Inflácia a krátka (neslávna) história dolára

Inflácia je tichý zabijak, vrah hodnoty našich peňazí, ktorý využíva tú najzákernejšiu metódu dlhotrvajúcej agónie. Hoci sa napríklad 3% každoročné straty kúpnej sily našich peňazí nemusia zdať veľké, dlhodobé následky sú ohromné. Takmer nikde to nevidíme lepšie ako dlhodobom kolapse hodnoty amerického dolára.

Môžeme si povedať: „No čo, však všetky meny oslabujú takmer rovnako vzhľadom k hodnote spotrebného koša? “ ale takto nám uchádza pointa. Tou je, že držba peňazí napríklad vo forme vkladov na účtoch sa stáva pre nás dlhodobo stratovou záležitosťou. Centrálna banka tak trestá sporivosť a nabáda k spotrebe na úkor rastúceho dlhu. K tomu sa vrátime neskôr. Najskôr sa pozrime, ako sa zhodnocoval a znehodnocoval dolár.

Nasledujúci graf ukazuje vývoj amerického dolára v rokoch 1800-2009.

Pozrime sa na najdôležitejšie fázy vo vývoji dolára: 

• 1800 - Začnime s hodnotou spotrebného koša v hodnote 1USD v roku 1800.
• 1812 - Hodnota dolára poklesla na úroveň 93 centov z dôvodu vojny, ktorá zničila veľkú časť zdrojov.
• 1850 - Od roku 1812 zaznamenal dolár 35 rokov bezprecedentného nárastu produkcie a ako následok zdvojnásobil svoju kúpnu silu na 2,04.
• 1865 - V rokoch 1861-65 prebehla vojna o nezávislosť a tá bola financovaná tlačením nových peňazí. Následok vojny bola strata 650,000 životov a 100% kúpnej sily peňazí  na hodnotu 1,11.
• 1898 - Návrat k nízkym daniam a zlatému štandardu naštartoval ekonomický rast a kúpna sila dolára sa opäť dostala na úroveň 2,04.
• 1913 - V tomto roku bol založený FED a monetárny systém sa dostal pod jeho kontrolu. Jedným z hlavných cieľov FEDu bola ochrana meny.
• 1920 - Medzi rokmi 1917 a 1920 FED zvýšil ponuku peňazí o 15 mld. USD alebo 75% z dôvodu financovania vojny. Tlačenie peňazí a vojnová deštrukcia mala za následok najnižšiu hodnotu dolára od roku 1800 (0,83USD).
• 1930 - Napriek napumpovaniu nových peňazí do obehu v objeme 10 mld. USD kúpna sila dolára rastie z dôvodu revolučného rastu technológií na úroveň 1,22.
• 1946 - Do roku 1946 FED zvyšuje peňažnú bázu o ďalších 138 mld. USD a začína éru financovania výdavkov dlhom a infláciou.
• 1971 - Prezident Nixon oficiálne končí éru zlatého štandardu.
• 2009 - Peňažná masa v rokoch 1946-2009 bola zvýšená o 5,938% na 8,235,900,000,000 USD. Medzitým americká ekonomika zažila 10 recesií a neustále vojny (Kórea, Vietnam, Irak, Afganistan), masívne zväčšenie vládnej moci, explóziu sociálneho štátu a kompletnú deštrukciu kúpnej sily dolára.  Dolár stráca zo svojho maxima 196% a dosahuje úroveň 8 centov.
• Za každý dolár ste tak kedysi mohli kúpiť 20x viac vecí ako teraz. Toto sa nazýva inflácia.

Čo s nízkami úrokovými sadzbami?

Nízky výnos, ktorý z úrokov dostávame, je odvrátenou stranou aktívnej monetárnej politiky, ktorá chce stimulovať ekonomiku. A rozhodne to nie je problém jediný. Druhým oveľa dôležitým problémom je riziko. Ani nie tak riziko jednotlivej banky, ale riziko toho, že inflácia môže začať prudko rásť a každý terminovaný vklad bude končiť s vysokou reálnou stratou. Ak inflácia dosiahne za rok hodnotu 5% a my máme umiestnený terminovaný vklad na obdobie jedného roka, tak reálne strácame na kúpnej sile viac ako získavame na úrokoch. Naháňať sa preto za 1% či 2% úroky na terminovaných vkladoch je v súčasnosti obrovským rizikom najmä z dôvodu možnej inflácie, ktorá by sa mohla objaviť už čoskoro; a zničiť veľkú časť našich peňazí (v tom zmysle, čo si môžeme za ne kúpiť).

Prečo hrozí inflácia?

V ďalšej časti analýzy ukážeme, že vládne výdavky dokážu „stimulovať“ ekonomiku iba dovtedy, pokým pretrvávajú. Pokiaľ sa stimulačná hospodárska politika skončí, tak skončí aj rast ekonomiky, keďže tá nebola financovaná na základe zvyšovania produktivity práce. Preto bude mať vláda opäť na výber iba dve možnosti: podporovať ekonomický rast za cenu budúcej inflácie alebo stabilizovať ceny pri následnom poklese hospodárskeho rastu.

A keďže predpokladáme, že každá vláda preferuje krátkodobý ekonomický rast pred dlhodobým rastom, tak dôsledky takejto hospodárskej politiky sú jednoznačné – inflácia. Stimulácia ekonomiky si vyžaduje zadlžovanie sa a vytváranie nových peňazí „zo vzduchu“. Oboje má za následok rast inflácie v dlhodobom horizonte. 

Inflácia sa však momentálne neprejavuje. Dôvod je jednoduchý – pri ekonomickom poklese vzniká tlak na znižovanie cien, ktorý zo strednodobého horizontu vyvažuje inflačné tlaky. Pokles ekonomickej aktivity po nejakom období skončí a potom sa deflačné tlaky prestanú prejavovať a odštartuje sa inflačná špirála. Pokiaľ tá bude kŕmená očakávaniami spotrebiteľov, tak jej zastavenie bude nemožné bez toho, aby sa opäť nezadusil hospodársky rast.

Je takmer nepochybné, že inflácia bude na programe dňa. Otázka je len kedy. Pesimisti hovoria, že už budúci kvartál sa začne prejavovať skutočná inflácia, čo by znamenalo, že úroky o rok budú oveľa vyššie ako teraz. Bežné  vládne prognózy však hovoria o rastúcich inflačných tlakoch až  v polovici budúceho roka. Ak majú pravdu vládni optimisti, tak uložiť peniaze na ročný terminovaný vklad môže byť relatívne bezpečné. Ak však majú pravdu pesimisti, tak strata z dlhodobejšej úložky v banke môže byť obrovská.  Riskovať kvôli minimálnemu výnosu neflexibilitu v súčasných rizikových podmienkach považujeme za nerozumné.

Ako vzniká inflácia?

Steven Seville z speculativeinvestor.com vysvetľuje vznik inflácie:

1. Keď sa zvýši ponuka peňazí o 10%, tak výsledkom nie je 10% zvýšenie cien naprieč celou ekonomikou. Je to preto, lebo nové peniaze sa spotrebujú v špecifických oblastiach a na špecifických projektoch a nie rovnomerne v celej ekonomike. (Centrálna banka dokáže zvýšiť objem peňazí v obehu cez expanzívnu politiku veľmi jednoducho)
2. Zdroje sa presúvajú do oblastí, kde sú míňané peniaze. Avšak novými peniazmi neboli vytvorené žiadne nové zdroje. Následne sú preto existujúce zdroje nasaté z nejakých častí ekonomiky k príjemcom vládnej monetárnej politiky. Napríklad, ak sa vláda rozhodne stavať mosty a podporí tento sektor, tak zdroje na stavbu mostov (materiál, ľudia) prídu z ostatných častí ekonomiky. Tie budú bojovať s menšou ponukou, čo následne zvyšuje operačné náklady všetkých spoločností mimo staviteľov mostov. Tieto podniky sa  následne začnú dostávať do finančných problémov (vyššie náklady) z dôvodu vládneho rozhodnutia podporiť určitý sektor. 
3. Monetárne injekcie tak menia štruktúru ekonomiky škodlivým a neudržateľným spôsobom. Je to preto, lebo míňanie peňazí vytvorených zo vzduchu prenáša existujúcu kúpnu silu z celkovej ekonomiky k prvým príjemcom nových peňazí.
4. Keď sú do ekonomiky naliate nové peniaze, tak čistým výsledkom je, že nejakým firmám sa pomôže, nejakým firmám sa ublíži, zdroje sú premiestené, objavuje sa plytvanie kvôli menej efektívnemu využitiu zdrojov a vznikne nová ekonomická štruktúra založená na monetárnej ilúzií.
5. Pokrivenia a plytvania vzniknuté monetárnou infláciou sa odhalia v plnej nahote až potom, ako sa prúd nových peňazí zastaví. Keď sa to stane, tak veľa aktivít, ktoré vznikli na základe zvýšenej ponuky peňazí, skolabuje a ekonomika bude nútená realokovať zdroje na základe udržateľných trendov spotreby (na rozdiel od spotreby, ktorá vytvorenej monetárnou ilúziou). Na druhej strane, ak nebude obmedzený prítok nových peňazí (centrálna banka bude pokračovať v monetárnej inflácii), následkom sa stane hyperinflácia.
6. Poučná je analýza rokov 1936-36 v USA. Veľa ekonómov si myslí, že FED pochybil v rokoch 1936-37 tým, že stúpil na monetárnu brzdu a pokiaľ by sa pokračovalo v nalievaní peňazí do ekonomiky, tak by sa zabránilo druhej vlne recesie v tomto období. Avšak kolaps 1936-37 bol nevyhnutný následok faktu, že predchádzajúci ekonomický odraz nemal žiadny reálny základ. Tento odraz bol spôsobený monetárnou infláciou a zvýšenou vládnou spotrebou,  nie zvýšenými súkromnými investíciami do projektov, ktoré dávajú ekonomický zmysel. To vedie k chybnému záveru, že spomalenie monetárnych a fiškálnych stimulov malo za následok ekonomický kolaps. Jedinou otázkou bolo kedy. Pokiaľ by stimuly boli udržiavané ďalšie dva roky, tak by následný kolaps bol ešte tvrdší; pokiaľ by boli udržiavané neustále, tak by bol americký dolár už dávno zničený.
7. Krátko po tom, ako politici spomalia tempo stimulovania ekonomiky novými peniazmi a vládnou spotrebou, ekonomický odraz sa začne rozuzľovať hrozivým tempom. Alternatívne, ak politici budú udržiavať nekonečné stimuly, vytvoria hyperinfláciu. 

Namiesto epilógu: David Galland z Casey research píše svoj zážitok z posledných dní Pred pár dňami mi volala matka s dilemou. Končí jej depozitný certifikát (terminovaný vklad) a rozmýšľa kam ho umiestniť. Počula, že Ally Bank ponúka sadzby 2% a tak chcela odo mňa radu, či tam má presunúť svoje peniaze. Pre tých, ktorý Ally Bank nepoznajú, tá vznikla z bývalej finančnej divízie General Motors, GMAC. Povedal som jej: „Ale mami, prečo by si chcela vložiť peniaze do stratovej bank, ktorá je spojená so skrachovanou automobilkou a má portfólio plné toxických úverov?“. Ona pokračovala: „Vedela som, že sa to spýtaš, ale oni dávajú až o 1% viac ako súčasná banka. Nie je to skvelá myšlienka?“ Nechápte ma zle, moja matka je nadpriemerne inteligentná a je človekom, ktorý vykoná patričný prieskum. Celý tento problém je vlastne o tom, že aktívna vládna politika na úverových trhoch znižuje bezpečné výnosy, ktoré môže moja matka z depozít získavať. Snaha centrálnych bánk a vlád o zníženie úrokových sadzieb a rekapitalizáciu komerčných bánk sa prejavuje v otázkach mnohých ľudí, ktorí sa snažia získať príjem zo svojho kapitálu pochádzajúci z každodennej práce.

Autor je senior analytik CI Komodity