Teória dolárového úsmevu v búrke recesie

Hoci na svete existuje celý zástup skeptikov, ktorí tvrdia, že dolár bude strácať pôdu pod nohami a mohol by prísť aj o postavenie svetovej rezervnej meny číslo jedna, otázne je, kto by dolár dokázal nahradiť. Sotva taká mena aktuálne existuje. A to napriek tomu, že americké dolárové hospodárstvo má (a aj bude mať) veľké problémy a o konci krízy nemožno hovoriť.

Avšak platí : „You cannot treat the dollar as any other currency“, teda nemožno pristupovať k dolára ako k akejkoľvek inej mene. Tento výrok pochádza od Stephena Jena, bývalého hlavného menového stratéga banky Morgan Stanley, ktorý ako prvý prišiel (ešte začiatkom tisícročia) s tzv. „Teóriou dolárového úsmevu“ v čase zúriacej recesie, ktorá sa aktuálne v plnej miere potvrdzuje. Poďme si preto o jeho názore povedať viac a rozobrať ho.

Hypotéza dolárového úsmevu

Je úplne bežné a fundamentálne logické, že dolár by mal oslabovať ak USA padnú do recesie a FED začne so znižovaním úrokových sadzieb a kvantitatívnym uvoľňovaním (a teda de facto tlačením peňazí). No z dlhodobého hľadiska pri rešpektovaní špeciálneho statusu dolára bude platiť niečo úplne iné (a zdá sa, že sme aktuálne na prahu toho), čo rozanalyzováva Stephen Jen. Jeho logika je nasledovná:

Prvá fáza (ktorú aktuálne máme už za sebou):

Keď US ekonomika ťahaná spotrebou (ktorá potrebuje silné importy pre svoje uspokojenie) upadne do recesie. To v úvode vedie v prvej reakcii k výpredaju dolára, keďže existuje nádej, že problémy v US ekonomike budú izolované a neprenesú sa von a nákaza sa tak nerozšíri. Jednoducho existuje presvedčenie, že nastane decoupling, teda iný vývoj ekonomického prostredia v USA a vo svete.  V dnešnom globalizovanom svete, kde US spotreba stojí však na vrchole „ekonomického potravinového reťazca“ prichádza však postupne k vytriezveniu z tohto nadhľadu a jeho prudkému prehodnoteniu.

Druhá fáza (ktorú aktuálne máme tiež za sebou):

Stále najväčšia ekonomika sveta pôsobí ako lokomotíva globálneho ekonomického vlaku, ktorej sa však minulo uhlie aj para a ten začína spomaľovať. Investori v strachu, že sa recesia rozšíri do celého sveta začínajú panikáriť, pretože si uvedomujú, že  zázrak ekonomického  perpetum mobile vo zvyšku sveta postavené na exporte a prítoku zahraničného kapitálu (najmä v emerging trhoch) nebude s veľkou pravdepodobnosťou udržateľné.

Averzia voči riziku tak pridáva na plyne a dosahuje rekordné veľkosti. To sa prejavuje v urýchlenom a masovom výpredaji všetkých výnosnejších a rizikovejších aktív a úteku do bezpečia vládnych dlhopisov, z ktorých či sa nám to páči alebo nie sú najbezpečnejšie práve americké. Vďaka postaveniu USA nielen ako ekonomickej, ale predovšetkým ako politickej veľmoci s najrozvinutejším kapitálovým trhom s najlepšou likviditou na svete. Na trhu existuje presvedčenie, že ak by nastal suverénny krach, v USA je to najmenej pravdepodobné a ak sa tak aj stane bude to jedna z posledných krajín v poradí. Tento myšlienkový pochod samozrejme spôsobuje „dollar boost“ teda obrovský nárast sily dolára, bez ohľadu na to v akom stave je US ekonomika a bez ohľadu na riziko, že jej stav sa môže ešte zhoršiť.

Tretia fáza (ktorá sa len nedávno skončila):

Tempo ekonomického prepadu sa začína spomaľovať a postupne sa začínajú objavovať názory, že vidíme svetlo na konci tunela ružovejších zajtrajškov. Trhy tak dúfajú, že to najhoršie je už za nami a kapitál sa tak opäť začína posúvať z aktív denominovaných v dolároch ako bezpečného prístavu naspäť k rizikovejších aktívam s potenciálom väčšieho výnosu, čo posiela dolár opäť do postavenia „bitého chlapca“ devízového trhu a jeho masívne výpredaje opäť spôsobujú diskusie o jeho temnej budúcnosti. Stačilo k tomu pritom tak málo, pár (doslovne) kvartálov ekonomického rastu v eurozóne.

Štvrtá fáza (ktorá sa práve začala) predstavuje začiatok dolárového úsmevu

Svetlo na konci tunela sa ukazuje ako reálne, US ekonomika sa odráža od dna a začína masívne rásť, dokonca rýchlejšie ako ostatné veľké ekonomiky sveta (a teraz nezáleží na tom, či ten rast bude udržateľný alebo nie, keďže bol dosiahnutý na základe masívnych fiškálnych stimulov). Dolár tak začína reagovať na fundamenty ako akákoľvek iná mena. Teda lepšie dáta z US ekonomiky znamenajú rast jeho sily (na rozdiel od stavu v druhej fáze, keď každý horší makrofundament z USA alebo eurozóny znamenal jeho silu a vice versa).

Investori navyše začínajú špekulovať, že FED bude musieť minimálne stiahnuť nadmernú likviditu z trhu (keď zvyšovanie sadzieb je nereálne v celom roku2010). A to minimálne v dôsledku zabránenia zlého alokovania vzácnych zdrojov (keďže inflácia podľa chytrých hláv FEDu nateraz nehrozí) , ktoré by mohlo vzniknúť ako následok umelo nízkych úrokových sadzieb vysielajúcich nesprávne informácie pre rozhodovanie sa o investovaní na zabránenie vzniku ďalšej bubliny a jej nevyhnutného prasknutia. To bude mať za následok rast dolárových úrokových sadzieb a zvýšenie atraktivity dolára.

Okrem toho časť trhu si myslí, že obnova rastu US, ale vo všeobecnosti aj globálnej ekonomiky založená na fiškálnych stimulov bez skutočných štrukturálnych reforiem je neudržateľná a prvé znaky tohto scenára sa začínajú prejavovať už v Nemecku (nulový rast  HDP za 4Q 2009 a len minimálny rast HDP eurozóny za rovnaké obdobie), čo by mohlo opäť raz znamenať veľký návrat amnézie nechuti podstupovať riziko, z čoho tak dolár opäť ťaží a v nasledujúcich mesiacoch by aj naďalej ťažiť mohol.

Fázy Teórie dolárového úsmevu na grafe dolárového indexu počas aktuálnej krízy

Záver alebo dôkaz dolárového úsmevu

Vo všeobecnosti dnes sa hypotéza Morgan Stanley vyvinutá pred pár rokmi zdá ako pravdivá. Najmä keď si zobrazíme graf ukazujúci vzťah medzi US HDP a silou dolárového indexu. Ak je rozdiel rastu HDP medzi USA a priemerom ostatných krajín G7 výrazne odlišný v absolútnych číslach dolár sa usmieva. Ak je rast US HDP výrazne vyšší je dôvod nakupovať dolár z klasických fundamentálnych pohnútok.

Ak US ekonomika stráca dych, šíri sa panika do celého sveta, že tento vývoj čoskoro postihne aj zvyšok sveta a teda je dôvod utiekať sa pod bezpečnú strechu. Naopak v časoch „ekonomického pokoja“ a prosperity skôr platí tzv. Triffinov teorém, kde je US ekonomika je tlačená do deficitu bežného účtu platobnej bilancie, lebo každá krajina si chce vybudovať  čo najvyššiu zásobu bezpečných  dolárových devízových rezerv. Odtok kapitálu z US ekonomiky však paradoxne pôsobí práve naopak a tlačí dolár k znehodnoteniu.

Autor je analytik CI Komodity.

Teória dolárového úsmevu v búrke recesie >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet