Na vlastnej koži: Seminár Dušana Šídla

Sprostredkovateľ poradí klientovi. Ale kto sprostredkovateľovi? Práve v tomto duchu sa niesol seminár s názvom „Život ako riziko“ na tému životné poistenie, ktorý viedol známy český analytik a autor rovnomennej knihy Dušan Šídlo.

Po základnom rozdelení z čoho sa skladá životné poistenie a aký je jeho význam v dnešnej dobe, sa prednáška niesla v duchu otázky, čo je nutné, aby sprostredkovateľ s klientom riešil a čo je len tzv “emočné poistenie“ (klient by chcel aby bolo, ale nie je to potrebné). Kým deväťdesiate roky boli hlavne v znamení kapitálové životného poistenia, posledných 10 rokov viedlo tabuľky investičné životné poistenie. Dnes je trend opäť iný. Do popredia sa dostáva rizikové životné poistenie a sporiacu zložku v životnom poistení nahrádzajú priame investície do podielových fondov.

Kombinácia tzv. “rizikovky“ a podielových fondov je dnes podľa Šídla správne riešenie pre priemerného klienta. Dôvodom je aj vysoká nákladovosť investičného životného poistenia, ktorá siaha v niektorých prípadoch až k desiatkam percent. Ďalším dôvodom na zamyslenie, prečo je nutné znižovať podiel IŽP, je aj neochota niektorých poisťovní zverejňovať všetky poplatky pri danom produkte. Prehľadnosť a jasnosť, tieto dve slová sú základným predpokladom dobrého produktu.

Na slovenskom finančnom trhu dnes neevidujeme veľké množstvo rizikových životných poistení, ktoré zahŕňajú všetko čo sprostredkovateľ potrebuje, preto ešte dáva význam dojednávať aj IŽP. Ale len to, ktoré dáva priestor aj zo sporiacej zložky “nakúpiť“ tzv. riziká. Toto je aj podľa Šídla dnes už posledný dôvod prečo dojednávať IŽP. Naproti tomu sa niekedy uvádza dôvod, že platenie IŽP klienta núti platiť a priame investície do podielových fondov nie. Na toto tvrdenie však neexistujú žiadne podložené fakty aj vzhľadom k tomu, že trvanlivosť životného poistenia je priemerne 8 – 13 rokov.

Druhá časť seminára sa niesla v duchu otázky, ktoré konkrétne riziká dojednávať a na aké poistné sumy. Medzi hlavné riziká patrí vykrytie akejkoľvek smrti, kde treba zohľadňovať aj sociálny systém danej krajiny. Napríklad v ČR sú prípady, keď rodina muža, ktorý zarába priemernú mzdu a má dve deti, by mala nárok na celkovo väčšiu dávku od štátu (vdovský a sirotské dôchodky) ako bol príjem živiteľa rodiny. Ako je to v SR? Vie to sprostredkovateľ porovnať?

Ďalším rizikom, ktoré je nutné dojednávať, je trvalá invalidita, vyplatená jednorazovo celá poistná suma, alebo mesačná renta v prípade akejkoľvek invalidity (choroba aj úraz). Len 15% ľudí je invalidných z dôvodu úrazu, ostatní z dôvodu choroby, preto má toto poistenie dnes veľký význam. Autor odporúča dojednávať skôr mesačnú rentu v kombinácii s trvalými následkami s lineárnym plnením. (v knihe je väčší priestor na odôvodnenie tohto tvrdenia). Vykrytie práceneschopnosti sa odporúča klientom, ktorí nemajú vytvorenú dostatočnú rezervu a aj malý výpadok príjmu by ich mohol finančne ohroziť. Všetky komerčné poistenia by mali byť naviazané skôr na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ako na posudkového lekára danej poisťovne, kde vzniká priestor na konflikt záujmov. Toto sú podľa autora knihy tzv. MUST TO HAVE (je nutné, aby bolo) pripoistenia a tie ostatné radí do kategórie NICE TO HAVE (bolo by pekné, keby bolo) zároveň ich nazýva takzvané. emočné pripoistenia, ktoré nie je nutné dojednávať.

Všetko, čo bolo povedané, ako aj obsah danej knihy beriem ako sprostredkovateľ za jeden z postojov a názorov, ktorý doplnil môj pohľad na daný segment trhu. Finančné sprostredkovanie je oblasť, kde zmeny sú jeho súčasťou. Preto my, ako sprostredkovatelia, musíme pravidelne vyhľadávať možnosť na opätovné vzdelávanie.

Autor je regionálny riaditeľ spoločnosti Fincentrum, ilustračné foto: sxc.hu.

Na vlastnej koži: Seminár Dušana Šídla >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet