Utorok 25. septembra. Meniny má Vladislav

Finančná kríza vo Fínsku: Z extrému do extrému

Poslednou škandinávskou krajinou, ktorú zasiahla jedna z najväčších kríz posledných desaťročí minulého storočia, je Fínsko. Aj napriek veľmi podobnému vývoju a aj načasovaniu ako vo Švédsku, boli dôvody krízy trochu iné a výkyvy v ekonomike oveľa väčšie. O to je možno prekvapivejšie pomerne rýchle riešenie a zotavenie ekonomiky.

Vo Fínsku vypukla kríza trochu neskôr ako v Nórsku, a vzhľadom k veľkosti ekonomiky boli relatívne náklady nakoniec vyššie. Dopady krízy boli oveľa horšie, recesia bola hlbšia, výkyvy boli výraznejšie a náklady spojené s krízou prekonali 10% HDP. To sa môže zdať v porovnaní s jeho škandinávskymi susedmi pomerne veľa (Nórsko vďaka priaznivým podmienkam po kríze na nej nakoniec zarobilo), ale v konečnom dôsledku na tom bola krajina lepšie než väčšina iných postihnutých krízou za posledných niekoľko desiatok rokov. Celkovo sa dá povedať, že fínska kríza bola v porovnaní s oboma susedmi krízou najväčších extrémov.

Rovnako ako u susedov, aj vo Fínsku bola jedným z najdôležitejších problémov finančnej krízy a súvisiacej recesie deregulácia na finančných trhoch a súvisiace makroekonomické podmienky na trhoch. Podobne ako vo Švédsku a Nórsku, aj vo Fínsku fungovala koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov pomerne silná regulácia finančných trhov. Prejavovalo sa to ako na sadzbách, ktoré boli striktne dané, tak aj na množstvo pôžičiek, ktoré mohli banky kvôli rôznym reštrikciám poskytovať. Obmedzená bola možnosť investovať zahraničným subjektom a financovať spoločnosti na kapitálových trhoch. Na rozdiel od Švédska a Nórska ale vo Fínsku nedošlo k tak veľkému rozmachu nebankových inštitúcií, ktoré nepodliehali regulácii (a rovnako ich vlastnili komerčné banky).

Deregulácia sa vo Fínsku začala trochu neskôr ako vo Švédsku a Nórsku, prvé reštrikcie začali byť odstraňované až v roku 1982, prekvapivo začali tým, že dovolili zahraničným bankám otvárať pobočky, pričom susedia s tým prišli až v druhej polovici dekády. Cieľom bolo dosiahnuť konkurenciu na trhu úverov, uvoľnenie podmienok na medzibankovom trhu, a tiež rozšírenie možností financovania a lepší prístup na medzinárodné trhy spoločne s možnosťou požičiavania si v zahraničných menách.

Prečítajte si

Extrémny rast

Všetko toto spolu s priaznivými vývojom v zahraničí hralo do kariet rýchlemu ekonomickému rozvoju, vzostupu úverového trhu, dlhového financovaniu firiem a bankových pôžičiek pre obyvateľov. Pomer úverov k nominálnemu HDP od roku 1984 do roku 1990 vzrástol takmer na dvojnásobok a zadĺženie domácností a firiem tiež. Väčšina dlhov išla na nákup spotrebného tovaru a realitného sektora. Naopak miera úspor obyvateľov klesla v roku 1988 do záporných hodnôt (aj keď v tomto smere to bola asi jediná výnimka, v ktorej nebol vývoj vo Fínsku najväčším extrémom). Pomerne nízke reálne úrokové sadzby pôžičiek a hypoték a vyššia inflácia viedli k boomu na trhu s nehnuteľnosťami. Rast cien nehnuteľností, ktorý sa zdal nekonečný, potom ešte viac podnecoval obyvateľstvo (ale aj firmy) k zadlžovaniu a nakupovanie nehnuteľností za premrštené ceny. Vývoj vo Fínsku bol vo všetkých smeroch (rast HDP, ceny nehnuteľností a akcií, zadlžovanie) najviac extrémny zo všetkých troch spomínaných škandinávskych krajín.

Finančný sektor tieto podmienky na trhu, samozrejme, veľmi rád využil. Banky, ktoré boli oveľa menej regulované, mohli požičiavať oveľa viac peňazí, bohužiaľ stále s horšími zárukami a navyše začali byť ich portfólia pomerne nebezpečne koncentrovaná na spriaznené nefinančné inštitúcie. Vo financovaní úverov sa nemuseli spoliehať len na depozitá, ale aj na finančné trhy a nové možnosti investičného bankovníctva, kde samozrejme honba za ziskom znamenala tiež väčšiu risk a morálny hazard.

Extrémny prepad

Ekonomika krajiny rýchlo rástla v druhej polovici osemdesiatych rokov, ale na konci desaťročia boli viditeľné známky prehrievania. Začiatkom deväťdesiatych rokov potom ekonomika zaznamenala pomerne strmý prepad HDP, ktorý predstavoval kumulatívne až 14% a tri roky bol rast HDP v mínuse. Ostatné dve susedné krajiny taký výrazný prepad nezaznamenali, a týka sa to napríklad aj nezamestnanosti. Pomerne výrazný nárast, vzhľadom k nízkym predkrizovým, zaznamenali všetky tri ekonomiky, ale vo Fínsku bol tento nárast najviac citeľný (aj keď vo Fínsku je nezamestnanosť trvale vyššia). U mladých ľudí dosahovala úroveň nezamestnanosti v rokoch 1993 a 1994 viac ako 30% (v Nórsku to bolo okolo 15%) a ešte desať rokov potom sa pohybovala tesne pod 20%. Čo je zaujímavé, ako rýchlo HDP klesalo, tak rýchlo zaznamenalo po rýchlom zotavení v roku 1994 nárast.

Problémom fínskej ekonomiky, ktorý bol v porovnaní s ostatnými krajinami špecifický, bola pomerne veľká závislosť na obchode so Sovietskym zväzom, resp. Ruskom, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov zažívalo pomerne turbulentné obdobie. Dôsledkom bola nízka potreba investícií do rozvoja a modernizácie priemyslu pred krízou, pomerne nízka konkurencieschopnosť krajiny voči ostatným západoeurópskym štátom a v konečnom dôsledku aj oveľa horšia kríza a recesia na začiatku deväťdesiatych rokov.

Okrem „ruského problému“ bol ďalší vývoj podobný ako vo Švédsku. Úrokové sadzby začali rásť, spoločne s poklesom inflácie a tiež ako obrana proti špekulantom na menových trhoch, ktorým sa, podobne ako švédska koruna, nevyhla ani fínska marka. Splácanie dlhov sa stalo problematickým, ceny v realitnom sektore, aj na akciovom trhu začali prudko klesať a firmy aj domácnosti sa dostávali do čoraz väčších problémov. Znehodnocovanie meny potom malo za následok zdražovanie dlhov v zahraničných menách. To všetko potom viedlo k stratám na strane bánk.

Banková kríza

Problémy v bankovom sektore najviac postihli banku Skopbank, ktorá fungovala ako taká centrálna banka sporiteľní vo Fínsku. Banka bola pod prísnym dohľadom už od roku 1989 a na jeseň roku 1990 dostala od sporiteľní, ktoré vystupovali ako jej akcionári, dotáciu vo výške 1,8 miliardy mariek. To samozrejme nestačilo a o rok neskôr sa dostala do problémov s likviditou, na čo zareagovala centrálna banka, ktorá banku prevzala a naliala do nej dodatočný kapitál (v tom časeneexistovala žiadna inštitúcia, ktorá by mala financie a kompetencie na záchranu bánk v problémoch). Zlé aktíva banky potom boli rozdelená do dvoch novo založených entít (podobne ako vo Švédsku túto úlohu vykonávali špecializované asset management companies – AMC), takzvaných „zlých bánk“, pričom jedna mala na starosti aktíva z priemyselného sektora a druhá realitný sektor. Akcie potom predala novozaloženému vládnemu záručnému fondu (Government Guarantee Fund – GGF), pričom zdroje uvádzajú, že na tom Bank of Finland stratila pomerne veľa peňazí (okolo 11 miliárd mariek, akcie predala fondu za nominálnu cenu), pričom akcionári neprišli o všetky svoje investované peniaze.

Novo založený fond dostal 20 miliárd mariek na operácie spojené so záchranou bánk a garanciami pôžičiek a záväzkov bánk. V praxi išlo väčšinou o priamu kapitálovú podporu, ktorá ale bola podmieňovanie splnením určitých podmienok, ako bolo obmedzenie nákladov, reštrukturalizácia dlhov, výmena manažmentu a podobne.

Následným krokom vlády bola kapitálová injekcia vo výške 7,9 miliárd mariek vo forme preferenčných kapitálových certifikátov, ktoré slúžili na zvýšenie kapitálu bánk. Pri naplnení určitých podmienok sa certifikáty po určitej dobe mohli zmeniť na bežné akcie. Túto možnosť využili všetky banky, ale ku konverziám na akcie nedošlo.

Ďalším krokom vlády bol prísľub bezpodmienečne pomôcť všetkým bankám, ktoré sa ocitnú v problémoch, samozrejme podmienený podobnými požiadavkami, ako v prípade pomoci od GGF. Akcionári ale s ochranou svojich prostriedkov počítať nemohli.

V roku 1992 sa dostalo do problémov niekoľko sporiteľní, čiastočne kvôli stratám spôsobeným stratou akcií Skopbanky a čiastočne svoju vlastnou vinou. Celkom 41 sporiteľní sa tak spojilo do jednej spoločnosti Savings Bank of Finland (SBF). Od GGF prišla podpora vo forme akcií, certifikátov a pôžičiek v celkovom objeme 14,5 miliardy mariek (fond musel poskytnúť dodatočný kapitál ešte v roku 1993) a akcionári prišli o svoje podiely. Nevôla konkurencie a strach z veľkosti spoločností nakoniec viedli k jej rozdelenie na niekoľko menších spoločností, ktoré boli predané iným bankám (KOP, Union Bank of Finland a štátom vlastnenej Postibankki). Zlé aktíva potom boli neskôr prevedené do AMC s názvom Arsenal Ltd, financovanej štátom a GGF.

Ďalšou bankou, ktorá dostala pomoc od GGF, bola STS Bank, pôvodne sporiteľňa, na začiatku osemdesiatych rokov zmenená na komerčné banku. Pôvodne malo dôjsť k spojeniu s najväčšou fínskou komerčné bankou KOP a založeniu samostatnej AMC, ale nakoniec sa stala samotná STS zlou bankou so zlými aktívami a dobré aktíva boli spojená s KOP. Obrat v bankovom sektore, spoločne s ekonomickým vývojom, sa začal v roku 1993 a v roku 1997 sa banky opäť ocitli v čiernych číslach.

V nasledujúcich rokoch došlo k niekoľkým fúziám a akvizíciám spomínaných bánk s inými prevažne zahraničnými bankami, čo viedlo k tomu, že väčšina bankového sektora vo Fínsku je v rukách zahraničných bánk.

Celkové náklady zo strany centrálnej banky, GGF a vlády sa nakoniec vyšplhali na viac ako 83 miliárd mariek, pričom väčšina prostriedkov mierila práve do sporiteľní.

Článok vyšiel na Investujeme.cz, ilustračné foto: sxc.hu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *