Rozpad eurozóny: Aké sú možnosti?

Je fakt, že väčšina obyvateľov Eurozóny si nikdy nepriala mať jednotnú menu. Žiadne referendum o vstupe do EMU nebolo úspešné. Napriek tomu euro máme, čo ukazuje, euro je kompletne politický projekt. A politické projekty majú ten problém, že o nich nerozhoduje trh (väčšina ľudí), ale politická elita, ktorej znalosti reality sú obmedzené. Preto väčšina z nich končí neúspešne a stojí obrovské náklady. Inak to nie je ani s eurom.

Nemôžeme sa preto čudovať, že sa stále otvárajú otázky ohľadom možného vyhostenia Grécka z eurozóny alebo vystúpenia silného Nemecka. Zdá sa však, že takéto úvahy sú kompletne bezpredmetné. S eurom sme došli tak ďaleko, že prakticky nie je možné spraviť nič, iba v eurozóne fungovať aj naďalej. Nech to stojí, čo to stojí. V komentári sa pozrieme na dôvody, prečo tu euro bude s nami omnoho dlhšie, ako si mnohí myslia. Budeme čerpať z analýzy UBS s názvom „Rozpad eura – následky“.

Problém eura

Euro nemalo existovať. Euro v súčasnej podobe vytvára viac nákladov, ako prináša výhod, a to minimálne pre niektorých členov eurozóny. Tento fakt je bolestivo známy. Členské štáty by boli na tom ekonomicky lepšie, keby neboli nikdy euro prijali.

Monetárna únia bola obyvateľom EU chybne podaná. Za najväčšiu výhodu bola prezentovaná fixácia kurzov, čo je jeden z menších dôsledkov eura. Oveľa dôležitejší vplyv má jednotná monetárna politika. Eurozóna nie je homogénna oblasť, čo znamená, že každá krajina si vyžaduje inú politiku. Pokiaľ neexistuje tá, je nutnosťou vytvoriť korekčný mechanizmus. A ten v eurozóne nefungoval.

Euro strávilo svoju prvú dekádu v bubline rastu finančných trhov a tak jeho nefunkčný charakter ostal skrytý. Objavil sa až po finančnej kríze v svojej hrozivej podobe.

Problémy jednotnej meny sa pretavujú do snahy vyriešiť súčasnú situáciu buď vyhostením krajiny z eurozóny, odchodom slabej krajiny, ktorý by naštartoval jej rast, alebo odchodom silnej krajiny z eurozóny. Argumenty podporujúce tieto úvahy sú chybné. Najpravdepodobnejším riešením je fiškálna únia, ktorá euro zachráni.

Prečítajte si
Budúcnosť eurozóny: Nová svetová veľmoc sa volá Nemecko Skončí euro ako Latinská menová únia? Eurozóna sa tak ľahko nerozpadne Eurofrénia: Schyzofrénia podľa eurolídrov Euroval: Európsky stabilizačný mechanizmus vo faktoch

Vyhostenie krajiny z EMÚ

Vyhostenie krajiny z eurozóny nie je možné. Článok 50 Lisabonskej zmluvy explicitne tvrdí, že odchod z EU je možný iba na základne vlastnej iniciatívy a snahy. Znamená to, že krajina môže vystúpiť, ale nie byť vyhostená. Čo je dôležitejšie, článok ustanovuje pravidlá pre odchod z EU, nie EMU.

Jediným spôsobom pre krajinu ako opustiť EMU legálnou cestou, je dohodnúť si dodatok k zmluve. Dodatok k zmluve si vyžaduje súhlas všetkých 29 krajín EU. Krajina, ktorá by mala byť z eurozóny vyhostená, by tak musela súhlasiť so svojim vyhostením. Navyše duch zmluvy je donútiť krajinu ku svojim povinnostiam, nie ju trestať. Vylúčenie krajiny je preto nekonzistentné s Lisabonskou zmluvou. Postihnutá krajina by sa pravdepodobne úspešne odvolala na Európskom súde.

Vystúpenie slabej krajiny z EMÚ

Predpokladajme však, že krajina jednostranne vystúpi z eurozóny a rozhodne sa tak porušiť medzinárodné zmluvy.

V prvom rade sa veľkým problémom stane dlh. Pokiaľ by akceptovala, že jej existujúci dlh ostane denominovaný v eurách, stratí možnosť zaň platiť. Jediným spôsobom, ako získať eurá, je exportovať, avšak svojim odchodom z EMU bude medzinárodný obchod silno narušený. Je takmer isté, že na svoj dlh bude musieť defaultnúť. Druhou možnosťou je prevod dlhu do svojej novej meny, čo by opäť bolo považované za default. Bankrot slabej krajiny je tak nevyhnutný. Hneď po ňom by však nasledoval bankrot korporácií a bánk.

Je vysoko nepravdepodobné, že krajina by mohla opustiť eurozónu a pritom ostať členom EU. Opustenie eurozóny je totižto jednostranným porušením Maastrichtskej zmluvy, Lisabonskej zmluvy a Rímskej zmluvy. Pri svojom odchode by musela slabá krajina obmedziť kapitálové toky, aby zabránila úniku kapitálu a tak by porušila ďalšie európske dohody. Takéto porušenie dohôd by EU neakceptovala a neexistuje možnosť opustiť eurozónu a ostať členom EU.

Nespokojní s eurom často tvrdia, že vlády a ECB porušujú Maastrichtskú a Lisabonskú zmluvu nákupmi dlhopisov a nadmernými deficitmi. Tým však litera zmlúv nebola porušená. Zámer bol deformovaný, avšak ECB má explicitne umožnené nakupovať dlhopisy a vlády majú možnosť dosahovať vyššie deficity. Avšak opustiť monetárnu úniu je jasné porušenie európskej ústavy.

Myšlienka, že by odstupujúci štát okamžite získal kompetitívnu výhodu cez devalváciu svojej meny je chybná. Dokonca, aj keby sa mena oslabila o 60%, je pravdepodobné, že by EU zaviedla clá vo výške 60%. Odstupujúci štát by nemal žiadne obchodné dohody z EU, keďže by už nebol jej členom.

Rozhodne stojí za zmienku aj fakt, že niektoré európske krajiny ako Taliansko, Španielsko alebo Belgicko majú dlhodobé silné interné tlaky na rozdelenie. Takmer vždy v histórií skončili rozpady menových únií nepokojmi až občianskymi vojnami.

Predpokladáme, že slabá krajina, ktorá by vystúpila z eurozóny by musela devalvovať svoju menu o 60%. To nám ukazuje príklad rozpadu latinsko-americkej menovej únie. Objem medzinárodného obchodu by poklesol až o 50%. K tomu treba pripočítať náklady na rekapitalizáciu bánk, ktorú by prevažne niesli vkladatelia. Cena záchrana bánk by bola až 60% všetkých depozít v krajine.

Ak si to dáme dokopy, tak očakávame, že odchod slabej krajiny z eurozóny by stál €9,500-€11,500 na osobu v prvom roku. To odpovedá strate HDP vo výške 40-50%. Zvýšená riziková prémia a stagnácia by spôsobili náklady vo výške €3,000-€4,000 pre ďalšie roky. Toto sú však konzervatívne odhady, keďže sa nedajú vyčísliť náklady spojené s možnosťou politického a sociálneho chaosu v krajine.

Vystúpenie silnej krajiny z EMU

Výhodou vystúpenia silnej krajiny z eurozóny je, že nemusí defaultnúť na svoj dlh. Jej fiškálna pozícia by sa mohla dokonca zlepšiť, keďže by jej vlastná mena by posilnila voči dlhu, ktorý bude vedený v eure.

Problém sú však korporácie, ktoré by stratili veľkú časť svojich príjmov z exportu. Odchádzajúca krajina by odpísala svoj export. Záväzky firiem by však boli vedené v domácej mene. Tým utrpí ich bilancia so silným tlakom na default domácich firiem. Aj keď krajina neuvidí run na svoje banky, problémom sa stane opäť ich bilancia. Oslabenie starej meny o 40-50% vytvorí nutnosť rekapitalizácie bánk, čo bude mať negatívne fiškálne konzekvencie.

Mena odchádzajúcej silnej krajiny by posilnila približne o 40%. Je to konzervatívny odhad, keďže by existoval silný príliv kapitálu do tejto krajiny z eurozóny. Hrozila by rekapitalizácia bánk a obchod by poklesol o 20%. Pre Nemecko by odchod z eurozóny stál približne €6,000-€8,000 pre prvý rok, čo sa rovná približne poklesu HDP o 20-25%. Zvýšená riziková prémia a obchodné problémy by stáli krajinu ďalších €3,500-€4,500 pre ďalšie roky.

Ak máme dať toto číslo do kontextu zistíme, že 50% reštrukturalizácia gréckeho, portugalského a írskeho dlhu by stálo Nemecko iba €1,000 na obyvateľa.

Zhrnutie

Rozpad menovej únie je veľmi ojedinelá udalosť. Rozpad monetárnej únie založenej na nekrytých peniazoch je takmer extrémna udalosť. Náklady sú obrovské pre slabú ako aj silnú krajinu. Keď započítame do úvahy vysokú nezamestnanosť, je takmer nerealistické nepočítať s vážnymi sociálnymi následkami, ktoré môžu vyvrcholiť autoritatívnymi vládami alebo sociálnymi nepokojmi.

Vzhľadom k obrovským nákladom je preto pravdepodobné, že eurozóna prežije v celistvosti a bude smerovať k fiškálnej konfederácií, uzatvára UBS. (Pozn.: A my doplníme, že vzhľadom na možnosť tlačenia peňazí bude celý proces podporovať ECB monetizáciou dlhu. Je preto nepravdepodobné vidieť rozpad eurozóny v inom ako hyperinflačnom scenári. Handrkovania európskych politikov však budú dlhodobo veľkým divadlom).

Autor je senior analytik TRIMBroker, ilustračné foto:sxc.hu.