Umelý rast vyhovuje politikom, ale desí ekonómov

Nedávne zlepšenie globálnej ekonomiky s vysokými číslami hospodárskeho rastu najmä z USA je iba klamom. Oficiálne štatistiky síce vykazujú rastúci hrubý domáci produkt, avšak dlhodobý produkčný potenciál mnohých ekonomík po celom svete zažíva skutočný pokles. Súčasná ekonomická expanzia je výsledkom masívnych stimulačných politík národných vlád a nadnárodných štruktúr.

Pochopme ale, že takýto typ ekonomickej stimulácie nikdy nevedie k zdravému rastu. A nezdravý rast sa rovná skaze pre všetkých - podnikateľov, zamestnancov, investorov a všetkých tých, ktorí nie sú na vrchole pyramídy.

Nalievanie peňazí nie je skutočným rastom

Je úplne bežné pre politikov, ekonómov, analytikov a komentátorov, že zlyhávajú pri rozlišovaní medzi ekonomickým rastom zvyšujúcim produkčné kapacity ekonomiky a na druhej strane obyčajným expandovaním dopytu prostredníctvom nalievania peňazí na základe pocitov a emócií prevažne ekonomických analfabetov. Pričom existuje výrazný rozdiel medzi ekonomickým rastom, ktorý je výsledkom víťazstiev v boji s nedostatkom vzácnych zdrojov a medzi rastom vyvolaným prostým zvýšením výdavkov.

Rakúska teória hospodárskych cyklov zdôrazňuje problém dočasných misalokácií vytvorených monetárnymi a fiškálnymi stimulmi. Misalokácia kapitálu znamená, že investície neprúdia tam, kde sú dlhodobo efektívne, ale tam kde sa javia byť efektívne, väčšinou krátkodobo. Podľa rakúskej ekonomickej teórie stimulačné balíčky vyvolávajú spustenie projektov vopred odsúdených na zlyhanie, pretože ich dlhodobá prevádzka nebude mať dostatočný kontinuálny tok potrebných prostriedkov. V krátkom horizonte môžu stimulačné politiky priniesť zvýšenie hrubého národného produktu, avšak to, čo je dôležité pre dlhodobý ekonomický rast nie je úverovo vyvolaný dopyt ale produkčná kapacita krajiny.

Medzi ekonómami sa nachádza všeobecný súhlas v otázke výdavkového multiplikačného efektu vychádzajúceho z Keynesiánskej ekonomickej teórie a to v tom, že má celkom rozdielne reálne a monetárne efekty v závislosti na aktuálnom stave ekonomiky. Avšak negatívny dopad stimulačných politík na produktivitu je oveľa menej pochopený. Keď ekonomika expanduje na základe fiškálnych a monetárnych stimulov, produkčná kapacita ekonomiky sa v skutočnosti znižuje, lebo umelo vyvolaná expanzia cez stimuly podporuje nezdravé investície - biznis projekty, ktoré nie sú z dlhodobého hľadiska životaschopné. Ak by boli, tak už dávno by sa robili neustále.

Je ľahké padnúť do pasce falošného rastu

Je veľmi jednoduché padnúť do pasce falošného ekonomického rastu v prípade, že využitie kapacít ekonomiky je nižšie ako ich dlhodobý priemer; potom expanzia dopytu vyvolaná monetárnymi a fiškálnymi impulzmi zvyšuje ekonomickú aktivitu. Avšak čím viac ekonomika dosahuje hranicu plného využitia svojich kapacít, tým menší má dopad stimulov na zvyšovanie produkcie krajiny a efekt stimulov sa premieňa na tlak na cenovú hladinu (ceny tovarov začnú rásť). Toto môže viesť do bodu, kedy monetárna expanzia (zvyšovanie ponuky peňazí) vedie čisto už iba k nárastu cien a efekt zvýšenia reálnej produkcie sa znižuje.

Keď sú skazy v ekonomike vyvolané týmito krokmi malé a na nápravu misalokácií zdrojov by bola potrebná iba malá recesia, mierne zvýšenie monetárnych a fiškálnych stimulov je dostatočné na udržanie pokračovania ekonomického rastu a ten je ďalším zdrojom udržiavania nás v ilúzií napredovania ekonomiky. Centrálni bankári a ministri financií si často užívajú túto slávu získanú za tzv. „prevenciu“, ktorá by v realite bola iba miernym a krátkym spomalením ekonomiky. Avšak tým, že tomuto prirodzenému procesu zabránime, politici a monetárne autority následne nakladajú jeden deštrukčný stimul za druhým, až pokým neprídeme do stavu, keď sa bojíme, že to spadne celé ako domček z kariet.

Ak sme znenazdajky konfrontovaní hrozbou silnej recesie spôsobenej kumulovaním nezodpovedných politických rozhodnutí, tie isté autority zodpovedné za nelichotivú situáciu prepadne panika. Zmocní sa ich strach, a odmietajú akékoľvek zmysluplné argumenty o svojom nevedomom vytvorení problémov a opovrhujú každým prudentným a racionálnym návrhom. Bol by som zvedavý, či by sme rodinnému príslušníkovi so slabým srdcom predpísali efedrín a verili by sme, že sa mu polepší. Pri hroznom pohľade na nevyhnutný pád nadopovanej ekonomiky monetárne autority podajú pomocnú ruku a zaplavia ekonomiku ešte lacnejšími peniazmi, ktoré ako keby rástli na stromoch pri ceste. K tomu sa pridajú zvýšené výdavky všadeprítomnej a vždy pripravenej vlády a zrazu máme my a naše tri generácie po nás záväzkov až po krk. Tie niekto bude musieť splatiť a budeme to my všetci. Deficit nie je nejaký mýtický tvor, o ktorom každý počuje a nikdy ho nevidel. On je reálny a bude sa za neho platiť, buď peniazmi alebo ekonomickým otroctvom...

Tento typ udalostí a postupov môžeme sledovať vo všetkých častiach sveta, a v predchádzajúcom roku absolútne zachvátil US ekonomiku a jej politiku. Ono to ale začalo trošku skôr. Aj tým, že sa po burzovom krachu v roku 1987 ekonomike nedovolilo skorigovať neefektívne alokované zdroje a zabránila tomu vysoko expanzívna monetárna politika. Odvtedy sa tento trend nikdy nezvrátil. Na ceste nasledovala jedna bublina za druhou a jeden záchranný balíček bol vždy nasledovaný ďalším.

Keď FED nafúkol realitnú bublinu...

Po ekonomickom kolapse po roku 2000, uvoľnená monetárna politika FEDu položila základy pre realitnú bublinu. Keď praskla, vláda zaviedla sériu stimulačných opatrení a monetárne autority znížili úrokové sadzby takmer na nulu. Dnes, práve v tomto momente sa pracuje na ďalších stimulačných výmysloch a neochota FEDu riešiť akúkoľvek exitovú stratégiu je úplne očividná.

Tak ako nám naznačil kolaps realitného trhu v USA, úverová expanzia podporená nízkymi úrokovými sadzbami vedie k obrovským misalokáciám zdrojov do nezmyselných výrob a všemožných výmyslov. Ceny množstva domov postavených a kúpených, keď úvery boli ponúkané spásonoscami (rozumej politikov) zadarmo, sa teraz ukazujú ako neudržateľné. Projekty, ktoré sa javili rentabilné a nízkych úrokových sadzieb zrazu krachujú... skrachujú pri uvedomení si vzácnosti a obmedzenosti zdrojov a že žiadne takéto umelé dopovanie nikam nevedie, iba k dočasnému spokojnému spánku politikov. Investori a spotrebitelia sú tak teraz zatlačení do nory. Kapitál sa stratil, no dlhy sa nevyparili, ale musia byť zaplatené. Ale na to nie sú peniaze a to je to, čo cítiť v každej svetovej ekonomike. Toto prešľapovanie je stav nadopovaného športovca, ktorý už nebehá ale poskakuje od nervozity na mieste.

V roku 1970, v čase prvého ropného šoku, množstvo vlád a ekonómov malo obrovské očakávania od stimulačných politík v Európe a USA. Avšak výsledkom bola stagflácia. Teda rast inflácie s zastavenie ekonomického rastu. Japonsko praktizovalo fiškálnu a monetárnu expanziu vo veľkom meradle od vstupu ich ekonomiky do recesie v 90tych rokoch a výsledkom bola iba stagnácia trvajúca dve dekády. Napriek enormnému úsiliu udržať japonský boom, rast v Európe aj USA, systémové nedostatky globálnych finančných trhov neboli odstránené a stabilita svetovej ekonomiky a rast nezamestnanosti sú vlastným dôkazom všetkých stimulačných politík. Na druhej strane sa nám však podarilo vytvoriť stabilne rastúci už teraz slovami neopísateľný dlh a prebytok rezerv v bankovom sektore, ktorý môže kedykoľvek explodovať v nekontrolovanú infláciu.

Umelý rast politikom vyhovuje...

Umelo vytvorený ekonomický rast je pochopiteľne príťažlivý pre politikov, pretože ho môžu jednoducho vyprodukovať nezmyselnou spotrebou na vojny, 'sociálne štáty', psie útulky, na zvýšenú produkciu áut určených na šrotovanie, akékoľvek vládne programy a v neposlednom rade im poskytne chvíľkový pocit výnimočnosti. Lebo uveria, že niečo vyriešili, avšak nevyriešili nič... Každý stimulačný balíček v prvom rade vyvolá iracionálne jasanie ľudu, ale zanechá po sebe skazu a opustené nerentabilné projekty a frustrovaných investorov ako aj zamestnancov. Stratené generácie. Táto mentálna rana pre investorov a spotrebiteľov bude mať negatívne efekty dlhé roky po prasknutí bublín, v ktorých kontinuálne žijeme.

Zatiaľ čo nominálne vyjadrenie spotreby nemá hranice a nie je problém pridávať na koniec cenoviek ďalšie nuly, tak produkcia ostáva limitovaná vzácnosťou faktorov vstupujúcich do produkcie (ako ľudská práca, kapitál..). Umelo vyvolané bubliny a nasledujúce pády sú priamo spojené s finančnými cyklami, ktoré reflektujú výkyvy v tvorbe peňazí. Nekryté peniaze (súčasný monetárny systém, kedy za národnou menou stoja iba sľuby a nemajú žiadnu fixnú hodnotu naviazanú na akýkoľvek objektívny štandard, akým bol napríklad štandard spojený s drahým kovom) sú v absolútnom centre problémov, ktorým čelíme.

Ekonomický rast založený na úverovej expanzii a z toho plynúca neefektívna alokácia zdrojov produkcie vytvára ilúziu ekonomickej prosperity. Tragédiou súčasných monetárnych systémov založených na nekrytých peniazoch je predstieraný a falošný ekonomický rast vytvorený monetárnymi a fiškálnymi stimulmi. Ten však môže trvať iba do času, kým postupný kolaps ekonomiky nevytvorí hyperinfláciu alebo akumulovaný dlh neprivedie štátny bankrot. Ten je však v dobách neobmedzeného tlačenia peňazí takmer nemožný. Preto sa pripravte na ďalších pár núl na cenovkách tovarov...

Autor využil ako zdroj stránku www.quadrillio.com .

Umelý rast vyhovuje politikom, ale desí ekonómov >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet