Spotrebiteľské úvery: Register veriteľov sa pomaly rozrastá, úžerníci sa mu vyhýbajú

Ak sa pozrieme na to, čo priniesol nový zákon o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, môžeme konštatovať, že jeho dopad na finančný trh je skôr negatívny. V konečnom dôsledku došlo k zhoršeniu celého finančného prostredia. Opäť sa raz potvrdilo pravidlo, že ak by štát nič nerobil, ekonomika finančných spoločností by fungovala lepšie a ich klienti by na tom len a len získali.

V záujme objektívnej pravdy treba uviesť, že už príprava i schválenie návrhu zákona vo vláde začiatkom roka (13. januára) sa v odbornej verejnosti stretlo s rôznymi reakciami. Hodnoteniu samotného návrhu, ktorého cieľom bolo legislatívne zabezpečiť, aby úvery a pôžičky mohli poskytovať len registrované subjekty, sa dotknuté subjekty pre istotu buď celkom vyhli alebo prípadne pripustili, že zákon po prijatí v parlamente by mohol do istej miery prispieť k očisteniu trhu s pôžičkami a úvermi od pochybných subjektov, ale to, či bude mať aj reálny (a pozitívny) dopad na trh s úvermi, sa vraj ukáže neskôr.

Nik z praxe však neprišiel na to, čo má byť tým reálnym očisťujúcim prvkom, ktorý zavádza práve tento zákon.

Hovorkyňa spoločnosti Cetelem Slovensko Andrea Trebuľová pre Investujeme.sk vtedy povedala: "Pripravovanej registrácii sa nebránime. Do akej miery bude mať dopad na trh s úvermi, ukáže čas. V prípade, že prispeje k skvalitneniu služieb zákazníkom a sprehľadneniu ponuky úverov, radi túto zmenu uvítame."

Objavili sa však vtedy aj názory, že z návrhu zákona jednoznačne cítiť snahu kabinetu Roberta Fica za každú cenu všetko riadiť a regulovať a tým vlastne kriminalizovať celé podnikateľské prostredie.

Predchádzajúca vláda totiž týmto počinom de facto i de iure dala biľag na nebankovky ako jeden celok a nezobrala pri tom do úvahy fakt, že nebankové subjekty sú nevyhnutnou a organickou súčasťou finančného trhu v každej vyspelej krajine.

Ak by sme sa na vec pozreli z hlbšieho filozofického hľadiska, potom by na margo zákona bolo možné povedať, že je odrazom v súčasnosti až priveľmi rozšíreného mýtu, že moderný štát chce a musí všetko (neraz prehnane a zbytočne) kontrolovať, riadiť, regulovať... Podobnosť s myšlienkami anglického spisovateľa George Orwella (1903 - 1950), ktorý už v roku 1949 geniálne načrtol v románe 1984 ideu takého štátu, ktorý všetko riadi a kontroluje, dokonca aj sny, túžby a myšlienky ľudí a z ktorého pochádza miliónkrát citovaný výrok "Veľký brat ťa sleduje", nie je vôbec náhodná...

Ide o štát, v ktorom je povolené len myslenie podľa vopred schválenej línie a akákoľvek individualita, tvorivosť a podnikavosť sú už v samom zárodku potlačované a kruto trestané. Bŕŕŕŕ!

Zákon číslo 129/2010 Z.z.

Právna norma, ktorej úplný názov znie Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v paragrafe 1 upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Už tohto úvodného ustanovenia vyplýva, že účelom zákona je predovšetkým ochrana spotrebiteľa, čo je v trhovom mechanizme naozaj jedna zo základných povinností štátu.

Zákon ďalej vymedzuje čo je a čo nie je spotrebiteľským úverom. Je ním dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

Spotrebiteľským úverom v zmysle citovaného zákona však nie je napríklad hypotekárny a komunálny úver, ďalej úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti, ale ani nájom či úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného mesiaca; spotrebiteľským úverom nie je ani úver bez úroku a ďalších poplatkov, ďalej úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, ale ani úver bez poplatkov týkajúci sa odloženej platby existujúceho dlhu a podobne.

Len z týchto, ale aj z ďalších v zákone taxatívne vymenovaných, ale tu neuvedených príkladov je zrejmé, že definícia spotrebiteľského úveru je v praxi dosť vágna a zákon teda možno poľahky obísť.

Veritelia a iní veritelia

Filozofia zákona je postavená na tom, že kto chce poskytovať spotrebiteľské úvery a iné úvery a pôžičky pre spotrebiteľov, musí byť zaregistrovaný v registri veriteľov vedenom Národnou bankou Slovenska (NBS) ako centrálnou bankou Slovenskej republiky, ktorej úlohou je o.i. aj výkon dohľadu nad finančným trhom.

NBS v zmysle paragrafu 20 a 24 citovaného zákona č. 129/2010 Z. z. vedie register veriteľov a podregister iných veriteľov, pričom platí:

• Veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnost.,
• Iným veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úvery alebo pôžičky, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, v rámci svojej podnikateľskej činnosti, s výnimkou banky, pobočky zahraničnej banky a finančnej inštitúcie podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 1, 5 a 8 a § 6 ods. 17 zákona číslo 483/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov).
• Veriteľ je oprávnený začať vykonávať činnosť, ktorá spočíva v poskytovaní spotrebiteľských úverov odo dňa zápisu do registra veriteľov. Iný veriteľ je oprávnený začať vykonávať činnosť, ktorá spočíva v poskytovaní úverov podľa § 24 odo dňa zápisu do podregistra iných veriteľov.

Hovorkyňa NBS Jana Kováčová spresnila, že do registra veriteľov NBS zapíše veriteľa na základe jeho návrhu na zápis do registra veriteľov po splnení podmienok. Ak je ale veriteľom banka alebo pobočka zahraničnej banky, zapíše veriteľa aj bez predloženia návrhu na zápis do registra. NBS v registri uvedie právnu formu veriteľa a druh veriteľa (banka alebo pobočka zahraničnej banky, lízingová spoločnosť, spoločnosť splátkového financovania, iná spoločnosť poskytujúca spotrebiteľské úvery).

V samotnom registri možno vyhľadávať podľa rôznych kritérií, vrátane identifikačného čísla organizácie (IČO).

Kto chce, dá sa zaregistrovať

Aj keď je registrácia u NBS nevyhnutnosťou pre to, aby subjekt mohol legálne poskytovať spotrebiteľské úvery, ako sme už zdôraznili, zákon možno poľahky obísť napríklad tým, že subjekt bude poskytovať pôžičky, ktoré sa vyhnú vymedzeniam uvedeným v citovanom zákone číslo 129/2010 Z.z. Teoreticky možno zákon obísť napríklad tým, že subjekt bude poskytovať pôžičky a úvery s tým, že bude požadovať ich splatenie v lehote nepresahujúcej tri mesiace.

Slovom, kto nechce sa dať zaregistrovať, nemusí tak urobiť.

K tomu sa žiada zásadná poznámka. Zákon v registri veriteľov doslova hádže do jedného vreca rôzne subjekty. Je však potrebné si uvedomiť, že banky a nebankové subjekty fungujú na úplne inom princípe. Banky narábajú s peniazmi klientov. To znamená, že požičiavajú peniaze, ktoré nie sú ich, ale ich tam uložili klienti, alebo tam klientom prišli výplaty. Naopak nebankové subjekty požičiavajú len a len výhradne svoje vlastné peniaze.

Na základe toho je úplne iný uhol pohľadu na ich hospodárenie i na celú filozofiu poskytovania úverov a pôžičiek.

Registrácia - povinná a zbytočná

Vo veci povinnej registrácie veriteľov NBS ťažko hovoriť o prínose. Vznikol register, ktorý registruje tých, ktorí chcú byť zaregistrovaní. Nevšíma si však tých, ktorí nechcú byť zaregistrovaní, resp. nejakým spôsobom obchádzajú zákon a využívajú neurčité vymedzenie toho, čo je a čo nie je spotrebiteľský úver a teda aj toho, či musia alebo nemusia byť registrovaní, ak chcú poskytovať nejaké úvery a pôžičky.

A ešte dve poznámky:

• Subjekt na to, aby bol zaregistrovaný, musí zaplatiť národnej banke poplatok (a nie malý). Nedostane však za to žiadne benefity, žiadnu pridanú hodnotu.
• Registrácia je navyše formalitou. Pre to, aby subjekt mohol byť zaregistrovaný, sa nevyžadujú žiadne osobitné schopnosti, vedomosti, zručnosti, ani morálne kvality. NBS nič také ani neskúma. Žiadateľ (bez ohľadu na to, či ide o fyzickú osobu - živnostníka alebo fyzickú osobu konajúcu ako štatutárny orgán právnickej osoby) musí predložiť Čestné vyhlásenie, v ktorom vyhlási, že je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu a že je dôveryhodný.

Splnenie plnenia podmienok na zápis veriteľa do registra veriteľov sa preukazuje týmito skutočnosťami: dosiahnutie veku 18 rokov, spôsobilosť na právne úkony (Čestné vyhlásenie), bezúhonnosť (výpis z registra trestov alebo iný obdobný doklad) a napokon dôveryhodnosť (Čestné vyhlásenie).

Zákon však úplne zabudol na rôznych podvodníkov a reguluje len subjekty, ktoré sa správajú podľa zákonných noriem. Kde zostal postih rôznych úžerníkov a webových stránok, ktoré žiadajú od klienta rodné číslo a podobné údaje chránené v zmysle ochrany osobných údajov? Takéto subjekty naďalej existujú a zhromažďujú údaje v rozpore so zákonom.

Ak by štát dôsledne využíval platné zákony, nebolo by potrebné zavádzať nové a navyše ojedinelé nielen v Európe, ale aj v celosvetovom meradle. Tu sa opäť ukázalo, že niekto chcel byť pápežskejší ako pápež...

Cieľ zákona? Ťažko odhadnúť

Márne by sme hľadali zmysel uvedenej registrácie. Ide len a len o byrokratický úkon - bez akéhokoľvek hlbšieho zmyslu. Čo bolo cieľom zákona, ťažko odhadnúť. V skutočnosti to znamená len ďalšie náklady, ktoré v konečnom dôsledku budú musieť zaplatiť klienti.

Aj skúsenosti pracovníkov spoločnosti Plenkall a ďalších nebankových subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery ukazujú, že informácie zverejnené v registri veriteľov nemajú pri rozhodovaní ich klientov žiaden väčší význam. Každého v prvom rade zaujímajú jasné informácie - za akých podmienok si môže požičať, aké budú splátky a koľko celkovo zaplatí.

Ak by štát nič nerobil...

Opäť sa raz ukázalo, že ak tvoria zákony ľudia, ktorí nemajú praktické skúsenosti, ich snaha má všeobecne nezdravý dopad. Ostáva veriť, že aj v súvislosti s citovaným zákonom bude zastavené nezmyselné osočovanie podnikateľského prostredia. Ono je to tak, že každá sociálna úprava vedie fakticky k postihu tých sociálne slabších. Vidíme, že ak chce štát vytvárať pracovné miesta, stojí to kopec peňazí a výsledok je taký - nijaký. Ak chce štát regulovať banky a poskytovanie úverov, zas len na to doplatí klient.

Ak si niekto predstavoval, že zákonom ochráni ľudí, ktorí si zoberú úver a nebudú ho vedieť splácať, tak je na omyle. Sú žiaľ aj prípady, kedy sa z bonitného klienta v priebehu mesiaca stane nezamestnaný a to neraz iba vďaka zlej politike štátu. Často sa potvrdzuje, že ak by štát nič nerobil, ekonomika finančných spoločností by fungovala lepšie a klienti by mali viac a lacnejších peňazí.

Načim ešte zdôrazniť, že nebankovky sú na celom svete. Aj v okolitých krajinách, no ani v jednej z nich štát nekladie také prekážky nebankovkám ani bankám pri poskytovaní úverov a pôžičiek. Aj preto je tam získať úver spravidla oveľa jednoduchšie.

Medvedia služba štátu na pomoc občanom

Práve na príklade Slovenska sa ukazuje, že akákoľvek regulácia zo strany štátu nad rámec všeobecných pravidiel je medveďou službou pre klientov. Ak štát explicitne ohraničí čokoľvek, určite to má dopad na tých, ktorých chcel ochrániť...

Ak hovoríme o medvedej službe štátu, spomeňme pôvod tohto označenia. Pomenovanie medvedia služba vzniklo prevzatím z bájky Pustovník a medveď od svetoznámeho ruského bájkara Ivana Andrejeviča Krylova (1769 - 1844). Bájka je z roku 1808 a píše sa v nej o tom, ako sa pustovník spriatelí s medveďom.

Navzájom si pomáhajú, až jedného dňa pustovníka v spánku obťažuje mucha. Medveď ju labou odháňa, aby pustovník mohol pokojne spať, ale mucha je neodbytná. Hlúpy medveď vzal do laby kameň a muchu zabil. Mucha však práve sedela na pustovníkovej hlave a tak medveď zabil obidvoch.

Hoci bol Krylov prekladaný do stredoeurópskych jazykov už v 19. storočí, táto bájka sa v našich podmienkach vo väčšej miere rozšírila až po 2. svetovej vojne. Zostáva veriť, že štát v snahe pomôcť nebude donekonečna zhoršovať podnikateľské prostredia, až sa z podnikateľov stanú pustovníci.

Zmätok nad zmätok

Predchádzajúca vládna garnitúra v snahe za každú cenu všetko riadiť a regulovať do zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov narýchlo a nezmyselne, umelo a nasilu vkomponovala ďalšie veci týkajúce sa napríklad poskytovania základného bankového produktu, ratingových agentúr, poisťovníctva, ale najmä finančného sprostredkovania a finančného poradenstva, čím na finančný trh vniesla ešte väčší zmätok, než aký tam kedy panoval.

V snahe zapáčiť sa voličom pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami Ficova vláda vymyslela pojem základný bankový produkt (ktorý publicisti prekrstili na univerzálny bankový produkt), nasilu ho vtlačila do zákona a vnútila bankám.

Keď sa zákon, do ktorého na poslednú chvíľu vtesnali aj ustanovenia o tomto základnom bankovom produkte, ktorý by všetky banky mali za povinnosť poskytovať ako rovnaký, vtedajší minister financií Ján Počiatek v predkladacej správe zdôraznil:

„Cieľom návrhu je zabezpečiť spotrebiteľom efektívny prístup k základným bankovým službám, ktoré súvisia s bežným účtom, pričom sa kladie dôraz na lepšiu porovnateľnosť a sprehľadnenie poskytovania bankových služieb a osobitne poplatkovej politiky bánk."

Bankám sa nepáčilo, že návrh ministerstva financií sa dostal na rokovanie vlády bez diskusie s nimi. Odvolali sa  pritom na memorandum o spolupráci počas krízy, podľa ktorého mala vláda spolupracovať s bankovým sektorom pri tvorbe legislatívy. Zmienka o rovnakých balíkoch služieb však nebola súčasťou legislatívy, ktorú banky v tom čase pripomienkovali.

Keď zákon je prikrátky

Najhmatateľnejším "prejavom" zákona o o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách je register veriteľov NBS. V čase redakčnej uzávierky bolo v registri zapísaných 91 subjektov, prevažne právnických osôb, vrátane bánk a pobočiek zahraničných bánk, a len sedem fyzických osôb - živnostníkov (s miestom podnikania v Žiline, Komárne, Humennom, Prievidzi , Považskej Bystrici a dvakrát v Šali).

Sarkastická poznámka: Tzv. rómski úžerníci, ktorí poskytujú pôžičky predovšetkým Rómom žijúcim v rómskych osadách, no nielen Rómom, v registri NBS nie sú zapísaní. Ak by sme išli do dôsledkov, ani by nemuseli byť, keďže spravidla poskytujú úvery, ktoré sa musia splatiť v lehote neprevyšujúcej tri mesiace. A u rómskych úžerníkov je lehota jeden mesiac ("do najbližšej sociálky"). Takéto úvery podľa paragrafu 1, ods. 2, písmeno l, zákona číslo 129/2010 nie sú totiž spotrebiteľskými úvermi a samotný zákon i NBS sú na úžerníkov prikrátki.

A ešte terminologické spresnenie: Používame pojem tzv. rómski úžerníci len preto, že sa tak všeobecne zaužíval, hoci veriteľmi - úžerníkmi zďaleka nie sú len Rómovia a pochopiteľne, ani dlžníkmi nie sú len obyvatelia rómskych osád. V každom prípade však platí, že úžera je širší spoločenský, ekonomický a právno-bezpečnostný problém presahujúci tému tohto článku. Na portáli Investujeme.sk sme sa mu už viackrát podrobne venovali, napríklad aj v seriáli troch článkov motivovaných veršami Pavla Országha Hviezdoslava (1849 - 1921), ktorý v básni Zvážajú z poľa… radosť, veselie, podal priam jedinečnú charakteristiku úžery ako najhnusnejšej z húseníc, najbachratejšej, od ktorej i tá kolomaž je čistejšia...

Autori:

Miroslav Bezděk je predsedom predstavenstva spoločnosti Plenkall, a.s., zaoberajúcej sa poradenstvom a poskytovaním spotrebiteľských úverov

Peter Furmaník st. je publicista, reportér