Pondelok 16. júla. Meniny má Drahomír

Japonizácia svetovej ekonomiky: Čaká nás vlečúca sa recesia

Takmer všetky významné centrálne banky pristupujú k veľmi uvoľnenej menovej politike. Tento „liek“ na krízu už 20 rokov aplikujú v Japonsku – neúspešne. Keď bude Európe v tejto politike pokračovať, bude nás čakať vlečúca sa recesia, spojená s rastom nezamestnanosti.

V tejto fáze krízy pristupujú takmer všetky významné centrálne banky k veľmi uvoľnenej menovej politike. Úrokové sadzby sú prakticky na nule a všade je na programe dňa tlačenie peňazí – a to napriek tomu, že v Japonsku dve desaťročia extrémne uvoľnených stimulačných opatrení nepriniesli požadované výsledky. Od roku 1996 sa v Japonsku deje nasledovné:

  1. Štátny dlh rastie v ročnom vyjadrení tempom 6,88 %.
  2. Rozpočtový deficit činí v priemer 6,14 % ročne.
  3. Pomer dlhu k HDP vzrástol zo sto na 230%.
  4. Súvaha centrálnej banky sa zvýšila zo zhruba desať percent HDP na 30%.

Ale čo výsledky?

  • Nominálne HDP sa v ročnom vyjadrení znižuje o 0,4 %.
  • Reálny HDP sa ročnom vyjadrení zvyšuje o úbohých 0,7 %.
  • Inými slovami katastrofálne plytvanie talentovanými domácimi zdrojmi!

Kde sa teda stala chyba?

Po spľasnutí japonskej realitnej a dlhovej bubliny sa japonské banky mohli zapojiť do schémy „predlžovania a predstierania“ – rovnako ako dnes európske banky. Tieto banky boli fakticky mŕtvolami, ktoré udržiaval pri živote len štát, ale ktoré neboli schopné robiť, čo sa od bánk očakáva: požičiavať peniaze perspektívnym súkromným podnikateľom.

Tú nepatrnú ekonomickú aktivitu, ktorá sa v Japonsku od roku 1996 odohrávala, vyprovokovala namiesto bánk z veľkej miery vláda svojimi nemiestnymi a neproduktívnymi chybnými investíciami do rôznej infraštruktúry a ďalej tiež vládnymi výdavkami.

Kombinácia tlačenia peňazí a „stimulačných“ opatrení viedla k tomu, že stúpla cena výrobných zdrojov, ktoré sa stali pre súkromný sektor nedostupné. (peňažná zásoba M1 sa od roku 1996 strojnásobila). Neproduktívne vládne výdavky vytlačili tak potrebné investície do súkromného sektora, že dokonca klesla tvorba hrubého fixného kapitálu.

Súkromný sektor v tomto nefunkčnom ekonomickom prostredí rezolútne odmieta začať míňať, pretože racionálne predpokladá, že skôr alebo neskôr bude musieť zaplatiť za vládu účet. Japonskí daňoví poplatníci sa pripravujú na nevyhnutný fiškálny armagedon a šetria, kde sa dá.

Prečítajte si

Čo môžeme očakávať?

Japonský experiment je v každom možnom ohľade prepadák – ale i napriek tomu nás centrálne banky vedú takmer jednohlasne japonskou cestou. Svojou laxnou menovou politikou de facto financujú vlády. Vlády európskych štátov vydávajú dlhopisy, ktoré potom skupujú ich príslušné banky. Tieto dlhopisy potom banky zastavujú u ECB výmenou za likviditu. Vlády sa tak vyhýbajú tlaku čokoľvek zmeniť. Výsledkom bude rovnako ako v Japonsku vlečúce sa recesné prostredie, v ktorom sú súkromné investície a s nimi i nárast produktivity utláčané vládnymi výdavkami. Finančné trhy budú v tomto prostredí uväznené v pásme – na jednej strane budú odrážať nádeje na oživenie alebo stimulačné opatrenia, na druhej sa do nich premietne sklamanie z očakávaného rastu zamestnanosti, ktoré sa nenaplní.

Autor je hlavný stratég Saxo Bank, ilustračné foto: sxc.hu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *