesiatych rokov, ale väčšina opatrení uvoľňujúcich podmienky na bankovom a finančnom trhu bola prijatá v druhej polovici dekády. Na začiatku osemdesiatych rokov bol bankový systém v krajine silne regulovaný. Dôvodom bola snaha o udržanie stabilného systému, nízkych úrokových sadzieb a súvisiaca podpora niektorých sektorov, medzi ktorými bolo aj bývanie. Banky mali pomerne prísne pravidlá v oblasti zadlžovania, požičiavanie peňazí a investícií (viedli štátne dlhopisy) a obmedzený bol tiež prísun kapitálu zo zahraničia. Situácia sa menila pozvoľna a v prvej polovici osemdesiatych rokov profitovali z rozsiahlej regulácie bankového systému najmä nebankové finančné inštitúcie. Rast inflácie a regulované sadzby tak mali za následok vznik a rozširovanie „sivého trhu“, na ktorom sa potom nepriamo podieľali aj bankové inštitúcie.

To nakoniec viedlo regulátora k uvoľneniu podmienok na bankovom trhu, od čoho si sľuboval okrem presunutia aktivít zo šedého trhu tiež zefektívnenie systému. Oblasť pôžičiek a bánk a ich financovanie boli deregulované spolu s možnosťou vstupu cudzích bánk na trh. Úverové a dlhopisové trhy boli uvoľnené ako prvé, potom došlo k odstráneniu regulácií v medzinárodných transakciách, ukazovateľov likvidity a operácií na devízových trhoch. Nakoniec dostali povolenie na zakladanie svojich pobočiek zahraničné banky. 

Deregulácia a rýchly rast

Aj v škandinávskych krajinách vrátane Švédska, sa deregulácia prejavila silným nárastom v oblasti bankových pôžičiek a risk managementu. Vďaka silnému ekonomickému rastu v krajine bol dopyt po bankových úveroch veľmi vysoký a banky situáciu využili. Domácnosti sa začali nadmerne zadlžovať a ich úspory v druhej polovici osemdesiatych rokov výrazne klesli (vo Švédsku bol tento jav asi najvýraznejší). Nízka nezamestnanosť, rast inflácie, nízke úrokové sadzby a rast nehnuteľností, prinútil ľudí veriť tomu, že nákup nehnuteľnosti je dobrá investícia, čo viedlo k ďalšiemu zdražovaniu a zadlžovanie. Rovnaké to bolo aj vo firemnom sektore, ktorý tiež zaznamenal rast zadĺženia a investícií a rástlo tiež zadlžovanie v cudzích menách krajín s nižšími úrokovými sadzbami.

Na strane bánk otvorila deregulácia možnosti novej súťaže prostredníctvom úrokových sadzieb, pričom zároveň došlo k zmene vzťahov medzi bankami a klientmi (pred dereguláciou viedlo obmedzenie súťaže a konkurencie k bližšiemu vzťahu bánk a klientov a znižovaniu rizika pri úveroch), čo viedlo k zvýšeniu rizikovosti úverov. Tempo zväčšovania úverového portfólia bánk rástlo každým rokom spoločne s rastom rizikovosti úverov. Banky postupne začali požičiavať prakticky komukoľvek a hodnota zabezpečenia úverov bola stále viac diskutabilná. Potreba peňazí na požičiavanie viedla k tomu, že banky sa odklonili od tradičného modelu, kedy boli úvery financované peniazmi z depozít klientov a stále častejšie využívali na získanie dodatočných zdrojov finančné trhy, čo zvyšovalo náklady na financovanie.

Banky tiež veľmi rýchlo odhalili výhody investičného bankovníctva, so všetkými jeho výhodami (a neuvedomovaní si jeho rizík) a nebezpečne začal rast morálny hazard spojený s presvedčením, že banky nemôžu skrachovať.

Koncom osemdesiatych rokov začalo byť jasné, že ďalší takýto vývoj nie je udržateľný. Spoločne s nižšou infláciou, uťahovaním menovej politiky a daňovou reformou to viedlo k zvyšovaniu reálnych úrokových sadzieb a následnému prepadu cien akcií a v realitnom sektore. Spotreba začala klesať, spoločne s poklesom investičnej aktivity vo firemnom sektore a vyústila v recesii a defláciu.

Jedným z dôležitých faktorov bolo znehodnotenie meny (menový kurz bol naviazaný na kôš mien, čo bolo po problémoch Nemecka veľkou nevýhodou a švédska koruna bola medzi menami, ktoré museli čeliť útokom špekulantov). To zvyšovalo cenu dlhov v zahraničných menách, a malo vplyv na firemný sektor, ktorý mal veľa dlhov v cudzích menách a nebol schopný ich splatiť, ani získať peniaze novými pôžičkami. To viedlo k tomu, že veľa pôžičiek bankových, a najmä nebankových inštitúcií bolo nesplácaných, čo začalo robiť problémy samotným finančným inštitúciám.

Priebeh krízy a riešenie

Problémy niektorých finančných inštitúcií pre veľkú závislosť na prepadávajúcom sa realitnom trhu sa začali objavovať už v roku 1990. Za začiatok samotnej finančnej krízy vo Švédsku možno považovať jeseň roku 1991, kedy sa do problémov s likviditou dostali dve z najväčších finančných ústavov vo Švédsku. U Första  Sparbanken vláda zareagovala garanciou na pôžičky banky, ktorá sa po čase zmenila na regulárnu pôžičku. Nakoniec došlo k jej spojeniu s ďalšou bankou Savings Bank of Sweden, spoločne s ďalšími niekoľkými sporiteľňami. Ďalším problematickým finančným ústavom bola Nordbanken, ktorú už pred krízou vlastnil zo 71% štát, ale ktorá už v roku 1990 prevzala problematickú spoločnosť Gamlestaden. Potom, čo sa dostala aj Nordbanken do problémov, štát ešte navýšil svoj podiel a prakticky ju zoštátnili, pričom existujúci akcionári neboli týmto krokom nijako negatívne ovplyvnení.

V roku 1992 sa ocitla v problémoch ďalšia veľká banka, štvrtá najväčšia, Gota Bank. Materská spoločnosť Gota AB nemala dostatočnú likviditu a tak sa štát rozhodol garantovať jej záväzky. Gota AB do mesiaca skrachovala a štát prevzal banku. Takmer štvrtina bankového systému tak patrila štátu, ktorý rozdelil banky na dve samostatné jednotky – jednu s dobrými aktívami, a druhú, na ktorej boli prevedená zlé aktíva bánk. Spoločnosti s kvalitnými aktívami pôsobili naďalej pod svojimi menami a po čase došlo k ich spojeniu do Nordbanken.

Správcovské spoločnosti so zlými aktívami sa volali Securum (Nordbanken) a Retrieve (Gota Bank). Tieto spoločnosti, na rozdiel od svojich klasických príbuzných, boli nezávislé ako na vláde, tak na regulačných bankových predpisoch a boli pomerne výrazne prekapitalizováné vzhľadom k ich očakávaným výsledkom a krátkemu fungovaniu. Nepotrebovali dodatočný kapitál od štátu, ktorý tým pádom nemohol zasahovať do ich fungovania. Možno aj vďaka tomu (s prispením následného rýchleho rastu v krajine) prebehla likvidácia zlých aktív rýchlejšie a s menšími stratami než sa očakávalo (aj keď sa tu objavuje kritika, že väčšia trpezlivosť mohla znamenať predaj problematických aktív za lepšie ceny a tým aj menšie straty).

Okrem spomínaných bánk mali problémy so stratami aj ďalšie bankové domy. Už v roku 1992 vláda zaviedla niekoľko opatrení, vrátane neobmedzených garancií na záväzky všetkých bánk a centrálna banka prišla s novými nástrojmi na poskytnutie dodatočnej likvidity. V roku 1993 vznikla agentúra na riešenie krízy Bankstödsnämnden BSN, ktorá mala zabezpečiť podporu bankovému systému, a ktorej hlavnou devízou bola transparentnosť a otvorenosť všetkým bankám bez rozdielu. Kritériá pre získanie pomoci boli jasné a striktne dané, a to ako v obmedzení rizika, znížení nákladov a zvýšení efektivity. Straty bánk sa do roku 1993 vyšplhali na 200 miliárd švédskych korún, náklady štátu na záchranu sa prehupli cez 60 miliárd. 98% pomoci bolo použitých na záchranu Nordbanken a Gota Bank, pretože banky síce často žiadali o nejakú formu pomoci, alebo garancie, ale v praxi ich nakoniec nevyužili.

Nízke náklady a politická jednotnosť

O tom, že riešenie švédskej finančnej krízy bolo úspešné, svedčí aj fakt, že náklady na jej zvládnutie a rekapitalizáciu bánk tvorili pomerne malé percento HDP krajiny a patrili v tomto smere k najnižším zo všetkých krajín, ktoré si prešli finančnou krízou za posledných 30 rokov.

Čo je tiež zaujímavé a dáva to riešeniu krízy zaujímavý rozmer, politické špičky na jednej i druhej strane spektra ťahali v kríze za jeden povraz, aspoň čo sa týka vystupovania navonok. Aj to je považované za jeden z dôvodov, prečo bola kríza vyriešená pomerne rýchlo a prečo potom recesia ekonomiky trvala relatívne krátko. Ako povedal Leif Pagrotzky, vtedajší člen opozície: „Jediná vec, ktorá udržiavala aký-taký pokoj, bola nádej, že systém to všetko ustojí. Na verejnosti sme držali pri sebe na sto percent, ale v zákulisí sme bojovali.  “Myslím, že toto by si politici na oboch stranách Atlantiku, ktorí dnes majú v riešeniach krízou rozhodujúcu úlohu, mali uvedomiť viac ako čokoľvek iného.

Článok vyšiel na Investujeme.cz, ilustračné foto: sxc.hu.