Ludwig Erhard: Štát by sa mal správať ako rozhodca

Ludwig Erhard nebol ľavičiar ani pravičiar. Jeho doménou bola komunikácia doľava aj doprava. Uplatňoval pragmatickú hospodársku politiku, ktorá mala za úlohu vytvoriť podmienky na tzv. „blahobyt pre všetkých“. Stal sa otcom nemeckého hospodárskeho zázraku. Vytvoril a aplikoval koncept sociálneho trhového hospodárstva.

Úlohu štátu v ekonomike prirovnával k úlohe rozhodcu vo futbalovom zápase.

Konkurenčná súťaž nad zlato

Ludwig Erhard bol zástancom trhovej ekonomiky a odporcom plánovitého hospodárstva. Najväčšou prekážkou rozvoja trhovej ekonomiky a blahobytu pre všetkých je podľa neho nedostatočná funkčnosť trhovej súťaže: „Celá snaha zameraná na dosiahnutie kontinuálneho rastu hospodárstva a plnú zamestnanosť, bude korunovaná úspechom potiaľ, pokiaľ nebude hospodárska súťaž manipulovaná umelými alebo právnymi predpismi, ktoré jej budú stáť v ceste, alebo ju dokonca úplne znemožnia. Nebezpečenstvo obmedzovania súťaže hrozí, dalo by sa povedať, stále a zo všetkých možných strán. Je teda jedným z najdôležitejších úloh slobodnej spoločnosti vybudovaného štátu zabezpečiť slobodnú súťaž.“

Erhard považoval za potrebné rozlišovať medzi sociálnym trhovým hospodárstvom a liberálnym trhovým hospodárstvom. Férová a voľná súťaž však pre neho bola základom. Erhard ďalej pokračuje: „Vôbec nepreháňam, ak tvrdím, že zákon zakazujúci vznik kartelov, by mal platiť ako hospodársky ústavný zákon. Ak sklame štát v tomto smere, nebude to trvať dlho a sociálne trhové hospodárstvo sa zrúti. Tento, tu vyslovený zásadný princíp nás núti k tomu, aby sme nikomu z nás nedávali toľko moci, aby mohol potlačovať individuálnu slobodu druhých alebo, v mene mylne pochopenej slobody, ju mohol začať obmedzovať. Blahobyt pre všetkých a blahobyt prostredníctvom súťaže patrí nerozlučne k sebe. Prvý postulát znázorňuje cieľ a druhý cestu, ktorá k tomuto cieľu vedie. Týchto pár viet už samo o sebe ukazuje fundamentálny rozdiel medzi sociálnym trhovým hospodárstvom a liberálnym hospodárstvom starého razenia. Podnikatelia, ktorí v mene novodobého rozvoja hospodárstva vyžadujú vytvorenie kartelov, sa stavajú na rovnakú duševnú úroveň so sociálnymi demokratmi, vyžadujúcimi, už zo zotrvačnosti, nutnosť štátneho plánovaného hospodárstva.“

Zámer vytvoriť rozsiahlu hospodársku súťaž a priniesť vďaka nej blahobyt pre všetkých sa Erhardovi podaril naplniť za krátky čas. Americký erhardológ Jess M. Lukomsky vo svojom diele z roku 1965, „Ludwig Erhard – Človek a politik“, tvrdí: „S výnimkou Škandinávie je nemecký priemyselný robotník najlepšie plateným v Európe. O svoje pracovné miesto si nepotrebuje robiť žiadne starosti. Na každého nezamestnaného je päť neobsadených pracovných miest, napriek tomu, že milión zahraničných pracovníkov – Talianov, Španielov, Grékov, Turkov a dokonca Japoncov a Kórejcov – bolo dopravených do tejto krajiny, aby sa mohla točiť výroba tovární naplno.“ Lukomsky ide ešte ďalej a opisuje situáciu v Spolkovej republike Nemecko: „Odborný robotník má dnes väčšiu cenu než jeho vlastná váha v zlate a podniky o neho bojujú so zvýšenými sociálnymi príplatkami, podielmi na zisku, rekreačnými pobytmi a zvýšením prestíže na platovú úroveň vysokého úradníka.“

Erhardova vôľa zabezpečiť „blahobyt pre všetkých“ v ústave bola jedinečná. Nikto pred ním ani po ňom sa k takémuto kroku neodhodlal. Žiadna ústava demokratického štátu takéto právo nikdy negarantovala a ani v súčasnosti negarantuje. Zanesenie takejto požiadavky do ústavy by prakticky znamenalo nemožnosť zísť z cesty sociálneho trhového hospodárstva. Tento zámer sa mu však nevydaril.

Štát ako rozhodca

Veľmi známy je citát Ludwiga Erharda, ktorý dokonale vypovedá o cieľoch jeho hospodárskej politiky a v podstate aj reálne vytvoreného usporiadania v ekonomike: "Chcem obstáť len vďaka vlastným silám, chcem sám niesť riziko života a byť zodpovedný za svoj osud. Od štátu očakávam iba to, aby mi vytvoril podmienky pre takýto život."

Ludwig Erhard bol zástancom slobodnej konkurenčnej súťaže. Odmietal intervencie štátu do ekonomiky, kartely, súkromné a aj štátne monopoly. Vo svojom diele „Blahobyt pre všetkých“ píše: „Som toho názoru, že tak ako rozhodca nesmie hrať v jednom z dvoch mužstiev na ihrisku, nemal by ani štát byť akýmsi spoluhráčom. Diváci, ktorí sledujú futbalový zápas, by určite nesúhlasili s tým, keby súperiace mužstvá predtým uzatvorili pochybnú dohodu, koľko sa komu nastrieľa gólov. Pevné vzťahy a vzájomné závislosti medzi politickou a hospodárskou časťou ústavy nám ukazujú nutnosť zákonného zakotvenia základných hospodárskych práv ako vec zásadnej naliehavosti.“ Hospodárske práva by mali podľa Erharda byť zakotvené dokonca ako ústavné práva.

Erhard predpokladal, že nie veľkopriemysel, gigantické obchodné organizácie, veľkoobchod a umelá zamestnanosť, ale dobre organizovaná stredná podnikateľská vrstva je skutočným motorom blahobytu a dokáže zabezpečiť racionálne a kreatívne pracovné miesta. Erhard preto stavil na strednú podnikateľskú vrstvu ako na hlavných ručiteľov blahobytu a konjunktúry.

Odporca sociálnych istôt

Erhard odmietal zavádzanie sociálnych istôt. Proti tejto tendencii vystupoval v roku 1957 a neskôr v rokoch 1967 – 1977. V roku 1957 sa postavil dokonca proti Konradovi Adenauerovi, vtedajšiemu nemeckému kancelárovi, a takmer ho to stálo jeho ministerské kreslo. Napriek tomu principiálne trval na svojom.

Sociálna politika mala pre Erharda doplňujúci charakter. Mala vstúpiť na scénu len v prípade, keď je to nevyhnutné. Sociálne istoty pre všetkých Erhard odmietal. Sociálnych istôt totiž možno dosiahnuť iba spravodlivým prerozdelením hospodárskych výnosov v ekonomike, na ktorých sa podieľajú všetci. Sociálne dotácie nesmú byť poskytované nikomu, ani podnikom. Ak by sa určité výhody poskytli jednému podniku, logicky by aj iné požadovali rovnaké výhody pre seba.

Tento zničujúci proces by mal za následok zvyšovanie daní na dotovanie týchto „sociálnych akcií“, logicky by všeobecne pôsobil demotivačne a znamenal praktický rozpad trhového hospodárstva. Ekonomický systém by začal degenerovať. Fenomény ako daňové úniky, čierna práca, korupcia atď. by narástli na intenzite. Štát má v takýchto prípadoch obyčajne tendenciu všetko viac kontrolovať a regulovať. Aj keď to môže myslieť dobre, nezastaví to následky, ktorými sú rozklad trhovej súťaže, zníženie efektivity hospodárstva, neefektívne využitie výrobných faktorov a nulový hospodársky rast.

Erhardovo „sociálne trhové hospodárstvo“

Všeobecne panuje názor, že pojem „sociálne trhové hospodárstvo“ vymyslel Ludwig Erhard. Autorom tohto pojmu bol však Erhardov spolupracovník Alfred Müller – Armack. Erhard tento názov len použil pre svoj vlastný hospodársky koncept.

Sociálne trhové hospodárstvo pre Erharda neznamenalo trhové hospodárstvo a k tomu čo možno najviac sociálnej politiky. Pre Erharda bolo dôležité také usporiadanie konceptu sociálneho trhového hospodárstva, aby sa sociálne udalosti stali súčasťou trhovej ekonomiky a nie jej oddeleným fenoménom. Vždy sa v ekonomike vytvárajú dve skupiny obyvateľstva – silnejší a slabší jedinci.

Erhard sa snažil o to, aby tých slabších dokázal zapojiť do systému trhového hospodárstva. Inými slovami Erhard mienil, aby sa najprv žiaden občan nedostal do pozície vylúčenia zo spoločnosti, namiesto toho, aby sa hneď sanoval jeho stav v prípade, že sa nedokáže uplatniť v trhovom hospodárstve. Až v prípade, že by sa štátu nepodarilo zapracovať slabých do hospodárstva, až potom má prísť na radu sociálna politika, ktorá však musí dobre fungovať.

Hospodárska politika ako činnosť na ceste k slobode

Podľa Erharda nie je hospodárska politika riadenie ekonomiky štátom. Štát nie je schopný riadiť ekonomiku, pretože k tomu nie je uspôsobený. Erhard vedel, že štát to nevie, pretože nie je vybudovaný k tomu, aby mohol vytvárať konjukturálny rast hospodárstva. Môže len vytvoriť ekonomický poriadok, podľa ktorého sa podnikatelia rozhodnú sami, na základe vlastného uváženia. Sociálne trhové hospodárstvo má slúžiť k zaisteniu slobody ako najvyššieho cieľa.

Nemecký erhardológ Dr. Horst Friedrich Wünsche k týmto Erhardovým myšlienkam napísal: „Z uvedeného si Erhard zobral dva poznatky: Za prvé, sloboda nemôže existovať bez hraníc. Za druhé, pokiaľ slobodu vtesnáme do určitých hraníc, prestáva existovať. Erhardovi sa podarilo tento protiklad vyriešiť: Sociálne trhové hospodárstvo v jeho zmysle je politikou, ktorá sama vytvára nutné opravy tým, že posilňuje zodpovednosť každého jedinca nie prostredníctvom morálnych apelov na dobré vlastnosti človeka, ktoré sú z väčšej časti pochybné a neúčinné. Erhard vytvoril akýsi zmysel spoločenského korelátu s celonárodnou účinnosťou. V tomto základom nasmerovaní väzí tajomstvo nemeckého hospodárskeho zázraku – nie anonymná masa, ale každý jednotlivec je svojim výkonom zodpovedný za blahobyt národa.“

Vžité pravdy nepopierateľnými modlami: Nie, ďakujem!

Rôzne obdobia novodobej histórie ľudstva ovplyvňovali rôzne ekonomické teórie, prúdy a trendy. Tie sú badateľné aj dnes. Erhard však bol výnimočný tým, že vynikal pragmatickým prístupom a so zdravým rozumom pristupoval k realizácií hospodárskej politiky.

Horst Friedrich Wünsche o ňom napísal vo svojej knihe „Ludwig Erhard – O raste a rozmachu sociálneho trhového hospodárstva“: „Erhardova predstava bola taká, že pravde slúži najlepšie ten, kto sa neupísal žiadnej teórii, žiadnemu smeru a žiadnemu dogmatizmu, ale sám má schopnosti pozorovať, sám si robí vlastné závery a berie do úvahy to, čo iní práve tak nezávislí myslitelia vidia, myslia a prehlasujú.“

Horst Friedrich Wünsche ďalej vo svojej knihe pokračuje a potvrdzuje Erhardovu mysliteľskú nebojácnosť: „Erhard neprepadal žiadnym módnym hospodársko-politickým poučkám. Skôr sa riadil podľa výroku Marka Twaina: „Kto zdieľa mienenie väčšiny, mal by sa čo najrýchlejšie spamätať.“ Pre Erharda bola akákoľvek konvencia, akýkoľvek jednotný názor a akákoľvek zabehnutá, vžitá pravda smiešnymi dogmami.“ Erhard sám potrebu slobodnej a čistej mysle pre každého jedinca vyjadril veľmi trefne: „Donúťme ľudí k tomu, aby bdeli a premýšľali.“

Komplex závisti ako národohospodársky problém

Erhard si všimol niekoľko zaujímavých vplyvov a faktorov, ktoré mohli mať silný vplyv na chod hospodárstva. Jedným z nich bol tzv. „komplex závisti“. Komplex závisti delil na konštruktívny a deštruktívny. Deštruktívny komplex závisti označil ako hroziace nebezpečenstvo, ktoré môže spôsobiť rozvrat celého hospodársko-politického systému.

Podľa Erharda každý v ekonomike musí chcieť pracovať pre blaho všetkých, pre celú ekonomiku, čo je v rozpore so základmi liberálnej trhovej ekonomiky, kde každý bojuje len za seba a vytvára tým smrtiace hospodárske cykly.

Nedocenená osobnosť

O Erhardovi v Nemecku akoby nikto ani nevedel. Spomínajú sa väčšinou len mená ekonómov ako Franz Oppenheimer, Alexander Rüstow či Alfred Müller-Armack, ktorí vraj boli myšlienkovými zakladateľmi „sociálneho trhového hospodárstva“. Ludwig Erhard sa vraj od týchto teoretikov len učil a aplikoval ich hospodársko-politické teórie do praxe. Erhard má možno prekvapivo nielen v Nemecku vcelku veľké množstvo kritikov.

Anglický historik Asa Briggs pripisuje vo svojom lexikóne „A dictionary of 20th century World Biography (Lexikón svetových osobností 20. storočia) „nemecký hospodársky zázrak“ dokonca Konradovi Adenauerovi. Ak však Nemci o Erhardovi vedia málo, prečo by mal niečo vedieť Angličan.

Skutočnosť, že o Erhardovi toho nevedia veľa v Nemecku, ale ani v zahraničí, je zarážajúca. Nikto pred ním ani po ňom totiž nedokázal tak systematickou a dôslednou prácou porážať konjukturálne cykly, priviesť ekonomiku do stavu plnej zamestnanosti a zároveň urobiť zo štátu len akéhosi „rozhodcu“, ktorý dokáže všetky hospodárske otázky riešiť jednoznačným zákonom. Základnými a osvedčenými piliermi koncepcie sociálneho trhového hospodárstva a celého nemeckého hospodárskeho zázraku boli trhové hospodárstvo, plná zamestnanosť a blahobyt pre všetkých.

Začiatok a koniec jednej slávnej éry

Nemecký hospodársky zázrak začal 20. júla 1948 zrušením potravinového a lístkového systému a vyhlásením voľných cien na všetky druhy výrobkov. Koniec hospodárskeho zázraku sa začal v dobe, kedy bola snaha uchovať ho zákonom navždy. Pričom sa postupne prestalo dbať na aspekty, ktoré tvorili jeho podstatu.

Koniec nemeckého hospodárskeho zázraku sa datuje k 8. júnu 1967, kedy nemecký parlament schválil „Zákon k zaisteniu stability a hospodárskeho rastu“. Na hospodárstvo bola uvalená povinnosť stálych cien, vysoký stupeň zamestnanosti a zahranično-hospodárska rovnováha. To, čo Erhard dokázal prostredníctvom konceptu sociálneho trhového hospodárstva, malo byť dosiahnuté zákonom.

Po roku 1967 sa v Nemecku hlavným „módnym“ trendom a hospodárskou modlou stalo „keynesiánstvo“. Bolo považované za oveľa modernejšiu koncepciu ako Erhardov model sociálneho trhového hospodárstva. Za Erharda museli byť všetky výdavky štátu kryté príjmami. Žiadny hospodársky rok nesmel končiť deficitom. Financovanie štátneho rozpočtu kreditnými pôžičkami považoval Erhard za neprípustné. Výsledkom jeho koncepcie bol pravidelný vysoký hospodársky rast bez zadlžovania ďalších generácií. Po tom, ako Nemecko zišlo z cesty sociálneho trhového hospodárstva, hospodársky rast krajiny výrazne spomalil, počet nezamestnaných rapídne pribudol a dlh krajiny začal rýchlo rásť. Následne aj sociálne výdavky v Nemecku v rokoch 1967 až 1997 stúpli o viac ako 70% z 11,4% HDP na 19,7% HDP.

Čísla hovoria sami za seba

Dlhodobá nezamestnanosť má zničujúci dosah na náladu v spoločnosti a na jej rozkvete. Zamestnaní sa boja, že prácu stratia. To ich vedie k neetickému správaniu sa voči svojim kolegom. Nezamestnaní živoria bez práce a zažívajú depresie a poníženie. Dlhodobá nezamestnanosť je zároveň trestuhodným plytvaním národohospodárskou základňou. Nielen preto, že chýba možnosť zamestnať tých, ktorí pracovať chcú, ale aj skutočnosť, že nezamestnaní žijú z peňazí ostatných obyvateľov.

Erhard však dokázal vytvoriť v hospodárstve podmienky nielen pre plnú zamestnanosť, ale aj pre realizáciu myšlienky „blahobyt pre všetkých“ zároveň. Nielen výpovede mnohých ekonómov a obyčajných ľudí z čias Erhardovho pôsobenia v úrade potvrdzujú tento fakt. Fakt, ktorý bol príznačne nazvaný ako „Nemecký hospodársky zázrak“. Škoda len, že ľudská povaha nemá tendenciu vedieť sa poučiť z minulosti a že empíria tak schopného ekonóma zapadá prachom. Verím, že za iných okolností by na tieto reálne hospodárske úspechy celého nemeckého národa boli hrdí nielen naši nemeckí priatelia. 

• Pozrite si: tabuľky o vývoji nezamestnanosti a inflácie v Nemecku.

K štatistike o hitorickom vývoj tempa hospodárskeho rastu pripojím myšlienku Horsta Friedricha W ü nscheho: „Erhard v skutočnosti žiadnu samoúčelnú hospodársku politiku nerealizoval. Samozrejme, že považoval vysoký rast hospodárskeho koeficientu za žiaduci, ale s určitým mravným obmedzením: Erhard považoval hospodársky rast len potiaľ za uspokojivý, pokiaľ nezvádzal obyvateľstvo len k primitívnemu materiálnemu pojmu života. Všetko s mierou bolo pre neho životné krédo. Aj cez vysoký hospodársky rast, ktorý bol jeho politikou dosiahnutý, zostával tento ekonomický činiteľ pre Erharda len štatistickou veličinou, ktorá sa dotýkala človeka ako jednotlivca a bolo na každom, ako s tým naloží. Pre Erharda platilo základné pravidlo, že hospodárska politika v slobodnom štáte nesmie nikoho v žiadnom prípade poučovať, prikazovať mu, alebo začať chytráčiť. Najlepšie je, keď sa do súkromia občanom vôbec nepletie.“

Štatistiky o vývoji počtu nezamestnaných a tempe rastu hospodárstva snáď ani nepotrebujú komentár. K vývoju cenových indexov v Nemecku si však dovolím uviesť niekoľko ďalších štatistík, ktoré možno z údajov tabuľke vyčítať a vypočítať. Priemerný ročný rast cenovej hladiny podľa indexu maloobchodných cien bol v období 1949 – 1967 necelých 0,50 % ročne. Podľa rovnakého indexu bol priemerný ročný cenový rast v období rokov 1968  - 1990 vo výške 3,10 % ročne. Pokým v rokoch 1949 – 1967 vzrástla cenová hladina podľa uvádzaného indexu agregátne o 7,06 %, tak v období 1968 – 1990 vzrástla o 101,32 %.

• Pozrite si: tabuľky o vývoji nezamestnanosti a inflácie v Nemecku.

V období 1992 - 2009 po zjednotení Nemecka bolo priemerné tempo rastu cenovej hladiny podľa spotrebiteľského cenového indexu vo výške 1,93 % ročne. Agregátne stúpla cenová hladina v tomto období podľa rovnakého indexu približne o 40 %. Za obdobie 1949 – 1990 sú k dispozícií aj údaje uvedené v tabuľke ako kategória „Štvorčlenné domácnosti robotníkov a zamestnancov s priemerným príjmom“. V Erhardovskej ére (1949 - 1967) predstavoval agregátny nárast cenovej hladiny hladinu približne 34 %. Obdobie 1968 – 1992 vykázalo úhrnný nárast cenovej úrovne podľa rovnakého indexu vo výške viac jako 120 %. 

Ludwig Erhard Narodil sa 4. februára 1897 vo Fuhrte a zomrel 5. mája 1977 v Bonne. Od roku 1949 do roku 1963 bol spolkovým ministrom hospodárstva. V tomto období bol kancelárom Konrad Adenauer. Od roku 1963 do roku 1966 bol nemeckým kancelárom. S Ludwigom Erhardom sú spojované výrazy otec sociálneho trhového hospodárstva a nemeckého hospodárskeho zázraku. Množstvo nielen vizuálnych podobností má s Winstonom Churchillom. Pre oboch bola typická cigara. Obidvaja sa po dlhej kariére stali predsedami vlád vo svojich krajinách. Erhardovo heslo bolo: „Blahobyt pre všetkých.“ Churchillovo heslo bolo: „Rovnaké možnosti pre všetkých.“ Tieto heslá vyznievajú podobne, ich podstata je však značne odlišná. Erhard a Churchill sa nikdy nestretli. Neexistujú dokumenty, v ktorých by jeden o druhom vôbec niečo napísal.

Autor čerpal z diela Ludwiga Erharda. Predovšetkým z publikácie „Wohlstand für alle“ (Blahobyt pre všetkých). Ďalej z diel mnohých erhardológov, ktorých v texte uvádza. Kľúčovou publikáciou pre orientáciu v prameňoch bola kniha „Otec nemeckého hospodárskeho zázraku“ od Jana Berwida – Buquoya.

Poznámka autora: Som si vedomý skutočnosti, že tento článok určite nedokáže povedať „všetko“. Účelom článku je predovšetkým informovať a vyvolať diskusiu. Nie je všetko čierne alebo biele.