Stvrtok 24. septembra. Meniny má Ľuboš, Ľubor

21. august ukončil najdlhšiu jar v našich dejinách

V 60-tych rokoch minulého storočia sa v niekdajšej Komunistickej strane Československa začala presadzovať nová generácia, ktorá si uvedomovala, že ľudia na vedúcich postoch, ktorých jediným „vzdelaním“ bola stranícka poslušnosť, uvedomelosť a nezmieriteľný boj s triednym nepriateľom, už nesmú ďalej riadiť ekonomiku. Ak má prosperovať… Revolučné myšlienky však náhle pretrhol vpád sovietskych tankov, húfnic a guľometov.

August ´68, resp. 21. august 1968 alebo ešte presnejšie – noc z 20. na 21.sa nezmazateľne a o to smutnejšie navždy zapísala do našich dejín. Noc, počas ktorej na územie suverénneho štátu zákerne vnikli vojská piatich spriatelených socialistických krajín, aby obyvateľstvo socialistického Československa zachránili pred kontrarevolúciou. Noc, ktorá násilne – stíhačkami, tankami, obrnenými transportérmi, húfnicami a guľometmi ukončila tzv. Pražskú jar.

Najdlhšiu jar v našich dejinách, ktorá trvala od začiatku januára až do horúcej augustovej noci.

Na veci nič nemení fakt, že niektorí historici sa v názore na dĺžku Pražskej jari dosť rozchádzajú – podľa niektorých sa začala niekedy na sklonku roku 1967 alebo aj o niečo skôr, podľa iných sa začala až 5. januára 1968, kedy sa prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), teda najvyšším politickým predstaviteľom v štáte stal Alexander Dubček (1921 – 1992), od mladosti úprimne zmýšľajúci komunista.

Časť života prežil s rodičmi v sovietskom Kirgizsku – v medzinárodnom priemyselno-roľníckom družstve Interhelpo. Neskôr sa presťahoval do ruského mesta Gorkij, býval v ňom v časoch, keď v Sovietskom zväze už riadne zúrila Stalinova krutovláda. Ani to nezmenilo jeho svetonázor – ešte dlho ostal presvedčeným komunistom. Do vlasti sa vrátil v roku 1938.

Dubčekovo komunistické zmýšľanie údajne naštrbila až krutá realita monsterprocesov 50-tych rokov v Československu, kedy na základe pochybných rozsudkov vtedajších "ľudových súdov" boli nezákonne popravené desiatky čestných ľudí. Tí, ktorých ľudové súdy nestihli odsúdiť, umučili a dobili na smrť dozorcovia vo väzniciach a pracovných táboroch. Poznanie tejto krutej reality spôsobilo v Dubčekovom myslení zvrat – neprestal byť komunistom, len sa usilovať pozerať na svet aj inými očami.

A to ho postupne priviedlo k myšlienkam o potrebe reformovať socializmus.

Chruščovove sny a floskuly

Príčin, ktoré vedli časť vtedajšej KSČ k reformnému mysleniu bolo viac, jednou z nich bolo celkové oteplenie na medzinárodnej scéne, kedy tyrana J. V. Stalina (zomrel v roku 1953) vo funkcii najvyššieho sovietskeho predstaviteľa nahradil N. S. Chruščov.

Naivný rojko Chruščov nahlas sníval o tom, že sovietska ekonomika (a spolu s ňou ekonomiky ďalších socialistických krajín, vrátane československej) môžu (a to dosť v krátkom čase!) predbehnúť ekonomiku Spojených štátov. Hovoril o roku – dvoch a vyzýval k otvorenej a čestnej súťaži medzi dvoma spoločenskými systémami. A to bolo čosi nové…..

Nech už je tak či onak, či Chruščov naozaj veril, že Sovietsky zväz v krátkom čase predbehne Spojené štáty a že ak sa tak stane, bude môcť naozaj prísť ten vytúžený a reálny komunizmus, alebo to z Chruščovovej strany boli len floskuly, pravdou je, že niekoľko rokov po Chruščovových snoch sa v Československu sformovala skupina úprimne zmýšľajúcich komunistov, ktorá pochopila, že socializmus v podobe akej bol, je už ďalej neudržateľný. A preto ho treba reformovať. K takémuto reformnému krídlu v komunistickej strane patril Alexander Dubček, ale napríklad aj ekonóm Ota Šik.

Práve okolo Šika sa sformovala skupina tvorivých a kriticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí pochopili, že

  • direktívne riadená ekonomika nemá veľa šancí
  • treba zmeniť štýl riadenia ekonomiky z plánovaných päťročníc na čiastočne trhový systém 
  • a že robotnícke kádre nie sú schopné riadiť chod spoločenského života tak, aby ekonomika bola životaschopná a vedela uspokojiť aspoň základné potreby ľudí.

Jedným z najväčších problémov vtedajšej spoločnosti bola zháňka po nedostatkovom, úzkoprofilovom tovare, vrátane vecí každodennej potreby… Ekonomiku treba teda spružniť, čo o.i znamená aj to, že ju nemôžu riadiť staré kádre bez vzdelania a rozhľadu, dôvodili reformátori.

K tomu jedna poznámka.Vo väčšine riadiacich funkcií, vrátane funkcií riaditeľov priemyselných podnikov a ich námestníkov pre výrobu, odbyt a podobne boli dovtedy takmer výlučne robotnícke kádre bez akéhokoľvek vzdelania, neraz aj s neukončenou základnou školou, ktorých jediným všeobecným a odborným vzdelaním bola stranícka poslušnosť a uvedomelosť, bezvýhradná oddanosť veci socializmu a nezmieriteľný boj s triednym nepriateľom.

A to sa podľa reformných komunistov malo čím skôr zmeniť.

Šik a jemu podobní sa už v tom čase nebáli propagovať takéto idey. Už dávno bol odvolaný z funkcie niekdajší minister vnútra Rudolf Barák, s menom ktorého boli spojené aj kruté politické čistky a procesy v 50-tych rokoch. A práve hlásanie ideí o liberalizácii a reformách socializmu a najmä ich postupná realizácia do praxe, to bola oná Pražská jar.

Terminologická poznámka: Pojem Pražská jar nevznikol z ničoho. Nadviazal na pojem Jar národov, ktorý sa v učebniciach dejepisu spája s udalosťami meruôsmeho roku, teda s obdobím revolúcií 1848-49.

Už sme spomínali, že historici sa rozchádzajú v tom, kedy sa Pražská jar začala, všetci sa však zhodujú v tom, že sa definitívne skončila v noci z 20. na 21. augusta, resp. pre väčšinu ľudí ráno 21. augusta.

Bolo krásne slnečné ráno

Pamätníci si ešte spomenú – na väčšine územia vtedajšieho Československa sa ľudia prebúdzali do krásneho, slnečného augustového rána. Ukazovalo sa, že bude krásny deň – na oblohe nebolo ani obláčika a zrazu…

Invázia vojsk Sovietskeho zväzu, ale aj ďalších štyroch socialistických krajín (Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky) pod  ruskou taktovkou mala kódové označenie Operácia Dunaj. Tu sa žiada jedno spresnenie. Všeobecne sa hovorí o vojenskom vpáde piatich krajín, no vojská NDR sa -z dodnes nie celkom známych dôvodov – na invázii priamo nezúčastnili, aj keď boli na hraniciach pripravené v plnej pohotovosti. Asi fungovali len ako podpora. Pravdou je, že na naše územie v čase invázie prešlo z NDR len niekoľko malých skupín dôstojníkov, zrejme pozorovateľov, resp. styčných dôstojníkov.

Na invázii, ktorej cieľom bolo potlačiť obrodný proces v Československu, sa zúčastnilo vyše pol milióna vojakov s množstvom zbraní a munície, okrem iného so 6.300 tankami a vyše 800 lietadlami. Bola to najväčšia vojenská operácie v Európe od čias 2. svetovej vojny!

Ešte v ten  istý deň, teda 21. augusta sa zišla Bezpečnostná rada OSN. Sovietsky zástupca na zasadnutí rady vyhlásil, že "v Československu sa nič zvláštne nedeje a všetko funguje normálne."  

Časť okupantských armád, najmä poľské, maďarské a bulharské vosjká odišli z nášho územia v priebehu niekoľkých týždňov, ale väčšia časť sovietskych vojsk odišla až v polovici 80-tych rokov a niektoré jednotky až po tzv. Nežnej revolúcii. Posledné skupiny sovietskych okupantov odišli až po donútení v roku 1991.

Lenin, zobuď sa!

Protest proti vpádu vojsk Sovietskeho zväzu a ďalších spojeneckých krajín v rámci politicko-vojenského zoskupenia Varšavská zmluva, (ktorá bola navonok definovaná ako obranný pakt proti útočným(!) zámerom Severoatlantickej aliancie NATO) bol veľmi mierny.

Bol živý, masový, ale v skutočnosti veľmi mierny.

Domy vo všetkých mestách bývalého Československa boli popísané nápismi a polepené často amatérsky vyrobenými plagátmi. Československé štátne vlajky i štátny znak v rôznych, aj výslovne amatérsky vyhotovených podobách, zdobili ulice a námestia, výklady obchodov i oblečenie ľudí.

Trochu ostrejšou formou protestu bolo strhávanie tabuliek s názvami ulíc a námestí a tiež smerových dopravných tabúľ, resp. ich prelepovanie s cieľom zmiasť a dezorientovať postupujúce vojenské jednotky. Väčšina smerových tabúľ bola úmyselne otočená iným smerom alebo boli premaľované rôznymi nápismi, napríklad "Moskva – 2.000 km", "Zachvatčiki, iditě damoj!" (Okupanti, choďte domov!) a podobne.

Veľmi často sa názvy ulíc pomenovaných so všetkom, čo súviselo s Ruskom a Sovietskym zväzom, amatérsky prepisovali napríklad na Dubčekovu či Svobodovu ulicu, Smrkovského námestie a pod. Toto sa však robilo veľmi necitlivo, lebo v tom ošiali sa miestami prepisovali aj názvy ulíc pomenovaných po klasikoch – velikánoch ruskej vedy, literatúry a hudby ako boli Lomonosov, Turgenev, Puškin, Dostojevskij Čajkovskij a iní.

Vymením Trabant za Brežneva

Zaujímavá a duchu doby zodpovedajúca ľudová kontrapropaganda často nadobúdala ironický a sarkastický podtón. Napríklad heslo: "Lenin, zobuď sa – Brežnev sa zbláznil." Ale niekedy sa vyskytovala aj v menej slušnej podobe, na uliciach sa napríklad objavovali nápisy vo forme inzerátu: "Vymením Trabant za Brežneva. Značka: hovno za hovno".

Osobitnou formou protestu bolo písanie skratky Zväzu sovietskych socialistických republík SSSR (po česky a rovnako aj vo vtedajšom slovenskom pravopise, kde sa nepísalo zväz, ale sväz), teda písanie skraty SSSR s prvými dvomi es, ktoré mali formu symbolu blesku, teda znaku hitlerovských úderných oddielov SS.

Ľudová tvorivosť vtedy naozaj nepoznala hranice. Čosi podobné bolo v novembri ´89, aj keď išlo o protest proti niečomu inému. Aj v novembri ´89 boli domy a ulice plné nápisov, plagátov, karikatúr… (Prirovnanie k novembru ´89 sme na tomto mieste použili len preto, lebo časti mladších čitateľov portálu Investujeme.sk udalosti roku 1968 nič nehovoria.)

Vráťme sa ale k výročiu augusta.

V záujme objektívnej pravdy treba povedať, že protest verejnosti proti zásahu armád "spriatelených" krajín – alebo, ak chceme – našich vtedajších najbližších spojencov bol orientovaný čisto protiokupantsky. Občania Československa sa nemohli zmieriť s tým, že nás napadli vojská piatich krajín s cieľom odstrániť z vedenia strany a štátu najobľúbenejších československých politikov.

Verejnosť to vnímala tak, že vtedajšie politické vedenie na čele s populárnym Alexandrom Dubčekom, ktoré sa snažilo o obrodenie politického a spoločenského systému, o tzv. socializmus s ľudskou tvárou, chcú Sovieti dať dolu z funkcií. A chcú dosadiť sebe oddaných a nadovšetko zadubených komunistov, ktorí by vrátili Československo späť do tmárskych 50-tych rokov spojených so stalinskou podobou socializmu, čistkami v strane, masovými zatýkaniami a popravami.

A toho sa československý ľud, ktorý v nedávnej minulosti prežil veľmi veľa zla (fašizmus, svetová vojna, rozšírenie sféry sovietskeho vplyvu na krajiny strednej Európy, železná opona, znárodnenie, februárový puč, súdne monsterprocesy s tzv. nepriateľmi ľudu a štátu) najviac obával.

Obával sa, aby všetko neskĺzlo naspäť. Predsa len obdobie 2. polovice 60-tych rokoch bolo naozaj presadzovaním takého modelu socializmu s ľudskou tvárou, po akom ľudia úprimne túžili, vrátane slobody slova, tlače a zhromažďovania, postupného odbúrania alebo aspoň utlmenia cenzúry, ale aj istej formy náboženskej slobody a tiež aspoň čiastočného pootvorenia štátnych hraníc, aby mladí ľudia mali možnosť vidieť ako sa žije inde a porovnávať.

Nehovoriac už o túžobne očakávaných ekonomických reformách.

A toto všetko zrazu počas jednej augustovej noci padlo.

Ľuďom išlo o socializmus

Vráťme sa ešte na chvíľu k protestom proti okupantom. Tie naozaj mali výslovne vlastenecký a protiokupantský charakter a väčšine ľudí nešlo o zrušenie socializmu, o pád vtedajšieho režimu a jeho nahradenie iným spoločenským systémom. Najlepšie to dokumentuje v tých časoch obľúbený plagát húfne vylepovaný po uliciach, ktorého reprodukciu prinášame v záhlaví tohto článku. Nič nemôže lepšie a presnejšie charakterizovať vedomie vtedajšieho obyvateľstva ako text na tomto plagáte: "SOCIALIZMUS – ÁNO, OKUPÁCIA – NIE!"

Lebo je to naozaj tak, že väčšina ľudí úprimne nechcela a dokonca ani len tajne nesnívala o páde socializmu. Stačilo, ak im vtedy obľúbení vrcholoví politici umožnili, aby mohli v novinách čítať aj o takých veciach, o ktorých sa predtým písať nesmelo a aby mohli chodiť do kostola – bez toho, aby ich za to šikanovali bezpečnostné zložky, vrátane komunistickej tajnej polície ŠtB. Pod touto skratkou sa skrývala Štátna bezpečnosť ako zložka bezpečnostných síl zriadená pre boj s vnútornými i vonkajšími nepriateľmi režimu.

Väčšine ľudí išlo o reformu socializmu. A trebárs myšlienka zrušiť vtedy zákonom posvätenú vedúcu úlohu jednej strany,, na takú veci vtedy ľudia ani nepomysleli.

Ota Šik – náš Jánošík

Súčasťou masového prostestu proti okupácii Československa boli aj nápisy a plagáty nekonečne oslavujúce vtedy obľúbených politikov. Okrem Alexandra Dubčeka to boli najmä Josef Smrkovský, Oldřich Černík, prezident republiky Ludvík Svoboda a v neposlednom rade Ota Šik. Neviem, kto vtedy vymyslel heslo "Ota Šik – náš Jánošík", ale sa ujalo a masovo rozšírilo. Bolo na každej ulici. Nie div, veď práve Šikove snahy o hospodárske reformy boli tým, čo v Moskve vyvolávalo horúčkovité zdesenie – Sovieti sa báli, že v Československu sa nebodaj chystá reštaurácia kapitalizmu.

Šik, ktorý od roku 1961 pôsobil ako riaditeľ Ekonomického ústavu ČSAV a od roku1962 bol zvolený do Ústredného výboru KSČ a neskôr sa stal podpredsedom vlády, bol zástancom tzv. tretej cesty a – ako hovorieval – aj modelu  humánnej hospodárskej demokracie. Bol jedným zo spoluautorov Akčného programu KSČ schváleného v apríli 1968, ktorý hovoril aj o liberalizácii v spoločnosti, o zvýšení slobody tlače, o obmedzení centrálneho direktívneho riadenia ekonomiky a jej väčšej orientácii na výrobu spotrebných tovarov. Akčný program naďalej rátal so zachovaním vedúcej úlohy KSČ.

Podľa bývalého profesora Věňka Šilhána (1927 – 2009) z Vysoké školy ekonomické v Prahe Šikova reforma smerovala k motivácii podnikov, aby zmenili správanie, aby sa nevyrábalo len proto, že sa vyrába, aby to malo hlavu a pätu, aby tam bola nejaká motivácia.

Ako profesor Šilhán zdôraznil, Šik sa v 68-tom roku pokúsil aj o ďalší zázrak – prišiel s návrhom začať vytvárať v podnikoch tzv. podnikové rady. Mali to byť inštitúcie podobné správnym radám akciových spoločností. Nemali priamo riadiť podnik, len vyberať manažéra alebo pokiaľ sa neosvedčil, tak ho odvolať. Mali tiež každoročne prejednávať a schvalovať výročnú správu o hospodárení podniku a podľa toho, či podnik pracoval so ziskom alebo nie, mali robiť ďalšie kroky.

Šikov návrh mal podľa Šilhána obrovský ohlas – okamžite sa po celom Československu začali zakladať podnikové rady, čo de facto znamenalo vyradenie tzv. vedúcej úlohy strany. 

Mráz prichádza z Kremľa

Intervencia vojsk piatich krajín pretrhla úspešne začatú reformnú cestu. Namiesto nej sa začala tzv. Husákova normalizácia s čistkami v strane i vo verejných funkciách, hoci sa počas nej už nepopravovalo.

Normalizácia všetky pokusy, ale i nádeje na zmenu politického, spoločenského a ekonomického systému v Československu na dlhých 20 rokov rozbila a pochovala. K slovu sa – podľa sovietskeho vzoru – opäť dostala direktívne riadená, centrálne plánovaná ekonomika a namiesto toho, aby priemyselná výroba uspokojovala potreby ľudí, podniky plnili plány, ktoré im rozpisovali štáby uvedomelých aparátčikov. A o nedostatkovom, úzkoprofilovom tovare sa hovorilo stále viac a viac…

Ale aby sme boli spravodliví! Aj počas normalizáce sa konali rôzne pokusy o tzv. reformy.

Za všetky spomeňme aspoň niektoré kampane, ako napríklad Súbor opatrení na rozvoj plánovitého riadenia národného hospodárstva, kampaňovito schválené zákony o štátnom podniku a o výrobnom, spotrebnom a bytovom družstevníctve či napríklad List predsedníctva ÚV KSČ straníckym orgánom a organizáciám (ktorý mal dobrým slovom do vlastných radov zabrániť ďalšiemu masovému rozkrádaniu socialistického majetku) a iné normalizačné voloviny. O každej z nich by sa dalo hodne popísať, ale na čo? Tí, čo si na tieto kampane ešte pamätajú,  vedia o tom svoje, a tým druhým by ich rozbor dnes naozaj už nič nepovedal.

Pri hodnotení normalizačného obdobia mi však nedá neodcitovať úryvok z knihy jedného z protagonistov Pražskej jari Zdenka Mlynářa, vlastne ani netreba úryvok. Stačí hádam uviesť názov knihy a ten hovorí za všetko: Mráz přichází z Kremlu.

Pripomínate si udalosti z augusta 1968?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial