Záhuba krátkozrakosti: Naozaj je zadĺženosť všeliekom?

Za posledný rok sa veľa diskutuje o tom, či opatrenia vlád pomáhajú obnove ekonomike namočenej po kolená v bahne krízy, alebo naopak jej nadmieru škodia a privedú do ďalšej ešte hlbšej záhuby. Je úplne pochopiteľné, že čelní predstavitelia pri kormidle ekonomiky budú tvrdiť, že ich kroky zachránili ekonomiku a vydláždili cestu pre ďalší rast (a nemusíme chodiť ani ďaleko do zahraničia).

Naopak, ich oponenti a kritici budú zaujímať opačné postoje. Dôležitá však je najmä široká verejnosť.  Pokiaľ je tá ekonomicky krátkozraká a s krátkou pamäťou, kvetnatým  vyjadreniam ministrov  uverí.  Čo je však ešte horšie, krátkodobé ekonomické  riešenia vyzerajú veľmi lákavo. No žiaľ fungujú opäť iba krátkodobo. Avšak dostatočne dlho na to, aby sa označili širšou verejnosťou ako úspešná ekonomická doktrína, ktorá je prospešná.  Až o pár rokov  (keď tí čo ju inicializovali už za ňu nebudú niesť zodpovednosť) sa ukáže, že zlyhala a spôsobila veľkú skazu.  Poďme sa tak pozrieť ako úspešná „story“ najskôr naoko funguje no následne bude viesť nevyhnutne ku katastrofe.

Leveragovaný rast

V stručnosti by sme mohli povedať, že existovala nasledujúca schéma: „Zadlžuj sa čo si sily stačia, veď dlh splatíš z budúcich príjmov.“ Využíval sa pritom premisa, že rast bude trvať donekonečna a každý ďalší rok bude lepší ako aktuálny. Najlepšie to zhrnul maďarský minister financií Peter Oszko pre Wall Street Journal: „Nie som prvý, ktorý upozorňuje na to, že kríza prišla ako výsledok poskytnutia úverov bez akýchkoľvek regulačných princípov a disciplíny a to pre korporátny sektor, domácnosti a dokonca aj štáty, ktoré si brali úvery v nádeji, že ich splatia z budúceho rastu (rastu ziskov, príjmov)“. Tieto úvery boli následne používané na financovanie ďalšieho rastu a rozvoja, ktorý bol zároveň podmienkou pre poskytovanie ďalších úverov.

Je úplne zrejmé, že tento proces sa stal šialeným začarovaným cyklom. Ako náhle rast nahromadeného dlhu prevýšil rast príjmov, explózia sa stala nevyhnutná. Reťazová reakcia mohla byť oddialená na chvíľu využitím bystrých finančných nástrojov s nálepkou inovatívne (deriváty). No tie len oddialili a ešte viac zhoršili aktuálny krach.“  Ďalšou základnou premisou uvažovania ako predchádzať kríze je to isté, ale v bledomodrom: „Ak už hrozí spomalenie rastu, nadopuj ekonomiku lacnými úvermi a ešte viac ju zadlž“. Práve toto ju však dostáva do beznádejného stavu, z ktorého niet východiska.

Nech je problém akýkoľvek, liekom je zadlženie

To znamená, že nech je ekonomika ako pacient v akomkoľvek stave, populárnym liečením je vždy dlh v nádeji, že na základe niečoho (pričom nie je jasné čoho) sa pozviecha. Hlavné je, že to prinesie okamžité výsledky krátkodobého rastu. A ak aj nie, oficiálne vysvetlenie bude, že sa zabránilo ešte väčšiemu prepadu.  V dobrých časoch sa rast dlhu odôvodňuje tým, že si to krajina môže dovoliť, lebo rastie. V zlých časoch že si to musí dovoliť lebo je recesia.  Populistický nonsens.

Avšak opäť je očividné, že takýto „rastový model ekonomiky“ a hlavne rastový model dlhu slúži predovšetkým, na politické účely. Vlády môžu každým rokom ukazovať ako vylepšili stav ekonomiky, domácnosti majú prístup k lacným úverom a sociálne napätie neexistuje. Navyše sa zdá, že toto všetko sa vládam (a je jedno či pravicovým alebo lavicovým)  podarilo za relatívne nízke náklady. Robí sa všetko preto, aby sa nemuseli robiť zmeny doterajšieho  pohodlného života na dlh. Radšej nech príde po nás potopa. „Hlavne, že sa splní politický cieľ rastu ekonomiky, ktorý je omnoho dôležitejší ako jeho udržateľnosť.“  dodáva maďarský minister financií Peter Oszko pre Wall Street Journal.

Klinec po hlavičke

Výstižne to celé uzavrel Robert Holcz: „Nebudeme špekulovať, ale existujú aj názory, že globalizovaná trhová ekonomika a parlamentná demokracia dostávajú v praktickom živote účastníkov trhu dnes poriadne trhliny. A tak sa nemôžeme čudovať, že v súčasnosti na ekonomické výslnie sa dostávajú krajiny, v ktorých prevládajú síce kapitalistické výrobné vzťahy ale s prívlastkom štátne ( pozn. Francúzsko napríklad), pričom ich úroveň sa nespochybňuje a pokiaľ ide o účasť občanov na spravovaní vecí verejných, prednosť dostáva zvyšovanie ich životnej úrovne, ktorá naďalej zaostáva za dosahovanou produktivitou práce." Ja iba dodám, že týmto spôsobom sa vytvára a kupuje politický kapitál za účelom znovuzvolenia. Nádherným príkladom je Grécko. 

Následne sa celý cyklus zadlžovania  opakuje a zdá sa, že existuje perpeetum mobile, lebo investori sú stále ochotní dlh za relatívne priaznivých a výhodných podmienok pre vládu kupovať. „Historické doklady sú skutočne do očí bijúce faktom, že vládny dlh síce môže neúprosne narastať celé roky, ale koniec zvyčajne prichádza rýchlo a neočakávane“ tvrdí Kenneth Rogoff (profesor na Harvard University). Rapídna strata dôvery sa zatiaľ prejavila v prípade Grécka.  No nemyslím si, že v prípade väčšiny vyspelých štátov sveta (vrátane Slovenska) je vývoj dlhu iný. Nie je ten istý, len zatiaľ dôvera investorov nemá trhliny. Zatiaľ...

Nepoučiteľnosť  a neochota pokračuje

Skutočná realita je však taká, že vládni predstavitelia sú nepoučiteľní a väčšinou neochotní robiť zmeny. Pokiaľ ich topánka netlačí, znižovať dlh sa im nechce v duchu hesla nehas, čo ťa nateraz nepáli.  Jednoducho tým chcem povedať len toľko, že kým im finančné trhy umožnia zadlžovať sa, žiadna úroveň dlhu pre nich nie je dosť alarmujúca pre to aby si povedali: „Dosť, stačilo! Táto úroveň nie je udržateľná a štát to nebude vládať v budúcnosti splácať aj v prípade solídneho ekonomického rastu.“  Aby som len neteoretizoval, väčšina ministrov financií  (bývalých aj terajších) z krajín Eurozóny či USA si nespomenie, kedy bol ich rozpočet naposledy prebytkový. Jednoducho preto, že nebol. 

Nominálny dlh tak stále rastie. V prítomnosti je navyše situácia ešte viac alarmujúca, lebo deficity štátnych rozpočtov stále rastú rýchlejším tempom ako HDP a to sa najbližší čas nezmení.  To znamená, že aj „kopa“ dlhov narastá rýchlejšie ako „kopa“ produktu. Podiel výdajov  rozpočtov na obsluhu štátneho dlhu  na celkových výdavkoch rozpočtov stále rastie.  Ale s politikmi na vládnej úrovni  nehnú ani vyhlásenia  a varovania  nadnárodných orgánov ako  Európska komisia a ostatných medzinárodných inštitúcií o tom, že aktuálna fiškálna pozícia krajín je neudržateľná.

 Záver, alebo možnosť vykúpenia je len jedna

Monetizácia štátneho dlhu (a teda tlačenie papierových peňazí centrálnymi bankami) sa tak stane nevyhnutnou. Iba tak sa totiž aj tie „najdôveryhodnejšie“ štáty s nateraz najvyšším ratingom AAA dokážu formálne vyhnúť defaultu.  Reálne však všetci, ktorí investovali do ich dlhopisov stratia. A bude sa to týkať aj tých, ktorí si myslia, že štátu nepožičali nič, teda takmer každého z nás.  Viac o tom však napíšem nabudúce a názov toho článku bude pravdepodobne „ Tikajúca bomba tváriaca sa ako bezpečná investícia.“  V takejto situácii na trhu, kde vláda vo všeobecnosti nie je riešením ale problémom,   tak preferujem akékoľvek aktívum, ktoré centrálne banky  (bankovky) a vlády (dlhopisy)  nedokážu vytlačiť. Nech sa to teda zdá akákoľvek obohratá platňa je potrebné to povedať opäť : kupujme drahé kovy.