Rok 2012 v perspektíve

Ak chceme porozumieť tomu, čo nás čaká v najbližšom období, je nevyhnutné pozrieť sa na vývojové trendy posledného obdobia. V roku 2012 môže prísť ku kataklizmatickým udalostiam tak, ako tvrdia Mayovia, avšak my neveríme v prorocké schopnosti ľudí. Veríme vo vnútornú logiku, na základe ktorej funguje svet, a tá hrá s nami alebo proti nám. A práve v duchu dlhodobejších trendov a nevyhnutných následkov bude fungovať svet aj v roku 2012.

Najväčšou výzvou akejkoľvek predpovede nie je správne smerovanie, ale správne načasovanie. Známy výrok „boľševikovi dávam rok, možno dva“ (1968) ukazuje, že politické inštitúcie dokážu zvrátiť prirodzený beh sveta na omnoho dlhšie, ako by sme si mysleli. No nedokážu ho zastaviť. A preto tento komentár sa bude týkať dlhodobého smerovania globálnej ekonomiky bez nároku na určenie špecifického časového rámca.

Nová paradigma

Návrat krízy v roku 2011 prebudil všetkých optimistov zo sna, že kríza je už za nami. Pre nás bol rok 2011 potvrdením toho, že sa v základnom smerovaní svetovej ekonomiky nemýlime. Tento rok nás spolu s rokom predchádzajúcim naučil, že politici majú stále k dispozícií veľa prostriedkov na to, aby dokázali prirodzenému vývoju vzdorovať. Napriek mnohým veľmi závažným udalostiam a veľkej volatilite sme na trhu nevideli takmer žiadne skokové zmeny. V roku 2011 tak ostal trh pomerne koherentný a ukazuje, že dôvera je stále relatívne vysoká.

Avšak dôvera je krehká vec a skokové udalosti, kedy sa systém dostane nenávratne z jedného štádia do druhého, sa dejú, aj keď nie tak často. Dlhopisy Lehman Brothers sa obchodovali iba 4% nad americkými treasuries týždeň pred jeho krachom, a iba o 7% vyššie deň pred touto udalosťou. Nasledujúci deň bola ich hodnota nižšie o 92%. A to, že Lehman Brothers nie je ojedinelá udalosť, vidíme na príklade Grécka, ktoré ako jediný štát absolvovalo túto skokovú terapiu a stratilo akúkoľvek šancu na záchranu.

A práve tieto dva príklady nám ukazujú, že všetci tí, ktorí sa pýtajú „kedy skončí kríza?“ sa pýtajú zle. Odpoveď na túto otázku nepozná nikto. Správna otázka znie: „ako bude vyzerať zmena zo súčasného neudržateľného stavu svetovej ekonomiky do stavu udržateľného?“ Skutočne, rok 2011 ukázal, že súčasný stav svetovej ekonomiky je dlhodobo neudržateľný, a čím viac sa ho politici snažia plátať, tým viac nových dier vzniká.

Minského moment

Súčasná kríza nie je cyklického charakteru a tak nikto nemôže povedať, že za tri, či štyri roky už bude dobre. Súčasná kríza je koncom obdobia veľkého dlhového supercyklu, ktorý začal vznikať po druhej svetovej vojne - po tom, ako skončil predchádzajúci dlhový supercyklus Veľkou hospodárskou krízou.

Všetci sme zvyknutí na to, že životná úroveň iba rastie, a to práve na základe úverového boomu v rokoch 1980-2000. Avšak dekáda 2000-2010 a súčasná finančná kríza ukázali, že rast dlhu narazil na svoje limity a už nedokáže viac stimulovať ekonomiku. Za poslednú dekádu rástol už iba dlh, nie prosperita. Čísla ukazujú, že globálny dlh rástol za posledných 10 rokov tempom 12% ročne a HDP rástlo tempom 4% ročne. Navyše číslo HDP neukazuje reálnu prosperitu, iba vládnu štatistiku, a preto môžeme povedať, že sme dosiahli Minského moment.

Hyman Minsky identifikoval nadmerný dlh nevládnych inštitúcií ako kľúčový mechanizmus, ktorý spôsobí v ekonomike krízu. Tento dlh vytvárajú tri typy subjektov: zabezpečený dlžník, špekulatívny dlžník a ponziho dlžník. Zabezpečený dlžník dokáže splácať svoju istinu ako aj úrokové splátky z cash-flowu vygenerovaného svojou investíciou. Špekulatívny dlžník dokáže splácať z cash-flowu iba úrokové splátky, zatiaľ čo ponziho dlžník nedokáže splácať ani jednu časť svojho dlhu a jedinou jeho šancou na úspech je rast hodnoty investície, teda jej kapitálová apreciácia.

Avšak zrazu, keď rast cien aktív ustane, a on ustane vždy, tak sa ponziho dlžník nedokáže viac refinancovať a ako domino začnú kolabovať špekulatívni a dokonca aj zabezpečení dlžníci. A to aj napriek tomu, že ich investícia bola zdravá. A čím väčšia bublina sa vytvorí, tým viac zdravých dlžníkov pri jej prasknutí skrachuje. Za posledné dekády pomocou uvoľnenej monetárnej politiky vyrastá obrovské množstvo ponziho bublinových schém – niektoré skolabovali ako napríklad bubliny na trhu nehnuteľností, no iné sú stále živé. Tou najväčšou ponziho schémou sú vládne financie. Vládne financie a sociálne systémy založené na neustálom raste populácie a HDP narazili na stenu. Najvyspelejšie krajiny sveta – Európa, USA alebo Japonsko – dosahujú svoj kritický minského moment.

Čas platiť

Existuje dlh udržateľný a neudržateľný. Napríklad za udržateľný vládny dlh sa považuje dlh vtedy, pokiaľ úrokové náklady naň sú menšie ako 10% vládnych príjmov. Ak podobnú logiku aplikujeme na celkový globálny dlh (dlh vlád, firiem, domácností a bánk) zistíme, že máme problém. Oficiálny globálny dlh totižto presiahol 350% svetového HDP a exponenciálne rastie. Pri stále rastúcom dlhu a znižujúcom sa ekonomickom raste to znamená, že sa zvyšujú úrokové platby a znižuje sa reálny disponibilný príjem.

Jediná šanca ako hru ešte chvíľu hrať, je znižovať úrokové sadzby na nulu. To dokáže situácií na niekoľko rokov pomôcť (dokonca desaťročí ako v prípade Japonska), avšak problém v pozadí nevyrieši. Naopak, stále rastie neproduktívny bankový sektor, posilňuje sa regulácia a štátne zásahy do ekonomiky. Takýto spôsob fungovania ekonomiky postupne ale isto zabíja kapitalizmus, čiže prirodzený výber zdravých firiem na úkor firiem, ktoré sú odsúdené na zánik. Skutočný ekonomický rast sa ešte viac spomaľuje.

Koniec dlhového supercyklu je tak doba, kedy zdanlivo nekonečný ekonomický rast končí a ekonomika sa ocitá pod ťarchou nahromadeného dlhu a ekonomickej neefektivity. Prichádza čas zaplatiť za bezuzdný hospodársky rast predchádzajúceho obdobia. A keďže už nedokážeme platiť, tak jediný spôsob, ako to spraviť, je nechať zbankrotovať dlžníkov. Inými slovami, bez vymazania obrovského nahromadeného dlhu nebude možné, aby kríza skončila.

Perspektívu pre rok 2012 a ďalšiu budúcnosť môžeme veľmi jednoducho zaškatuľkovať tak, že pokiaľ neprebehne svetom veľká reštrukturalizácia dlhov, z krízy sa nikdy nedostaneme. Dlhodobý trend je tak jednoznačne nastavený a žiadny politik a žiadna centrálna banka ho nedokážu zmeniť. Môžu ho nachvíľu zastaviť alebo až otočiť, ale ako ukázalo QE, vždy iba na pár mesiacov. Až vymazanie dlhov dokáže obnoviť udržateľnejší ekonomický rast.

Rok 2012 v perspektíve >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet