Všetko o kríze: Dopad na svetové hospodárstvo

Pády významných inštitúcií a toxické aktíva umocnili nedôveru na medzibankovom trhu. Banky si prestali navzájom požičiavať peniaze, čo viedlo k enormnému rastu referenčných sadzieb. Napriek snahe monetárnych autorít znižovaním hlavných úrokových sadzieb a masívnemu nalievaniu nových peňazí do obehu, sa im nepodarilo ubrániť prelievaniu finančnej krízy do reálneho hospodárstva.

Banky prestali reagovať na expanzívne nástroje monetárnej politiky a nižšiu základnú úrokovú sadzbu nenasledovali. Dôvodom bola v prvom rade nedôvera na medzibankovom trhu, ktorá nútila komerčné banky držať finančné prostriedky na svojich účtoch a udržanie si tak vlastnej solventnosti (platilo najmä pri „infikovaných“ bankách). Zamrznutý medzibankový trh však ovplyvnil celý bankový a finančný sektor, čoho výsledkom bolo premietnutie drahších peňazí do referenčných sadzieb (LIBOR,BRIBOR a podobne). Sú to sadzby, z ktorých banky vychádzajú pri stanovovaní výšky úrokov na úveroch pre svojich klientov a verejnosť.

S rastom úroku na úveroch pre celé spektrum trhových subjektov sa tak finančná kríza začala prejavovať na reálnej ekonomike a hospodárstve, v podobe zníženej dostupnosti úverov.

Banky začali striktnejšie posudzovať bonitu klienta a jeho angažovanie sa na úveroch vlastnými finančnými prostriedkami. Dostupnosť úverov začala výrazne klesať, znižujúc tak dopyt po tovaroch a službách. Nemalú mieru na stave hospodárstiev si pripisujú i trhové očakávania. Ak sa rozhodujeme nakupovať tovary dlhodobej spotreby v čase rozmáhajúcej sa hospodárskej krízy, často volíme taktiku odkladu takýchto nákupov na neskoršie obdobie, ak vôbec. Peniaze sa totiž stávajú čoraz cennejšími a depresia rastie.

Recesný koktail pre svetovú ekonomiku

Ako sme si povedali, k celosvetovej hospodárskej kríze sme potrebovali kombináciu faktorov v príhodnom čase, čím prišlo k namiešaniu recesného kokteilu pre svetovú ekonomiku. Smutné však je, že väčšinu faktorov sme mali možnosť odstrániť už oveľa skôr. Ako príklad sa všade uvádza realitný trh v Japonsku, ktorý v 90-tych rokoch poklesom cien nehnuteľností o viac ako 45%  prakticky zlikvidoval domácu spotrebu, ktorej následky sužujú ekonomiku vychádzajúceho slnka až dodnes.

Centrálna banka Japonska „Bank of Japan“ reagovala na túto situáciu výrazným znižovaním ich hlavnej úrokovej sadzby. Bank of Japan sa znižovaním základnej úrokovej sadzby snažila vyjsť v ústrety dopytu komerčných bánk po likvidite, ktorý rezultoval v raste referenčných sadzieb. Klesajúca domáca spotreba oslabuje domáci dopyt tvoriaci dôležitý rastový faktor ekonomík.. Bank of Japan v tejto súvislosti znížila základnú úrokovú sadzbu v rozmedzí rokov 1991 - 2001 zo 7% až na 0%. 

Nezdá sa Vám to povedomé? Áno, presne rovnaké kroky a kvôli rovnakým príčinám musel zasahovať i FED o 17 rokov neskôr. Je jasné, že z lokálnych kríz sa poučiť nevieme. Bude nám však súčasná kríza konečne dostatočnou na to, aby sme sa z nej poučili a vyvodili logické závery? Alebo nám bude stačiť jednoduché vysvetlenie súčasnej krízy a rýchle nájdenie vinníkov?

Uvedený obrázok poukazuje na faktory, ktoré viedli k vzniku finančnej krízy tak, ako sme v tomto materiáli poukázali. Vzhľadom na rozsiahlosť problematiky sme sa zamerali len na kľúčové udalosti, faktory a momenty, pre všeobecné obsiahnutie ekonomického javu – finančnej krízy súčasnosti.

Počiatok krízy v uplatňovaní monetárnych nástrojov centrálneho bankovníctva

Ako sme si mohli všimnúť, tak ako v 90tych rokoch v Japonsku, i súčasná kríza mala svoj počiatok v uplatňovaní monetárnych nástrojov centrálneho bankovníctva. Centrálne banky a vlády krajín s rozvinutým kapitálovým trhom v posledných mesiacoch pristúpili k „nekonvenčným“ riešeniam, ako čiastočnému a dočasnému znárodňovaniu, garanciám vkladov, či mohutnému pumpovaniu nových peňazí do obehu. Ich snahou je udržať finančný a ekonomický systém.

Keynesova teória po veľkej hospodárskej kríze v 30tych rokoch sa stala od 70tych rokov jedným z pilierov súčasného ekonomicko-finančného systému. Jej premisou totiž je ponechanie regulačnej moci v rukách štátu, alebo jej orgánov, ktoré by prostredníctvom nástrojov monetárnej a fiškálnej politiky dokázali trh chrániť pred hospodárskymi krízami. V roku 1976 na Kingstonskej dohode sa nástroje monetárnej politiku delegovali centrálnym bankám, no ukázalo sa, že centrálne rozhodovanie bude prijímať kroky, ktorými hospodársku recesiu a krízy len odsúva.

„Pumpovaním peňazí sa v minulosti riešilo množstvo menších erózií, no práve týmto krokom tvoríme a zvyšujeme nerovnováhu medzi pomerom zadlženia a investícií. Rovnaké kroky centrálnych bánk a vlád vidíme i v súčasnosti. Je len otázkou času, kedy trh prestane úplne reagovať na nástroje monetárnej politiky a vyberie sa svojou cestou dlhej a bolestivej agónie.“ tvrdí Ronald Ižip (šéf analytik spoločnosti CI KOMODITY, a.s.)

Existuje mnoho teórií, ktorými sa ekonómovia zaoberajú už niekoľko desaťročí. Medzi ne patrí i návrat k zlatému štandardu a tým k plnému krytiu peňazí v obehu, ako aj teórie poukazujúce na odstránenie monopolného práva emisie peňazí od centrálnych bánk a delegovanie tejto právomoci komerčným  bankám. Namiesto toho, aby autority hľadali dlhodobé riešenia medzi týmito teóriami, pristupujú ku krátkodobým riešeniam predstavujúcim silnejšiu reguláciu a kontrolu nad finančným trhom a neúmernému pumpovaniu nových peňazí do obehu. Tým len pripravujeme základy pre ďalšiu a opäť silnejšiu eróziu. Opakovanie chýb je cestou späť a ako už vieme, ani jedna z nich nie je tá správna. 

"Nie je potrebné hľadať vinníka, ktorého budeme trestať, ale dôvody, z ktorých sa potrebujeme poučiť."

Autor je analytik CI Komodity.

Všetko o kríze: Dopad na svetové hospodárstvo >> zdieľajte na sociálnych sieťach

Tweet