Starožitnosti: Aj investícia môže mať charizmu

Svet starožitností priťahuje mnohých ľudí. Pre investorov ponúka zaujímavé možnosti uchovania hodnoty svojho majetku v čase vyčíňania finančných trhov. Aj keď to neplatí vždy, za starožitnosť môžeme považovať predmet starší ako sto rokov. Existujú však výnimky a napríklad colný zákon radí do tejto kategórie už 60 ročné hodiny.

Ak ste našli na povale kus nábytku, o ktorom si myslíte, že by mohol mať historickú hodnotu, je dobré sa obrátiť na odborníkov. Za oficiálny znalecký posudok sa platí drobný poplatok, no v súčasnej elektronickej dobe sa poradenské služby tohto druhu dajú nájsť aj na internete. Historikom umenia stačí poslať prostredníctvom e-mailu fotografiu nálezu a oni vám zadarmo určia historické zaradenie starožitnosti, jej predbežnú hodnotu, cenový odhad zreštaurovania, prípadne klienta, ktorí by mohol mať o predmet záujem.

Starožitnosťou môžu byť aj 60 ročné hodiny

Čo je považované za starožitnosť? Kde sa začína tá hranica? Podľa konateľa aukčnej spoločnosti Darte Jaroslava Krajňáka by sa za starožitnosti mali považovať veci staršie ako sto rokov. Predmety mladšie patria do starinárstva, teda do bazárového tovaru. Táto hranica však neplatí doslovne a dokonca ani oficiálne inštitúcie sa tohto časového zaradenia striktne nedržia. Napríklad u nábytku považuje colný zákon za hranicu datovania starožitností rok 1920. U hodín, rádií, či remeselníckych výrobkov rok 1950. Teda aj šesťdesiatročné veci môžu byť v určitom zmysle považované za starožitnosť. Najmä, ak ide o zberateľské kuriozity, akými sú plechové hračky, porcelánové bábiky, či náramkové hodinky. Oficiálne uznávané starožitnosti by mali historicky spadať aspoň do obdobia spred druhej svetovej vojny. Platí všeobecné pravidlo, že čím je vec staršia, tým je vzácnejšia. Hodnota starožitnosti zároveň ide ruka v ruke s popularitou jej niekdajšieho majiteľa.

Hovoriť o rekordoch v rámci obchodu s úžitkovým umením je ťažké, no tie cenové sa lámali pomerne nedávno, v roku 2009 na aukciách z pozostalosti Ives Saint Laurenta a Gianniho Versace. Dražitelia zaplatili za zbierku Laurenta celkovo neuveriteľných 374 miliónov eur. Napríklad cena rokokovej sedacej súpravy sa vyšplhala na 961-tisíc eur a zrkadlo z obdobia Ľudovíta XV. na vyše pol milióna eur.

Na Slovensku patria k vyhľadávaným dielam barokové rezbárske práce, nábytok, porcelán z Meissenu či Vsedne a drahé šperky. Ich ceny sa však môžu len ťažko porovnávať so svetovými unikátmi. Július Barczi z aukčnej spoločnosti SOGA vraví, že najdrahší kúsok, barokový sekretár, vydražili v roku 2008 za 17-tisíc eur.

Investícia s vkusom

Pohyb cien závisí od aktuálneho diania na trhu a od cenových precedensov dosiahnutých na verejných aukciách. Pre trh s umením je viac príznačné stúpanie než klesanie cien. Ide o ten typ komodity, ktorá hodnotu časom nestráca. Pre starožitnosti, keďže sú ponúkané zriedkavejšie, platí pomalší nárast cien, ktoré si potom dlhodobo dokážu udržať. Niekedy je zberateľ ochotný zaplatiť za artefakt aj mnohonásobne viac, ako je jeho skutočná hodnota odobrená znalcom, len aby mohol doplniť svoju kolekciu.

Jaroslav Krajňák hovorí, že zbierku treba „brúsiť“. Na začiatku totiž nadšenec zvyčajne zbiera horúčkovito, unáhlene, chce toho mať rýchlo čo najviac, a nevie si predstaviť, že by sa mal s niečím raz rozlúčiť. „Zberateľ vytvára zbierku a naopak, zbierka spätne formuje jeho. Traduje sa, že bohatá zbierka patrila odjakživa k imidžu a sláve príslušníkov elity. Často si spomeniem na slová priateľa, uznávaného bankára, ktorý mi po prehliadke mojej súkromnej zbierky povedal: ´Až teraz som pochopil obrovský rozdiel medzi mojimi a tvojimi peniazmi. Tvoje sa mi totiž skutočne aj páčia.´“ 

Nákup za hranicami

Na Slovensku zberateľstvo umelecko-remeselných predmetov nemá dlhú tradíciu. Tento typ investovania sa zatiaľ len dostáva do povedomia ľudí. „Napriek tomu, že koncom devätnásteho storočia a v prvej polovici dvadsiateho boli na našom území kvalitné kolekcie zlatníckych prác, starožitného nábytku, porcelánu a keramiky, dnes sa s naozaj kvalitnými dielami úžitkového umenia stretávame hlavne v múzeách v štátnych zbierkach,“ upozorňuje Barczi.

Lepšie sú na tom okolité krajiny. V Rakúsku, Maďarsku a Česku existovala širšia rodová aristokracia s rozsiahlymi zbierkami. Tiež vrstva bohatých mešťanov a intelektuálov so zberateľskými ambíciami, inklinujúcich aj k modernému dizajnu. „Okrem toho, u našich susedov bol obchod s umením rozbehnutý už v devätnástom storočí, zatiaľ čo u nás je to záležitosť takmer výlučne poprevratová. Malé starožitníctva, starinárstva a antikvariáty boli odjakživa lákadlom pre turistov, preto v starých centrách Budapešti, Prahy a Viedni dodnes nájdete množstvo obchodíkov s čarovnou atmosférou,“ podotýka.

Ak máte naozaj seriózny záujem kúpiť kvalitnú starožitnosť, je možné vycestovať do zahraničia, ale podobne ako pri umení, aj tu platia pomerne prísne predpisy vývozu vzácnych diel. Krajiny si hodnotné kúsky chránia a nikomu ich len tak nepovolia vyniesť za hranice. Je preto dobré sa vopred poradiť s odborníkom.

Výrazné nižšie ceny však v cudzine nečakajte. Neplatí to, čo v prípade obrazov a sôch, totiž, že autori v krajine svojho pôvodu majú vyššie cenové precedensy a preto je ich výhodnejšie kúpiť v zahraničí. Na druhú stranu, diela umeleckého remesla sú jedinečné a napríklad v susednom Rakúsku zoženiete iné kúsky ako u nás.

Súčasné trendy

K najvyhľadávanejším kúskom patria podľa Barcziho starožitnosti z obdobia okolo roku 1900, teda secesné dekoratívne a úžitkové predmety. Veľký záujem je však aj o funkcionalistický, medzivojnový dizajn, a stále viac sa na trhu objavujú interiérové doplnky či šperky zo 60. a 70. rokov minulého storočia. K stáliciam, samozrejme, patria aj raritné barokové, klasicistické a biedermeier diela.

Ak si už nejaký predmet zaobstaráte, je treba myslieť na jeho uskladnenie. Drevené starožitnosti nemajú rady príliš teplé a vlhké prostredie v ktorom sa kazia a kovy oxidujú. Vyžadujú si uskladnenie v suchu so stálou teplotou. Sklo, keramiku a porcelán je potrebné skladovať v uzavretých vitrínach, alebo na najnižších policiach, aby sa nerozbili.

Taktiež si treba dať pozor na repliky a falzifikáty. Rozdiel je v tom, že replika je vernou napodobeninou originálu a ako taká sa ponúka i predáva. Falzifikát je napodobenina originálu so zámerom vás oklamať. „K skresleniu názoru často krát napomáhajú dovážané ´staré´ štýlové holandské nábytky, ktoré mnohí predajcovia deklarujú klientom ako starožitnosti. Nemajú však žiadnu historickú hodnotu a v súčasnosti sú v západných krajinách považované za gýče,“ upozorňuje Krajňák.

Rafinovaná výroba

Obzvlášť obozretným treba byť pri nákupe starožitností v exotických krajinách. Napríklad Afričania sú veľmi vynaliezaví. Na falzifikátoch pre turistov je v jednotlivých štátoch založené celé priemyselné odvetvie. Napodobujú masky, kultové predmety, bronz, dokonca aj kamene sú vytesané do tvaru figúr z prehistorických hrobov. Drevo na predmety vedia výrobcovia spracovať rafinovaným spôsobom. Neváhajú ho opaľovať nad ohňom, zahrabávať do zeme či polievať močom, aby pôsobilo staro a autenticky. Pôvodné africké umenie je dnes veľmi vzácne. V teple a vlhku tropických lesov drevo rýchlo podľahne skaze a naďabiť tak na kus starší ako päťdesiat rokov je zriedkavé. Od toho sa potom odvíjajú aj ceny. Pred šiestimi rokmi sa na aukcii parížskeho domu Drouot vydražila maska kmeňa Fang za rekordných 5,9 milióna eur. Cenu masky z Gabonu zvýšil fakt, že sa s ňou ocitol na fotografii slávny maliar Pablo Picasso.

Na Slovensku sú africké a ázijské starožitnosti známe predovšetkým zo šľachtických, dnes štátnych zbierok. V Betliari u Andrássyovcov je niekoľko egyptských archeologických nálezov, medzi nimi aj dve múmie a donedávna sedel v parku kaštieľa aj bronzový Budha, ktorého však pred niekoľkými rokmi ukradli. Pomerne rozsiahla je kolekcia Zichyovcov z kaštieľa vo Voderadoch, aktuálne vystavená v Západoslovenskom múzeu v Trnave.

Pre prípad krádeží umeleckých diel, ktoré chcú zlodeji neskôr speňažiť cez rôznych priekupníkov alebo neraz aj na aukciách, existuje na Slovensku databáza odcudzených diel, ktorá uľahčuje ich identifikáciu a vrátenie pôvodným majiteľom.

Odborníci upozorňujú, že starožitnosti je vždy lepšie nakupovať v renomovaných aukčných sieňach či galériách. Vyhnete sa tak falzifikátom alebo nepríjemnostiam spojeným s kradnutým dielom. Navyše, ak vám kradnuté dielo niekto odcudzí, nič s tým neurobíte.