Pre a proti: Euroval zatiaľ nemá alternatívu

Súčasná európska politika je zlyhaním. Nejde zďaleka iba o euro, to je iba špičkou ľadovca súčasných problémov. Hovoríme najmä o socialistickej politike, ktorou je európska únia pretkaná. Zakoreneným spôsobom myslenia je falošná solidarita, byrokracia, umelé prekážky podnikania, sociálne výhody a neustále vládne stimuly, zásahy a regulácie.

V takto deformovanom ekonomickom prostredí nie je preto žiadnym prekvapením, že hospodársky rast dlhodobo zaostáva za svetom a sociálna politika si vybrala svoju daň v podobe obrovského dlhu, ktorý takmer nemá vo svete obdoby.

Pristúpili sme tak do klubu najzadlženejších krajín na svete, a nie krajín najperspektívnejších. Dlh je ten skutočný dôvod prečo naberá súčasná kríza obrovské rozmery a prečo neexistuje jednoduché riešenie. Celkový dlh (obyvateľstvo, firmy, banky, vláda) pre rok 2010 dosahuje v krajinách západnej Európy nasledovné hodnoty: Veľká Británia 495% HDP, Španielsko 370%, Francúzsko 347% a Nemecko 282%. Tomuto dlhu konkuruje jedine Japonsko 492%. Dlh USA alebo Kanady je podstatne menší.

Nečudo, že európske krajiny potrebujú záchranu. Súčasné problémy eurovalu a eura sú len odzrkadlením rastúceho dlhu. Už z tohto je zrejmé, že súčasný záchranný systém, kde dlh jedného je krytý dlhom druhého, nie je riešením, keďže dlh neustále narastá a požiera ekonomiku. Už z tohto vidíme, že euroval nedokáže systému dlhodobo pomôcť.

Euroval: Morálny hazard?

Ako najčastejší argument proti eurovalu sa nepoužíva dlh ale morálny hazard. Prečo by mala chudobná krajina, akou Slovensko je, prispievať na záchranu bohatších krajín? Tie by mali byť zodpovedné za svoju hospodársku politiku a niesť následky svojich rozhodnutí. „Nie“ eurovalu tak znamená „nie“ nezodpovednej hospodárskej politike vlád.

Aj keď je tento argument na prvý pohľad správny, vo svojej podstate je chybný. Eurozóna ako celok je poprepletaná morálnym hazardom. To, že štát zdaní Janov príjem a jeho peniaze pošle Ďurovi, je morálny hazard, kedy je príjem za prácu násilne vyvlastnený jednému subjektu a podarovaný z politických pohnútok subjektu druhému, pričom polovica tohto transferu sa stratí v štátnej byrokracií. Nehovoriac o podvodnom systéme bankovníctva, rastu štátnych dlhov alebo inom vládnom klientelizme. Preto, pokiaľ chceme bojovať proti morálnemu hazardu, musíme bojovať proti základnému usporiadaniu súčasného politického života.

Navyše tým, že sa nepodporí euroval, je pravdepodobné, že by európski politici našli iné riešenie pomoci problematickým krajinám. S najväčšou pravdepodobnosťou by to bola ECB, ktorá by zvyšovala svoje nákupy dlhov problematických krajín. A ECB je prakticky nekontrolovateľná a má priestor nakupovať dlhy v biliónoch eur. Ak tieto dlhopisy dosiahnu stratu, kto ich zaplatí? Akcionári ECB a medzi nimi aj Slovensko. Preto či máme alebo nemáme euroval, aj tak bude Slovensko niesť následky svojho rozhodnutia pripojiť sa do eurozóny. Ak ich niesť nechce, malo by z eurozóny vystúpiť.

Náklady a výnosy

Ak nechceme bojovať proti princípom morálneho hazardu, je čas byť pragmatický a spočítať si náklady a výnosy, ktoré máme z členstva v eurozóne, ako aj tie, ktoré by boli spojené s následkami neschválenia eurovalu. Väčšina ľudí totižto bagatelizuje dlhovú pascu, v ktorej sa Európa nachádza. Bolo by veľmi mylné sa domnievať, že Grécko by mohlo skrachovať izolovane a bez väčších následkov pre Slovensko. Priložený graf z dielne Financial Times ukazuje zvrátenú komplexnosť súčasnej finančnej reality:

Ak sa Grécku prestane požičiavať, okamžite padne hodnota gréckych dlhopisov ešte nižšie, čím domáce banky dosiahnu zatiaľ nezrealizovanú stratu. Pokiaľ by týmto bankám odmietla poskytnúť za svoje dlhopisy peniaze ECB, ich straty sa stanú reálne a s veľkou istotou sa dá povedať, že skolabujú. Medzitým vláda nebude mať prostriedky na svoje výdavky a okrem veľkého prepúšťania nastanú sociálne nepokoje. Kolaps bánk a štátu zastaví ekonomiku, keďže žiadne firmy nebudú schopné sa prefinancovávať a peniaze ostanú navždy stratené v bankách. Ulice sa zaplnia masovými násilnými demonštráciami a príde k rýchlej nepredvídateľnej zmene politického režimu. Krajina sa pravdepodobne vráti k drachme a opustí eurozónu.

Tým však príbeh zďaleka nekončí. Trh sa okamžite začne pýtať otázku, kto bude po Grécku ďalší, keďže ostatné krajiny eurozóny nemajú od Grécka ďaleko. To okamžite podporí ďalší výpredaj ostatných štátnych dlhopisov krajín PIGS a európske banky sa začnú dostávať do masívnych strát, keďže to nebudú zďaleka iba grécke dlhopisy, ktoré skolabujú. Záchrany bánk si budú vyžadovať ďalšie krytie štátom a ďalší morálny hazard, čo znásobí problém nových garancií eurovalom. Ďalšie krajiny povedia „nezaplatíme“ a pošlú krajinu v problémoch na grécku cestu.

Kolaps Grécka preto s veľkou pravdepodobnosťou skončí rozpadom eurozóny. Toto je skutočný dôvod, prečo sa snažia politici Grécko zachrániť, keďže ich výnosovo-nákladová kalkulácia hovorí jednoznačne – straty z krachu Grécka by pravdepodobne boli niekoľkokrát väčšie ako náklady na udržiavanie súčasného stavu. Lehman Brothers, ktorý mal aktíva vo výške $600 miliárd dolárov a takmer spôsobil kolaps svetového bankovníctva, je veľmi podobným príkladom toho, aké straty by musel niesť európsky bankový sektor. Len pohľad voľným okom na veľkosť gréckych štátnych a bankových záväzkov hovorí o ich dvojnásobnej veľkosti, aj keď priama nákaza na európske inštitúcie by nemala byť väčšia ako €300 miliárd. Avšak nepriame náklady sú nevyčísliteľné.

Vráťme sa ešte k jednému zásadnému omylu. Väčšina ľudí si myslí, že tak, ako musia splácať svoje vlastné dlhy, tak ich musí splácať aj štát. Je to veľká chyba. Štátne dlhy nie sú mienené na to, aby boli niekedy splatené. A to doslova. Štát si peniaze vytvára zo vzduchu, keď emituje dlhopisy, ktoré kúpia banky, tie ich však založia v centrálnej banke a získajú hotovosť späť. Jediné, čo štáty za svoje dlhy platia, sú úroky. Preto aj v prípade, že by sme museli skutočne platiť za svoje garancie eurovalu, tieto garancie nás budú stáť „iba“ úroky, ktoré musíme za svoje dlhy platiť. Náklady na pomoc Grécku sa preto javia oveľa nižšie, ako by sme si bežne mysleli.

Ako ďalej?

Samozrejme, pokračovať v nefunkčnom systéme a nalievať do neho ďalšie peniaze, nie je riešením. Avšak nie je to rovnakým riešením ako nechať systém skolabovať bez toho, aby bol pripravený plán „B“. A ten pripravený nie je. Vynára sa potom otázka, či chceme tento plán pripravovať sami, alebo v rámci EU. A práve schvaľovací proces eurovalu je ideálnou možnosťou povedať, že pokiaľ nezačnú prípravy na plán „B“, Slovensko euroval nepodporí. To si však vyžaduje silné politické líderstvo a je otázkou, či ho slovenskí politici dokážu nájsť...

Na záver ešte pridávame obrázok pavučiny dlhu v Európe. ESCP Europe spočítala, že pokiaľ by sa započítali európske dlhy medzi krajinami a ich inštitúciami, tak by sa celkový európsky dlh znížil až o 64%. Toto riešenie je extrémne komplikované, avšak ukazuje, že riešenia existujú. Stále sa zdá, že Európa založená na rozumných pravidlách, má pre svojich členov viac výhod ako nevýhod. Ak to nepôjde, členstvo v eurozóne sa stane bremenom. Avšak spoliehať sa na to, že túto ťažkú situáciu vyriešia politici za nás, by bolo chybou.

Pre a proti: Euroval zatiaľ nemá alternatívu >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet