Nový európsky feudalizmus

Aby sme správne pochopili dlhovú krízu v eurozóne, musíme trochu obísť politické záležitosti. Slová, ktoré prezentujú politické autority, nám totiž môžu reálny pohľad na situáciu viac zahmlievať ako objasniť. V tomto článku môžeme zabudnúť na úsporné opatrenia a politické divadlo, ktoré nikam našu spoločnosť nevedie. Úsporné opatrenia by mohli byť efektívne iba za možnosti, že by sa spomalil ekonomický rast, v čom si politické autority vo svojich prehláseniach, že „budeme rásť a šetriť" dosť protirečia. Kľúčom k porozumeniu eurozóny je snažiť sa pochopiť nový kolonialistický model financovania, ako ho nazval Ch. H. Smith.

V starom modeli kolonializmu mocnosť, ktorá preberala vplyv nad národom, začala odčerpávať prírodné zdroje a presúvať ich na svoje územie, kde z nich profitovala. Takže aj kolónia, kde sa produkt vytvoril, musela tovary nakupovať od kolonizátora. V tomto novom modeli kolonializmu sa používa na podmanenie si krajiny dlh a pákový efekt, ktorý kontroluje štát za pomoci centrálnych bánk, ale vlastní ho bankový kartel. Pomocou tohto dlhového zaťaženia občanov periférnych kolónií sa presúva ich kapitál do krajiny, ktorá je ich veriteľom a poskytla im tieto pôžičky. Krajiny z centra (kolonisti) exportujú do týchto kolónií tovary a služby, takže sa ich zisky z kolónií v podstate zdvojnásobia: úroky z dlhu a financovania niektorých aktív ako napríklad nehnuteľností a zisky z predaja tovarov a služieb. Takže spoločnosť, ktorá si peniaze požičia, ich nakoniec aj tak pošle späť.

V podstate tak krajiny tvrdého jadra eurozóny skolonizovali národy európskej periférie cez vytvorenie jednotnej meny, ktorá umožnila masívne zvyšovanie dlhu a spotreby. Banky a exportéri z jadra eurozóny preto vykazujú omnoho vyššie zisky. Teraz, keď profil tohto financovania prostredníctvom eura začína prejavovať svoje nedostatky, je stále viac vidieť, ako aktíva a kapitál prúdia z periférnych krajín do centra eurozóny. To znamená, že sa tak podarilo vytvoriť perfektný, zlepšený model feudalizmu, ktorý sme tu mali počas stredoveku. Periférne národy sú zadlžené voči jadru eurozóny a tak sa z daňových poplatníkov v centre stali novodobí nevoľníci, ktorí vytvárajú tovary a služby a tie prúdia do periférií. Na plnohodnotné pochopenie tohto novodobého kolonialistického modelu financovania potrebujeme ešte ozrejmiť niektoré základné charakteristiky systému v eurozóne.

Prečítajte si
História finančných kríz: Škandinávske riešenia na tri spôsoby Ako z krízy von: Negatívny príklad z Japonska a daňové hračky politikov Pripravte sa na záporné sadzby

V rámci euro projektu sa vytvorila jednotná mena a voľný pohyb tovarov a služieb a to kvôli zjednodušeniu obchodovania a z toho plynúcich výhod (zníženie nákladov na podnikanie medzi členskými krajinami a voľný pohyb kapitálu a pracovnej sily). Takto EÚ upevnila moc krajín z centra eurozóny a podporila veľké, štátom schválené kartely v lepšom prístupe na medzinárodný trh.

Z pohľadu obyvateľov to ponúklo výhodu možnosti sa zamestnať v iných krajinách Európy. Bolo to v podstate víťazstvo pre všetkých. Ale práve v tomto bode sa vyskytla štrukturálna chyba, ktorá sa teraz bolestivo prejavuje. Únia upevnila silu pomocou jednotnej meny a voľného obchodovania, ale nebrala do úvahy bežný účet obchodnej bilancie a rozpočtové deficity jednotlivých krajín. V reálnom svete neexistovala žiadna kontrola vytvárania súkromného dlhu, dlhu regiónov alebo verejného dlhu. Takže rozšírenie ekonomiky, ktorá bola zjednotená na základe klasických kapitalistických výhod ako voľný tok kapitálu a pracovná sila, tak bola nevedomky vtiahnutá práve do zvyšovania dlhov. Aliancia kľúčových štátov únie a ich predstava centrálneho riadenia ekonomiky, z ktorej by prosperovali najmä ich elity, tak pochovala predstavu kapitalizmu s voľným trhom.

Ale pod maskou toho číha vykorisťovanie trhov a arbitráž, proti ktorej nie je možné sa brániť. V skutočnosti boli krajiny so slušnými kreditnými ratingmi, ktoré importovali v rámci EÚ, zneužité na to, aby začali odoberať tovary a služby od svojich vyvážajúcich bratrancov Nemecka a Francúzska. V analógii s reálnym životom by to bolo ako by jeden zo súrodencov bol závislý na financovaní životných nákladov prostredníctvom kreditnej karty bez limitu a s nízkymi úrokovými sadzbami a garanciami bohatého staršieho súrodenca, ktorý sa ale odmieta viac zadlžiť. Nie je potrebné zdôrazňovať, že rozširovanie úverov je pre banky poriadne výhodný biznis.

Úver s veľmi nízkymi úrokovými sadzbami je veľa ľuďmi považovaný za získanie „peňazí zadarmo". Príjemcovia týchto lacných peňazí sa tak čoskoro stali závislí na tomto toku pôžičiek. Používajú ich na platenie výdavkov, ktoré magicky rástli a tiež majú stále väčší prístup k viac a viac pôžičkám. Takže keď odrazu bude prístup k týmto peniazom obmedzený, príjemca môže zažiť rovnako bolestivé následky ako narkoman, ktorý nemá prístup k droge.

Ešte horšie by bolo, ak to je teda možné, keď tieto peniaze začnú prúdiť do zlých investícií, ktoré budú považované za výnosné investície a ovládnu ich spoločnosti, ktoré majú partnerstvo so štátnou správou. Zlé investície sú maskované niektorými nadhodnotenými aktívami, do ktorých sa investuje len kvôli špekulatívnemu zisku a nie kvôli ich hodnote. To v ľuďoch vyvoláva dojem, že hodnota nejakého aktíva môže rásť večne. Ale história nás už stále učí, že opak je pravdou.

EÚ preto dala garancie na zmiernenie strát všetkých veľkých bánk – príkladná ukážka nového kolonialistického modelu financovania (Ak má banka problémy, zachránime ju. Ak je banka zisková, je všetko v poriadku.). Efektom toho sa stalo, že veľké banky prostredníctvom pôžičiek dostali pod svoju kontrolu členské krajiny ako je napríklad Írsko. Za účelom kolonizácie menších ekonomík teda banky z centra EÚ dlhom financujú ekonomický „rast" na periférii. To vláde prináša zvýšenie daňových príjmov. Tieto krajiny sú minimálne zadlžené. Preto tam veľké banky začnú ponúkať neobmedzený úver s extrémne nízkou alebo až zápornou úrokovou sadzbou. To je ponuka, ktorá sa neodmieta. Výsledná explózia súkromných úverov začne živiť to, čo sa zdá byť iba časťou ekonomického cyklu – nekontrolovateľné spotrebovávanie a rýchly rast aktív ako sú akcie, nehnuteľnosti a pôda.

Najdôležitejšou esenciou tejto úverovej senzácie je veľkorysé prijímanie dlhu. Všetci si naraz môžu dovoliť špekulovať v oblasti bývania, akcií, komodít a žiť život založený len na spotrebe, ktorý býval len výsadou skutočne bohatých ľudí z vyššej triedy či už v rozvojových alebo rozvinutých ekonomikách. Nikoho už viac nezaujíma vytváranie hodnôt. Hlavné je, aby mohli žiť nad svoje možnosti.

V 19. storočí bol kolonialistický model založený na spotrebe luxusných tovarov uvedených na trh obchodnými kartelmi. Bol to cukor (výroba rumu), čaj, káva a tabak – všetko vysoko návykové a kombinovateľné látky (káva s cukrom, čaj s rumom…). V modernej dobe je touto návykovou látkou úver. Ten podporuje konzum, ktorý zasa podporuje špekulácie. V EÚ bola možnosť vykorisťovať dlhom omnoho vyššia ako v iných ekonomikách z jednoduchého dôvodu. Pretože EÚ garantovala, že žiaden majetok nebude znárodnený. „Too big to fail" bankám bola tak z tejto garancie predostretá dvojitá možnosť zisku: nielen že dlhmi podporovali bublinu na trhu bývania a akcií, ale môžu dokonca financovať slabšie krajiny neobmedzenými čiastkami. To zvýšilo spotrebu dovážajúcich štátov a tým aj zisky pre „TBTF" banky. Po celú túto dobu si občania užívali možnosť požičať a utratiť dnes, no splatiť zajtra.

Teraz, keď nastal čas splácať, pozerajúc sa na narastajúce úroky z dlhov , ľudia v periférnych členských krajinách sa prikláňajú k rebélii kvôli strachu zo straty majetku v prospech veľkých bánk. Ľuďom sa prestalo páčiť, že slúžia veľkým bankám iba ako prostriedok na zisk. Nie je žiaden reálny rozdiel medzi monetárnou politikou v eurozóne a v USA: v oboch krajinách sa politici prikláňajú k záchrane a udržanie „TBTF" bánk, ale náklady sú už hradené daňovými poplatníkmi z jadra aj periférií. Mocenské elity sa snažia postaviť nevoľníkov z periférií proti nevoľníkom z jadra. To je potrebné, aby oba druhy nevoľníkov nezistili, že sú len hračkami v rukách štátnych a bankových mocností.

Autor je analytik TRIMBroker – obchodníka na svetových burzách. Tento komentár je voľným prekladom publikácie z externého prostredia, spracované podľa Charlesa H. Smitha. Ilustračné foto: sxc.hu.