Kde sa berie inflácia?

Inflácia je dennodenne skloňovaná na každom kroku. Takmer každý dokáže definovať infláciu ako nárast cien rôznych tovarov a služieb. Mnoho ľudí si myslí, že inflácia je zlá, ba dokonca, že je príčinou zla. Myslím si však, že nie je potrebné riešiť otázku užitočnosti či neužitočnosti inflácie. Inflácia je predovšetkým následok. A v tomto duchu sa jej budem venovať. Inflácia je totiž to, čo si sami „vyrobíme“.

Takmer všetci vieme, čo inflácia znamená. Či už vaša definícia bude viac či menej odborná, na tom až tak nezáleží. Vieme ju definovať na rôznych úrovniach. Avšak málokto sa spýta, odkiaľ sa vlastne tento jav berie. Zväčša sa medzi ekonómami a analytikmi vedie iba debata o tom, na akej úrovni by sme mali infláciu držať či aká vysoká v budúcnosti bude. Tieto otázky sú však často irelevantné alebo špekulačné. Málokto sa zamýšľa nad tým, čoho následkom inflácia vlastne je a prečo ju tu máme.

Friedmanova genialita

Budem vychádzať z definície inflácie od Miltona Friedmana. Tá hovorí, že inflácia je čisto peňažný jav. Friedmanova definícia dnes vyznie banálne. Pred niekoľkými desaťročiami však bola považovaná doslova za kacírsku.

Friedmanova hypotéza hovorí, že množstvo peňazí vydaných do obehu má byť pokrytých množstvom vyrobených tovarov a služieb. Z tejto hypotézy vyplýva, že ak množstvo vydaných peňazí do obehu je väčšie ako množstvo vyrobených statkov, nastáva znehodnotenie kúpnej sily peňazí. To má za následok zvýšenie cien tovarov a služieb z dôvodu, že v systéme existuje väčšie množstvo peňazí, ako by bolo teoreticky potrebné pre nulové tempo rastu cenovej hladiny. Existencia inflácie teda vypovedá aj o skutočnosti, že na tvorbu určitého objemu tovarov a služieb by bolo potrebných menej peňazí, ako v skutočnosti v systéme existuje.

Z uvedeného sa nám ponúka jedna podstatná otázka: Prečo nedosahujeme vyrovnaný pomer medzi množstvom vydaných peňazí a množstvom vyrobených statkov? Podľa Friedmanovej definície by tým pádom nemalo dochádzať k javu nazývanému inflácia. Odpoveď je možno jednoduchšia ako by sa mohlo zdať.

Peniaze, ktoré v systéme znižujú kúpyschopnosť tých peňazí, ktoré boli použité na tvorbu hodnôt, sú peniaze, ktoré je možné nadobudnúť bez tvorby reálnych hodnôt – teda skutočnej práce. Nedáva vám táto definícia zmysel? Táto definícia dáva čiastočnú odpoveď aj tým, ktorí si myslia, že úrok je to pravé zlo, ktoré škrtí ekonomický rozvoj a uvrhuje ľudí do otroctva. V prvom rade je to však nemravne rozsiahla možnosť zarábať peniaze bez práce. Či už je to prostredníctvom nereinvestovaného zisku alebo dividend. Vedecky sme si dokázali, tento poznatok vyriekol napríklad aj Friedman, že inflácia je spôsobovaná nesúladom vo veľkosti peňažnej masy a reálnej výroby.

Odkiaľ sa teda berú tie neproduktívne peniaze? Neberú sa z iného sveta. Jedná sa o peniaze, ktoré neboli investované späť do ekonomiky. Predstavujú zisky a dividendy, ktoré neboli reinvestované. Sú to sumy, o ktoré nás výrobky a služby stoja viac ako skutočne ich výroba stojí. Problém teda nie je v zisku či úroku. Podstatnou otázkou je najmä efektívna redistribúcia kreovaných peňažných zdrojov, samozrejme v súčinnosti s ďalšími potrebnými opatreniami. Existuje totiž množstvo ďalších faktorov, ktoré môžu spôsobovať neefektívnu alokáciu kapitálu – nedostatočné konkurenčné prostredie, existencia monopolov, existencia kartelov, štátny intervencionizmus či cenové regulácie.

Baťove nadčasové poznatky sú aj dnes cenné

Tomáš Baťa, svetoznámy podnikateľ, v roku 1932 povedal na margo prelomu v hospodárskej kríze nasledujúci známy výrok: „Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme si zvykli hovoriť hospodárska kríza, je iné meno pre mravnú biedu. Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné sanovať peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sa nachádzame, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku. Nepodporovať bankrotárov, nerobiť dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich.“

Baťa veľmi trefne vystihol nielen podstatu a dôležitosť rozoznávania rozdielu medzi príčinami a následkami. Vystihol aj konkrétne príčiny hospodárskych kríz a možnosti riešenia tohto logického následku. Nepochybne Baťa pod mravnou biedou rozumel aj neúmerné zarábanie peňazí bez práce na úkor tých, ktorí hodnoty vytvárajú, plytvanie zdrojmi, plytvanie verejnými finančnými zdrojmi či narušovaním konkurenčnej súťaže. Podľa toho, aký bol Baťa podnikateľ a ako sa správal, môžeme posúdiť vážnosť a význam jeho odkazu. Tento odkaz skrýva aj po mnohých rokoch množstvo múdrostí.

Výnimočný ekonóm a výnimočné riešenia

Dovolím si tvrdiť, že jediný ekonóm, ktorý reálne dokázal vniesť poriadok do redistribučných vzťahov týkajúcich sa peňazí, bol Ludwig Erhard. Jednou z esenciálnych oblastí, prostredníctvom ktorej dosiahol počas takmer dvoch desaťročí každoročne len veľmi nízky rast cenovej hladiny, každoročne neprerušovaný výrazný rast HDP a plnú zamestnanosť, bol daňový systém. Pre hospodársky rozvoj Nemecka zničeného druhou svetovou vojnou bolo potrebné, aby sa do ekonomiky vracalo čo najviac peňazí. Erhard prišiel s unikátnymi opatreniami, ktoré nikto nikdy nezopakoval a pravdepodobne ani nezopakuje. Nemal by totiž podporu a zrejme ani odvahu.

Na zisky a dividendy, ktoré podnik vygeneroval a neinvestoval späť do podnikania uvalil 100% daň z príjmu. Aby nebolo možné obchádzať toto opatrenie prostredníctvom vyplácania vysokých príjmov prostredníctvom príjmov zo závislej činnosti, uvalil od určitej úrovne príjmu zo závislej činnosti daň z príjmu vo výške 95 %. Týmto spôsobom nikto nemohol poberať astronomické príjmy a „sedieť na nich“. Nemecký hospodársky zázrak by však nebol možný v súčinnosti s mnohými ďalšími ekonomickými opatreniami.

Ak podniky vytvorili zisky, tieto boli v drvivej väčšine reinvestované a neboli vyplatené vlastníkom biznisov, čím by spôsobili neopodstatnený a škodlivý nárast cenovej hladiny v ekonomike a zároveň by neprispeli k jej rozvoju. Pôsobili by opačne. A Erhard to vedel. Svojím spôsobom bol géniom.

Zisk, rozvoj slobodného podnikania a trhová ekonomika

Zisky v ekonomikách, môžeme sa na tento jav pozrieť aj agregátne, predstavujú sumy, ktoré zvyšujú ceny výrobkov a služieb a je potrebné ich zaplatiť v cenách výrobkoch a služieb. Je to objem peňazí, ktoré musíme priplatiť k hodnote – v tomto prípade cene - výrobných faktorov, ktoré boli použité na ich výrobu.

Aj v rámci podnikovej ekonomiky na stredných školách a aj na univerzitách sa tento fakt vyučuje. Predsa cena predávaného výrobku obyčajne predstavuje náklady na jeho tvorbu a zisk. Rovnako zo školy vieme, čo je inflácia a prečo existuje. Často sa však nedostatočne venujeme reálnym ekonomickým pochodom a príčinám.

Myslím si, že sa taktiež málo venujeme aj úlohe zisku či úroku v ekonomike a následkov, ktoré v ekonomike spôsobuje. Každopádne tieto ekonomické veličiny majú v ekonomike svoje miesto. Avšak problém nastáva v redistribúcií hodnôt, ktoré tvoríme v prostredí inflačných modelov ekonomík. Krízy budú vždy ohrozovať systémy trhových ekonomík a slobodného podnikania, ak sa nebudeme dostatočne venovať aj problematike efektívnej redistribúcie peňazí v ekonomike medzi rôznych ich účastníkov. Toto je však oblasť, ktorú ekonómovia pravdepodobne nepovažujú za veľmi dôležitú a smerodajnú.

Jean Paul Getty, úspešný americký podnikateľ, pred mnohými desiatkami rokov povedal, že svojich zamestnancov musí zaplatiť dostatočne a spravodlivo. Nielen preto, aby boli spokojní a poctivo pracovali, ale aj preto, aby tie peniaze potom mohli utratiť na trhu za výrobky a služby. Podobné myšlienky zdieľal aj Tomáš Baťa.

Deflácia verzus zisky

Prečo v období poklesu ekonomickej aktivity, nárastu nezamestnanosti či deleveragingu majetku nastáva deflácia? Správne, pretože miznú peniaze. V systéme ich ubúda, kúpyschopný a taktiež ochotný dopyt klesá. Neklesá aj ziskovosť podnikov resp. nie je množstvo podnikov v stratách? To závisí od sily kontrakcie. Od tejto sily závisí aj tvrdosť deflácie.

Medzi rozšírené a všeobecne uznávané názory patrí napríklad výrok: Zisk či dividendy sú ceny, ktoré je možné získať ako odmenu za to, že podnikateľ nesie riziko neúspechu. Nepopieram platnosť tohto výroku. Pre koho sa však kedy stal papier, nazývaný peniazmi šťastím? Nepotrebujeme náhodou fungujúci trh, možnosti slobodného podnikania a tvorby hodnôt? Z peňazí samotných sa nenajeme. Peniaze sú teda prostriedkom. Vyššie uvedený výrok o zisku je teda naplno platný. Avšak je vytrhnutý z kontextu. Navyše z makroekonomického hľadiska sú potrebné oveľa širšie a v súvislostiach zakomponované vedomosti. Širšie vedomosti sú nápomocné aj investorom. Dovolím si tvrdiť, že znalosť peňažného systému so všetkými jeho súvislosťami s reálnou ekonomikou sú kľúčové nielen pre investorov.

Myslím si, že ekonomika je živý organizmus, ku ktorému je potrebné sa stavať pragmaticky. V prvom rade je potrebné si uvedomiť komu, akým účelom a cieľom má hospodárstvo slúžiť. Až potom si môžeme povedať ako je vhodné žiadaný stav dosiahnuť.

Kde sa berie inflácia? >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet