Nedeľa 22. septembra. Meniny má Móric

Japonská kríza: Ako sa to nemá robiť

V predchádzajúcich článkoch sme písali o štátoch, ktoré svoje problémy súvisiace s krízou zvládli pomerne úspešne a rýchlo, dnes sa budeme venovať krajine, ktorá finančnú krízu nezvládla prakticky dodnes. Hoci Japonsko a Škandináviu oddeľuje geograficky pomerne veľká časť zemegule, sú niektoré aspekty krízy v týchto krajinách podobné.

Rovnako ako vo Švédsku, Nórsku, alebo vo Fínsku, aj v Japonsku bol krízou zasiahnutý celý bankový systém a išlo teda o systémovú krízu vo veľkom rozsahu, ktorá potom mala vplyv aj na reálnu ekonomiku, národné meny, akciové trhy a podobne. K vzniku viedla liberalizácia na finančných trhoch a zlý dohľad nad finančnými trhmi, došlo k rýchlemu rastu bankových úverov a následnej bubline najmä na realitných trhoch, rozšíreniu morálneho hazardu a krízou boli postupne zasiahnuté niektoré z najväčších finančných inštitúcií v krajine. Na rozdiel od škandinávskych krajín však v Japonsku bohužiaľ nedošlo k rýchlemu a ráznemu riešeniu, pri ktorom by sa prijali nepopulárne opatrenia a kríza sa pretiahla na oveľa dlhšie obdobie. Okrem bánk trpela prakticky celá ekonomika aj akciové trhy a Japonsko si prežilo neslávne známu „stratenú dekádu“.

Po vojne bolo všetko OK

Na rozdiel od škandinávskych krajín, Japonsko začalo s dereguláciou a liberalizáciou finančného trhu pomerne skoro, už v sedemdesiatych rokoch. Finančné trhy dovtedy podliehali pomerne striktnej regulácii a tiež segmentácii od čias po skončení druhej svetovej vojny. Bankový systém nemal žiadne vážnejšie problémy a hlavným cieľom dohľadu bolo udržiavať životaschopnosť všetkých, aj tých najslabších bánk. Dlhopisový trh prakticky neexistoval, pretože vďaka rýchlemu rastu a bohatnutiu domácností bolo financovanie spoločností zabezpečené prostredníctvom vkladov domácností. V sedemdesiatych rokoch však vláda začala vo väčšom, než zdravom množstve zvyšovať deficity pre znižujúce sa príjmy z daní (ekonomika rástla pomalšie) a rastúcich sociálnych výdavkov. Deficity bolo potrebné financovať novými dlhopisy (s pomerne nízkymi výnosmi), ktoré však banky, do tej doby prakticky jediní nákupcov, už neboli schopné nakupovať bez toho, aby to nemalo vplyv na ich ziskovosť. Takže dlhopisy smerovali verejnosti a záujem o ne bol veľký.

Prečítajte si

Otvorenie dlhopisového trhu a umožnenie súťaže na trhu s úrokovými sadzbami tak znamenalo začiatok deregulácie finančných trhov, ktoré potom postupne, po jednotlivých krokoch, prebiehalo až do konca osemdesiatych rokov. Postupne potom dochádzalo ik uvoľnenie trhu s firemnými dlhopismi a tiež menového trhu a akciového trhu, takže firmy mohli financovať svoje potreby na trhu, a to nielen domácim, a nie iba prostredníctvom bánk. Tie boli spočiatku trochu mimo deregulačního procesu, ale v priebehu deväťdesiatych rokov došlo tiež k deregulácii aj na bankovom trhu a do tej doby striktne segmentovaný trh sa stal trhom univerzálnych finančných spoločností a veľa sa priblížil k americkému modelu. Akurát s tým rozdielom, že kapitálovo na tom boli japonské banky trochu horšie, než ich americké kolegyne.

Rovnako ako v iných krajinách, liberalizácia na finančných trhoch spoločne sa stále rýchlym rastom ekonomiky a politikou veľmi nízkych sadzieb zo strany centrálnej banky viedli k tomu, že na trhu aktív, najmä pri nehnuteľnostiach, sa začala nafukovať veľká bublina. Ľudia aj firmy si požičiavali vo veľkom a banky, ktoré museli o svojich klientov viac bojovať, požičiavali prakticky komukoľvek bez toho, aby riešili riziko a zabezpečenie úverov, pretože rast cien viedol k presvedčeniu, že záruky sú dostatočné. Spoločne s morálnym hazardom plynúcim z potreby dosahovania väčších ziskov sa finančný trh dostal na svoj vrchol na začiatku deväťdesiatych rokov. Akciové indexy dosahovali nezdravo vysoké hodnoty, o trhu nehnuteľností ani nehovoriac.

Centrálna banka potom v roku 1990 prišla s pomerne drastickým zvyšovaním úrokových sadzieb, ktoré vzrástli v priebehu roka z 2,5% na 6%. To, samozrejme, viedlo k obmedzovaniu zadlžovanie sa a problémom so splácaním a následným problémom bánk s nevyrovnanými úvery, ktoré boli zabezpečené zlacňujúcimi sa nehnuteľnosťami. Akciové trhy zažili strmý zostup smerom dole, ale v spoločnosti prevládal naďalej optimizmus, ktorý pramenil z viery, že po krízovom období nastane obdobie vyrovnanejšieho a udržateľnejšieho rastu.

Kríza a jej priebeh

Bankový systém spoliehal na Deposit Insurance Corporation (DIC – niečo ako fond ochrany vkladov). Táto spoločnosť však bola pre pomerne zriedkavé prípady, kedy banky potrebovali pomoc, značne podkapitalizované. V roku 1994 skrachovali dve menšie banky Tokyo Kyowa a Anzen. Vzhľadom k pevne stanoveným pravidlám a malému kapitálu DIC bola pomoc bankám riešená prostredníctvom založenia novej banky, Tokyo Kyoudou Bank (TKB), ktorá prevzala obe banky a obe následne zanikli. Dodatočný kapitál okrem DIC poskytla Bank of Japan a súkromné finančné inštitúcie (táto „dobrovoľná“ kolektívna participácia na riešení problému sa potom nazývala „hougacho approach“) formou priame kapitálové injekcie aj nízko úročených pôžičiek. Podobný princíp záchrany potom bol použitý aj pri ďalších skrachovaných bankách až do doby, kedy v auguste 1995 padla banka Kizu Credit Cooperative, ktorej straty prevyšovali schopnosť privátnych spoločností podieľať sa na jej záchrane. Rovnako vyvstala potreba reformovať fond poistenia.

V rokoch 1995 a 1996 začali mať problémy aj nebankové spoločnosti poskytujúce hypotéky (založené bankami), známe ako jusen. Straty siedmich týchto spoločností sa vyšplhali na sumu presahujúcu 6 biliónov jenov, ktoré neboli materské banky schopné pokryť. V tomto prípade boli prvýkrát využité na záchranu finančných inštitúcií verejnej peniaze. V roku 1996 bol reformovaný fond poistenia, ktorý tak až do roku 2001 disponoval neobmedzeným kapitálom a banka TKB bola transformovaná do Resolution and Collection Bank (RCB).

Problémy bankového sektora ale pretrvávali a v roku 1997 sa do problémov dostala aj Nippon Credit Bank (NCB), veľká banka, ktorá bola orientovaná na pôžičky na realitnom trhu. Aj napriek finančnej pomoci v roku 1998 nakoniec skrachovala a bola zoštátnená. Potom, čo problémy neodznievali a začali ovplyvňovať aj iné odvetvia finančného sektora (Sanyo Securities s klientskymi aktívami vo výške 2,7 biliónov jenov a následne aj Yamaichi Securities s aktívami v objeme 22 biliónov jenov), sa japonská centrálna banka rozhodla zakročiť a poskytnúť trhu likviditu vo forme rôznych pôžičiek a záruk. Ani to však neviedlo k tomu, aby ďalšie banky neskrachovali a v roku 1998 padla Long Term Credit Bank of Japan, čo bol najväčší krach banky v japonskej histórii.

Po týchto udalostiach sa do veci konečne položila vláda, ktorá schválila poskytnutie peňazí z verejného rozpočtu vo výške až 60 biliónov jenov. Bol založený Financial Reconstruction Committee (FRC), ktorý dohliadal na finančné inštitúcie a rozdeľoval prostriedky. Ich výška potom bola navýšená v roku 1999 o ďalších 7,5 bilióna jenov, väčšinou vo forme preferenčných akcií. To konečne prinieslo na trh optimizmus, ale banky sa ešte museli zbaviť zlých úverov, ktoré najprv prebral FRC, ktorý sa dodatočne pretransformoval do Resolution and Collection Corporation (RCC) s väčšími právomocami (mohol odkupovať zlé aktíva aj od bánk, ktoré sa ešte nedostali do problémov). Banky boli prinútené ku konsolidácii, ktorá viedla k fúziám a akvizíciám, čím vzniklo päť veľkých finančných skupín.

Kríza v bankovom sektore bola zažehnaná až v roku 2002 a ekonomika sa spamätala až v roku 2003. Japonsko síce nezaznamenalo taký výrazný prepad, ako to bolo napríklad v prípade Fínska alebo Švédska a obdobie ekonomického poklesu trvalo skutočne krátko. Ale tiež sa nekonal, na rozdiel od severoeurópskych krajín, opätovný rýchly nárast a japonská ekonomika sa od polovice deväťdesiatych rokov borila s defláciou. Tá bola primárne spôsobená pádom niektorých veľkých spoločností (Sanyo a Yamaichi Securities), čo ďalej viedlo k rizikovej averzii na kapitálových trhoch a nefunkčnosti úverového trhu. Na stagnáciu potom reagovala centrálna banka spomínaným poskytovaním likvidity, rýchlym znižovaním sadzieb a kvantitatívnym uvoľňovaním. To síce viedlo ku krátkodobému rastu, ale následné zvýšenie spotrebných daní opäť uvrhlo ekonomiku do deflačnej špirály, z ktorej sa dostala až v spomínanom roku 2003. Na japonskom príklade je vidieť, že nefunkčný systém kontroly, zlý dohľad nad finančným trhom v kombinácii s nerozhodnosťou a neschopnosťou robiť rázne (aj keď niekedy nepopulárne) rozhodnutia zo strany kompetentných ľudí v krízovom období, môže viesť k dlhotrvajúcej kríze, z ktorej sa finančný systém a následne celá ekonomika nemusí veľmi dlho spamätať.

Článok vyšiel na Investujeme.cz, ilustračné foto: sxc.hu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *