Stresové testovanie bánk: divadlo amerického ministerstva financií

Americké ministerstvo financií realizuje od minulého týždňa stresové testovanie bilancií veľkých bánk. Hlavnou úlohou testovania je zistiť, ktoré finančné inštitúcie sú zdravé, ktoré banky potrebujú získať kapitál a ktoré sú insolventné. Testovanie potrvá 6 týždňov.

Jedným zo základných ukazovateľov kapitálovej primeranosti, teda toho, či má banka dostatočný kapitál, je pomer Tier 1 Capital, ktorý zahŕňa kmeňové akcie, preferenčné akcie a odložené daňové pohľadávky (v prípade US legislatívy) v pomere k rizikovo váženým aktívam.

Výšku tohto ukazovateľa pre hlavné banky v US zobrazuje druhý stĺpec nasledujúcej tabuľky.

Nakoľko sa banky s hodnotou tohto pomeru nad 6% považujú za zdravé, sú všetky veľké banky v US silné a zdravé. Teda hlavne z hľadiska regulačných požiadaviek.

Táto informácia ale nie je príliš pravdivá. Dôvodom je to, že banky pri sledovaní druhej časti rovnice pri výpočte kapitálovej primeranosti používajú na ohodnotenie rizikových cenných papierov vnútorné podnikové modely oceňovania, poprípade berú do úvahy ratingové hodnotenie bez ohľadu na trhovú cenu týchto aktív. Zároveň pri poklese trhovej hodnoty vlastného dlhu si banky môžu tento rozdiel pripísať ako zisk. Bilancie bánk tak vyzerajú zdravé aj napriek tomu, že tomu tak nie je.

Naozaj zdravé banky?

Jedným z ukazovateľov, ktorý vyvracia teóriu zdravých bánk, je pomer tangible common equity ratio, ktorý sleduje pomer vlastného kapitálu (rozdiel medzi aktívami a záväzkami) a celkovej výšky úverov. Vo vyššie uvedenej tabuľke je to štvrtý stĺpec. Počas obdobia rokov 2003-2007 sa tento pomer pre veľké US banky pohyboval na úrovni približne 4%, no treba si uvedomiť, že vzhľadom k pozitívnemu makroekonomickému vývoju pracovali banky po väčšinou s čo najnižším kapitálom, aby zvýšili ukazovateľ výnosu na jednotku vlastného kapitálu.

Pod dlhodobý priemer sa tak v aktuálnej situácii začína dostávať už niekoľko titulov. Explicitne stanovený cieľ pre tento ukazovateľ nie je, no situácia nevyzerá príliš ružovo. Na tento pomer sa má podľa Geithnerových vyjadrení sústreďovať vyššia pozornosť pri stresovom testovaní. Dôležité bude, aký pomer bude stanovený za minimálny pre rozdelenie bánk do avizovaných troch hlavných skupín.

Hlavný dôvod, prečo by sa mal pozornejšie sledovať druhý ukazovateľ kapitálovej primeranosti je to, že rozdiel medzi nimi začína byť veľmi markantný. Z tohto pohľadu tak boli pravdepodobne solventné aj inštitúcie ako Wachovia alebo Washington Mutual, no aj tak skončili svoju činnosť, kedy boli solventné len „na papieri“. Historické porovnanie týchto dvoch kapitálových pomerov pre sedem veľkých US bánk ponúka nasledujúci graf.

Kapitálový pomer tier 1 ratio tak skutočne stráca dôveryhodnosť. Na určenie skutočnej dostatočnosti kapitálu použili analytici banky Goldman Sachs tri hlavné parametre :

1. Vlastný kapitál plus rezervy plus predbežný zisk mínus kumulatívne straty v pomere k celkovým aktívam.
2. To isté ako prvý bod ale v pomere k rizikovo váženým aktívam.
3. To isté ako druhý bod, ale v porovnaní so širším Tier 1 kapitálom.

Pokiaľ tak po stresovom testovaní prebehne zvyšovanie kapitálovej primeranosti len formálnou zmenou preferenčných akcií za kmeňové, bude aj tento kapitálový pomer vyzerať lepšie, ale opäť iba na papieri. Jedinou pozitívnou časťou je, že banky ušetria zdroje, ktoré by inak museli použiť na výplatu divident na prioritné akcie.

Ak je účelom stresového testovania skutočne dobre ohodnotiť riziká v bilanciách bánk, malo by sa ministerstvo financií zamerať hlavne na tieto rizikové aktíva. Na to je ale v prvom rade potrebné ich správne ohodnotenie a priradenie správnej miery rizík týmto cenným papierom. V tomto prípade by ale väčšina finančných inštitúcií bola skutočne insolventných, čo si pravdepodobne nebude chcieť ministerstvo financií pripustiť.

Možno práve preto sa stále odkladajú rôzne plány na odkupovanie rizikových aktív, nakoľko by vytvorenie transparentnej ceny poukázalo na to, že kráľ je skutočne nahý.

Dá sa určiť cena rizikových aktív?

Na situáciu sa ale môžeme pozrieť aj z iného uhla. Je možné podrobne zmapovať riziko problémových aktív a určiť cenu rizikových aktív? Odpoveď nie je vôbec jednoduchá, ale pravdepodobne bude bližšie k zápornej odpovedi. Dôvodom je to, že každý tento cenný papier, pokiaľ nepochádza z rovnakej tranže a emisie, je jedinečný. Zabalené totiž do nich boli hypotéky, úvery, pôžičky a iné pohľadávky s rôznymi charakteristikami, poskytnuté rôznymi subjektmi a v rôznych lokalitách. Bez preskúmania kvality každého jedného dlžníka a každej jednej hypotéky, ktorá stála na počiatku sekuritizácie, je takéto ohodnotenie nemožné.

Pokiaľ sa pozrieme napríklad na kolateralizované hypotéky, tak väčšinu z nich poskytli hypotekárni bankári, z ktorých veľká časť skolabovala. Podrobné informácie o jednotlivých hypotékach tak pravdepodobne nebude možné vôbec získať. Získavať údaje v niektorých prípadoch nie je vôbec potrebné, nakoľko sa hypotéky poskytovali aj bez overovania bonity a príjmu klienta. Vyšetrovanie FBI priamo poukázalo na to, že pri veľkom množstve hypoték poskytnutých klientom s nízkou bonitou konali hypotekárni bankári v rozpore so zákonom. Cena takýchto cenných papierov sa tak pravdepodobne bude opäť stanovovať modelom a na základe extrapolácie historických dát.

Príkladom, že správne ohodnotenie takéhoto typu cenných papierov nie je jednoduché, môže byť situácia banky Citigroup zo začiatku 90-tych rokov. Vtedy poisťovacia divízia banky uskutočnila nesprávne investície na realitnom trhu, ktoré takmer položili celú banku na kolená. Banka vtedy najala až 160 analytikov, aby preskúmali kvalitu týchto investícii. Pre spresnenie, išlo len o investície do komerčných realít. V tejto dobe ale nefungovala sekuritizácia v takej forme ako teraz a zároveň boli aj bilancie bánk oveľa menšie.

Nedávnejším príkladom je účtovný škandál podporovateľa hypotekárneho trhu, spoločnosti Fannie Mae. Tu totiž spoločnosť nadhodnocovala svoje zisky nesprávnym účtovaním. Vrátenie účtovníctva do pôvodného stavu stálo spoločnosť viac ako 1 mld. USD.

Podľa posledných podrobností o stresovom testovaní budú použité dva scenáre. Prvým je lepší scenár (average baseline) a druhým je horší scenár (alternative more adverse).

Stresové testovanie by malo prebehnúť v oboch scenároch vývoja ekonomiky. Jeho výsledky by mali určiť, koľko dodatočného kapitálu potrebujú US banky. Ak sa ale pozrieme na horší scenár, ten  pracuje stále s tým, že rok 2010 bude pozitívny. Ťažko v aktuálnej situácii odhadnúť vývoj ekonomiky, no recesia aj v roku 2010 sa nedá vylúčiť.

K miere nezamestnanosti. Horší scenár očakáva jej nárast na 10,3% v roku 2010. Aktuálne ale už teraz niektorí analytici očakávajú, že by sa miera nezamestnanosti mohla vyšplhať na úroveň 9,5-10,0% už v tomto roku. K vyhliadkam cien domov sa očakáva, že tie poklesnú počas roka 2009 o 14%. Goldman Sachs, ktorých odhady vývoja cien domov boli doteraz najpresnejšie, odhaduje, že ceny domov by mali prepadnúť ešte o 20-25% od aktuálnych úrovní. Negatívne odhady tak nie sú až také negatívne. Okrem toho je podľa ministerstva financií pravdepodobnosť horšieho scenára len 10-15%.

Stresové testovanie - nedokonalý nástroj?

Stresové testovanie tak pravdepodobne nepoukáže na skutočnú situáciu US bánk a bude len nedokonalým nástrojom na zistenie rizikovosti bilancií a adekvátnosti kapitálu. Banky totiž majú svoje aktivity aj v iných krajinách, kde majú opäť expozíciu voči ďalšiemu typu úverov a možno rizikovým cenným papierom. Reálne sa tak situácia veľkých spoločností nedá odhadnúť. Výsledky stresového testovania tak bude s najväčšou pravdepodobnosťou také, že väčšina bánk stresové testovanie prejde. Okrem toho je ďalším rizikom pri stresovom testovaní obrovské množstvo aktív, ktoré majú banky mimo svojich bilancií (napr. Citigroup až 800 mld. USD). Pokiaľ by tieto aktíva boli tiež reálne ohodnotené, insolventnosť by sa potvrdila u väčšiny bánk.

Autor je analytik CI Komodity.

Stresové testovanie bánk: divadlo amerického ministerstva financií >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet