Prejedli sme budúcnosť: Úvery nedokážu stimulovať ekonomiku

Už vyše roka som sa snažil vypátrať zdroj krízy, nájsť jej podstatu a hlavne budúce následky. Následky, z ktorých by som mohol profitovať ako ja, tak aj naši klienti. Veci sa však začali zamotávať do neuveriteľnej komplexnosti a finančný trh sa správal nepredvídateľnejšie ako kedykoľvek predtým.

Bol to však až návrat k tomu základnému - k esenciálnej podstate ekonomiky, ktorá mi otvorila oči a konečne môžem povedať: veci sú jasnejšie ako kedykoľvek predtým.

Je viac ako 20 rokov po páde socializmu a už sme takmer zabudli čo je to nedostatok v obchodoch. Za peniaze si môžeme kúpiť takmer čokoľvek a príde nám to úplne prirodzené. Situácia, že by sme sa vrátili do stavu nedostatku tovarov a nie to ešte základných potravín sa nám zdá absolútne nerealistická. Avšak napriek našim pozitívnym skúsenostiam z posledných rokov si dovolím vysloviť kacírsku myšlienku: pevne a neochvejne kráčame po ceste nedostatku všetkých základných tovarov, a nielen to, katastrofická situácia môže nastať oveľa rýchlejšie ako si vieme predstaviť.

Socializmus neprežil

Socializmus je už dávno preč a s ním možno aj zamyslenie prečo skolaboval.  Rozhodne nie preto, že by sme mali veľkú nezamestnanosť, a ani preto, že by sme nevyrábali. Socializmus skolaboval preto, že napriek tomu, že vytváral stroje, budovy a zariadenia, nevytváral kapitál. Socializmus dokázal žiť iba dovtedy, kým žil z kapitálu znárodneného podnikateľom na svojom začiatku a keď sa ten minul, prišlo na rad prejedanie budúcnosti a postupne nedostatok v každom smere.

Kapitál znamená úspory: Nie je to stav bankového účtu, ale usporená práca miliónov ľudí. Kapitál je trvalá hodnota,  ktorú sme vytvorili a používame ju ako investíciu do nových rozvojových projektov. Ako náhle sa nejaký biznis stane úspešným, tak  rozšírime naše bohatstvo; ako náhle sa stane neúspešným, tak o kapitál prichádzame a usporená práca miliónov ľudí bola premrhaná. Boli to tisíce hodín manuálnej práce ako aj duševnej a kreatívnej práce najmä inžinierov, ktoré vytvorili kapitál.

Socializmus predpokladal, že úspory sú zbytočné a jediným podstatným faktorom rastu je ľudská manuálna  práca. A preto jediným kapitálom sa stali ľudia, ktorí boli v prípade neúspechu projektu obetovaní tak, ako kapitál v slobodnej spoločnosti.  Keby som vám povedal, že práve tu smerujeme, verili by ste mi?

Ako sme zničili kapitál

Nízke úrokové sadzby neznamenajú len to, že vytvárajú chybnú alokáciu zdrojov a investuje sa do projektov, ktoré sú z dlhodobého hľadiska stratové. Nízke úrokové sadzby neznamenajú len devastáciu našich úspor, čo krásne vidíme na príklade Japonska, ktorého  miera úspor na úrovni 20% v predchádzajúcich desaťročiach teraz klesla na 0%. Nízke úrokové sadzby znamenajú hlavne to, že podnikatelia dosahujú reálne straty, avšak tie sa účtujú ako zisky. Kapitál mizne priamo z našich vreciek a čo je horšie, my to vôbec nevidíme....

Ako hovorí Ayn Rand, tlačenie papierových peňazí, deficitné financovanie a podpora spotreby zabíja kapitál. A opäť sa to robí veľmi tajne, keď ekonomiku zaplavia miesto tradičného prostriedku úschovy hodnôt – zlata – papierové peniaze, ktoré nie sú hodnotou, sú negatívnou hodnotou či antihodnotou,  sú dlhom. Papierové peniaze vytvárajú ilúziu, že máme kapitál, avšak ten sa už dávno vyparil. Deficitné peniaze zvyšujú dopyt po tovaroch a producenti začnú tento dopyt uspokojovať nevedomky svojim kapitálom, svojou zásobou ušetrenej práce a bohatstva. V ekonomike tak koluje iba ilúzia bohatstva a raz príde moment, kedy producenti budú potrebovať reálny kapitál a zistia, že nevlastnia nič, iba papierové peniaze, ktoré sú našim vlastným dlhom na naše budúce daňové príjmy.

Za posledných pár desaťročí sme prejedli bohatstvo stáročí našich predkov a kapitál, ktorý ako jediný slúži na financovanie budúcnosti, leží v našich žalúdkoch (rozumej rozvinuté krajiny). Stačí väčšia katastrofa, stačí strata dôvery, stačí aby sa niekto spýtal „akú má tento papier skutočnú hodnotu?“ a zistíme, že sme nahí. Že nemáme žiadne úspory, ktoré by sme mohli použiť na investíciu, že akákoľvek budúca investícia je nemožná.... 

Zatiaľ však hra funguje, zatiaľ stále rastie ilúzia nášho bohatstva, a to najmä vďaka tomu, že až do nedávna sme pomocou bezprecedentného technického rozvoja a odbúrania obchodných bariér a sile úveru zvyšovali efektivitu práce, čo nahradzovalo zničený kapitál. Avšak strata kapitálu bola tak veľká a rast úveru tak gigantický, že sme iba krok od toho, kedy sa strata kapitálu prejaví v celej svojej veľkosti.

Kapitál verzus dlh

Mnoho ľudí nechápe zmysel kapitálu a jednoducho si ho zamieňajú s dlhom. Myslia si, že si stačí zobrať úver a kapitál je na svete. Omyl.

Kapitál je ušetrená práca tisícov ľudí, je to naakumulované bohatstvo. Nech ľudia skúšali toto bohatstvo vtesnať do akéhokoľvek prostriedku výmeny, počas tisícov rokov ľudskej existencie sa ako jediným prostriedkom skutočného uchovávateľa hodnôt stalo zlato. Nič iné nedokázalo kapitál uchovať tak spoľahlivo a bezpečne ako zlato, a to práve kvôli svojim jedinečným vlastnostiam. Preto zlato je bohatstvom, zlato je kapitálom a našou budúcnosťou.

Na druhej strane existuje dlh ako opak zlata. Dlh ako negatívna hodnota. Keď sme použili zlato na investovanie do určitého projektu, tak sme ho iba rozmenili na drobné, naakumulovanú prácu sme nakúpili späť a investovali. Ak investícia nevyšla, stratili sme zlato a vymazali časť bohatstva, zlato pokleslo na hodnote. Ak však investujeme na základe peňazí požičaných na dlh, tak vzniká náš záväzok a pohľadávka niekoho iného. Úver nevzniká tak, že existujú našetrené peniaze, a tie nám len banka požičia.

Úver vzniká tak, že banka úver vytvorí iba ako účtovnú položku. Úver vznikne zo vzduchu, z ničoho. Avšak úroky sú reálne, tie v systéme ostanú a stanú sa niekoho pasívom a aktívom niekoho iného. Banka príjmy z úrokov kumuluje a predáva ako finančný produkt. Vzniká systém v ktorom rastie bohatstvo s tým ako rastie dlh. Ten, kto takýto finančný produkt kúpi, má pocit, že má bohatstvo. Hodnota tohto bohatstva však závisí jedine a výhradne od hodnoty dlhu. Keď investícia nevyjde, je po bohatstve.

Investovanie na dlh tak vytvára iluzórne bohatstvo, ktoré sa môže zosypať rýchlo ako domček z kariet vtedy, keď zistíme že dlhy dosiahli také rozmery, že sa už nedajú splatiť. Naproti tomu investovanie kapitálu vytvára iba príležitosť, nikomu nedáva falošnú nádej, že je bohatším. Až splatenie investovaného kapitálu znamená, že sme bohatší. Až splatenie všetkých súčasných nahromadených dlhov by znamenalo, že sme bohatí. Čo ak sú však naše dlhy väčšie ako náš majetok? Znamená to, že sme prejedli svoj kapitál? Znamená to, že nemáme nič a iba žijeme v ilúzií, že máme bohatstvo na bankových účtoch, v akciách a dlhopisoch a v našich dôchodkoch?  Koniec hry je bližšie ako si myslíme...

Saturácia dlhu dosiahla kritické úrovne

Mnoho krát som hovoril o tom, že systém založený na dlhú musí zo svojej podstaty skolabovať, napríklad v komentári „Kolaps finančného systému je nevyhnutný“. Stane sa to práve vtedy, keď si investori uvedomia, že splátky dlhu dosahujú vyššiu hodnotu ako je ekonomika schopná vyprodukovať. To, že systém k tomu nevyhnutne speje, ukazuje nasledujúci graf:

Nathan Martin ho označuje ako najdôležitejší graf v histórií. Tento graf ukazuje marginálnu produktivitu amerického dlho, čo znamená, o koľko sa zvýšilo HDP pri novom zadlžení. Napríklad v 60. rokoch platilo, že dolár nového dlhu dokázal zvýšiť hrubý domáci produkt o takmer dolár. Tento pomer sa postupne zhoršoval a v prvých rokoch nového storočia už nový dlh zaznamenával iba minimálne prírastky HDP, napriek tomu, že dlh rástol exponenciálne.

To, že systém speje nevyhnutne ku kolapsu ukazuje trendová zmenšujúca sa línia tohto pomeru, ktorá mala v roku 2015 preťať nulovú os. Znamenalo by to, že každý nový úver už nedokáže ekonomiku stimulovať a nastáva prechod do nového stavu. Do stavu, kedy hra na monetárnu a fiškálnu politiku končí. Každý nový úver spôsobí už iba pokles HDP a nie je nič, čo by systému postavenému na dlhu dokázalo vliať do žíl novú krv.

Z grafu vidíme, že už nemusíme čakať na rok 2015, systém naznačil svoj kolaps už v roku 2009, kedy napriek všemožným novým dlhom HDP klesalo. Pre firmy a jednotlivcov dosiahla saturácia dlhu kritickú úroveň a ich dlh je možné iba zmenšovať, nie zväčšovať. Pohotovo však priskočila vláda, ktorej dlh ešte nedosiahol kritickú úroveň nasýtenia, a tá náš dlh vykompenzovala. Avšak dni rastúceho dlhu sú zrátané....

Ako ďalej...

Logika a fakty hovoria jednoznačne – koniec sveta ako ho poznáme sa blíži ku koncu. Právom sa môžeme pýtať ako je možné, že s tým nikto nič nerobí? Predkladám, že pre pár ľudí, ktorí stoja na špičke finančnej pyramídy je to neobmedzený príjem prostriedkov. Predpokladám, že politici takmer vôbec nerozumejú o čom hovoríme. Predpokladám, že centrálni bankári sú tak vystrašení, že začali veriť jedine v zázrak. Predpokladám, že ekonómovia si žijú vo svojom vlastnom svete lipnúc na tom, čo sa celý život učili, a neuvedomujú si, že sa správajú ako akademici fyziky vtedy, keď sa dozvedeli o Einsteinovej teórií relativity. Entropia sa stala nutnosťou...

Pritom stále existuje riešenie, riešenie mimo entropie, ktoré je veľmi bolestivé ale je. Je ním sloboda - odobratie monopolu centrálnym bankám na tlačenie peňazí. Je ním spraviť zo zlata peniaze. Je ním vytvoriť paralelný systém peňazí vytvorený na skutočnom uchovaní hodnôt. Každý by si mohlo vybrať, či bude akceptovať doláre, eurá alebo zlato. Zlikvidovať súčasný dlh sa dá iba dvomi spôsobmi, prvým je kolaps svetového finančného systému a druhým je prestať manipulovať cenu zlata a nechať ho získať cenu, ktorá mu patrí. A zlatu patrí obrovská cena. Ak by malo zlato zaplatiť všetky naše dlhy, tak by jeho cena mala narásť na zhruba 15,000 dolárov. To je jeho skutočná cena. Vydeľte si svoj finančný majetok pätnástimi a zistíte, aká je vaša skutočná hodnota majetku, zvyšok je ilúzia...

Avšak pozor, nie je to iba bezprecedentná strata bohatstva, čo nás čaká. To sa prežiť dá. To dôležitejšie je, že s krízou sa ukáže nahota toho, že už nemáme kapitál – prejedli sme zrno, z ktorého mala byť úroda pre ďalší rok. Nastane nedostatok všetkého, najmä potravín.  A to už neprejde tak ľahko....

Toto je moja posledná esej na danú tému. Počas najbližších mesiacov sa už k nej nevrátim, všetko je v mojom ponímaní jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Je preto potrebné sa poobzerať ďalej, dopredu - po technikách ako s daným stavom naložiť čo najlepšie...

Autor je senior analytik CI Komodity.