Sobota 20. júla. Meniny má Iľja, Eliáš

Je čas vhodný na úvery a pôžičky alebo vrátime Európu Keltom? (Týždeň vo financiách očami komentátora)

Na prvý pohľad by všetko mohlo byť o.k., na trhoch totiž panuje jedinečná makroekonomická situácia, akurát by bolo treba prekročiť svoj tieň. Nikomu sa to ale nechce a tak všetko zostáva po starom, vrátane neistôt. Pravdou je aj to, že Starý kontinent začína opantávať nové šialenstvo.

S trochou básnickej nadsázky by som povedal, že konečne je na zemi raj. Aspoň teda v eurozóne. Ale nie je. Mohol by však byť, keby… Prednedávnom som si listoval v jednom náboženskom časopise a tam ma zaujala myšlienka, že v podstate všetky náboženstvá na svete ponúkajú ľuďom po krátkom pobyte na zemi nekonečný život v raji (v nebi). Napriek tomu, že každý by chcel ísť po smrti do neba, len málokto chce zomrieť, aby sa tam dostal.

Tieto myšlienky ma napadli, keď som čítal minulotýždňové vyjadrenie výkonnej riaditeľky Medzinárodného menového fondu (IMF) pani Christine Lagarde o tom, že Európa má dnes jedinečnú šancu. Toľko priaznivých faktorov pokope, taká jedinečná makroekonomická situácia, že by bol hriech to nevyužiť!Po prvé, pokles cien ropy, ktorý zvyšuje kúpyschopnosť obyvateľstva a firiem. Po druhé, kvantitatívne uvoľňovanie (QE) zo strany Európskej centrálnej banky (ECB), ktorá takto pumpuje do ekonomiky nové peniaze, ktoré by sa mali pretaviť do vyšších investícií a ochoty míňať. A po tretie,oživujúci sa rast eurozóny.

Preto, zdôrazňuje pani Christine, treba využiť nízke ceny ropy aj nízke náklady na obsluhu dlhov na naštartovanie ekonomiky. K tomu však väčšina európskych krajín potrebuje rázne reformy, inak povedané – akútne zásahy do zvýšenia ich konkurencie schopnosti. Tieto krajiny majú podľa jej slov rozbujnenú administratívu, vysoké dane a nepružný trh práce a preto je potrebné, aby ich vlády začali konať a prijali opatrenia na podporu ekonomiky, zníženie vysokej nezamestnanosti a zadlženosti domácností aj štátov.

Eurozóna namiesto rečí potrebuje činy, zdôraznila.

Svoj tieň neprekročíš

Ešte raz si pomôžem príkladom z náboženstva. Aj keď každý chce ísť do neba, nik nechce zomrieť len preto, aby sa tam dostal. Reformy sú nepopulárne, no štáty, ktoré reformy dlho odkladali, majú teraz na ne najvhodnejší čas. Ale nie nadarmo sa hovorí, že svoj tieň neprekročíš a politikom sa do reforiem nechce. Nechcú riskovať. A navyše, vždy sa dakde blížia dajaké voľby a prepúšťať zo štátnej správy pred blížiacimi voľbami, je pre tých čo sú pri moci, doslova samovražda. To je môj názor.

V tejto súvislosti sa často spomína stagnujúce Francúzsko s prebujnelou byrokraciou a vysokými daňami. No najväčším problémom krajiny galského kohúta je pomalý rast, ktorý ju nenúti k reformám. Politici majú malú motiváciu zavádzať bolestivé, ale potrebné zmeny a voliči nie sú ochotní ich akceptovať. Tak aspoň vidí ekonóm Saxo Bank Christopher Dembik.

Ale nie je to len problém upadajúceho Francúzska, ktoré aktuálne nedokáže vyťažiť z výnimočných ekonomických podmienok súčasnosti, ako sú historicky nízke úrokové sadzby, slabé euro a pokles cien ropy. Reformy sú problémom mnohých európskych krajín. Napríklad aj Slovenska, kde sa blížia parlamentné voľby a premiér Fico namiesto reforiem vždy niečo sľubuje. A ľud mu to žerie.

A žerie to aj s navijakom.

Hoci len v januári tohto roka výrazne stúpla minimálna mzda, premiér už hovorí o jej ďalšom raste. Najnižšie mzdy by chcel zvýšiť zo súčasných 380 na 400 eur. Otvorenou otázkou, na ktorú ale vláda nikdy nehľadá odpoveď, zostáva, ako to ovplyvní náš pracovný trh. Koho to poškodí a komu pomôže? A ako to sťaží situáciu nezamestnaných?

Tak ty musíš byť dobrá ekonómka! (kus irónie nezaškodí)

Často rozmýšľam o tom, prečo sa populistom tak darí. Aj keď existuje veľa politologických a sociologických teórií hľadajúcich odpoveď na túto otázku, ktoré poukazujú najmä na fakt, že populista si masy získava tým, že ponúka lacné a na pohľad jednoduché riešenia, myslím si, že problém má oveľa hlbšie korene.

Podľa mňa ho treba hľadať v uspôsobení ľudskej pamäte, ktorá – či už je to vďaka Stvoriteľovi (Bohu) alebo je to výsledok evolúcie (nech si tam každý dosadí čo chce!) – je založená na tom, že na zlé človek postupne zabúda a z prežitého si po dlhých rokoch zväčša pamätá len to dobré. A preto azda už od počiatkov ľudstva pretrváva v človeku idea nazývaná staré zlaté časy. U nás sa v súčasnosti spája najmä s rokmi socializmu. To sú napríklad tie krčmové diskusie na tému, že mlieko stálo dve koruny a perlivá dvanástka dve koruny osemdesiat halierov! To bol život!

Verejná mienka je totiž taká, že od pádu socializmu je “všetko drahšie”. Nie je! Mnohé potraviny sú podstatne lacnejšie než boli pred Novembrom ´89  – ako to prednedávnom pre portál Investujeme.sk vyrátala analytička Poštovej banky Dana Vrabcová.

Alebo iný príklad. Napriek deflácii (v januári sa ceny tovarov a služieb prepadli o 0,4 percenta, vo februári to bolo už o pol percenta) sa obyvatelia Slovenska sťažujú na neustály nárast cien a s nostalgiou spomínajú na staré zlaté časy socializmu. Za tým, že sa im zdá všetko čoraz drahšie, je tzv. pocitová inflácia 

K tomu len dodám, že niekedy koncom marca, krátko pred Veľkou nocou som sa o tom sporil s ekonómkou v stredných rokoch. Vyštudovala podnikovo-hospodárske vzťahy na košickom pracovisku Ekonomickej univerzity v Bratislave a pracuje ako šéfka ekonomického úseku v jednom neveľkom podniku neďaleko Košíc. Sťažovala sa, že všetko je stále drahšie. Nie je, dôvodil som údajmi o deflácii i pocitovými faktormi.

„Hlúposti!“ odsekla a na margo makroekonomických údajov dodala, že papier všetko znesie. „Tie tabuľky asi zostavujú takí, ktorí nechodia denno-denne do predajní potravín. Alebo neviem čo, možno ani nejedia!“ dodala nahnevane a otočila sa.

„No, tak ty musíš byť dobrá podniková ekonómka!“ zakričal som za ňou s poriadnou dávkou irónie. Ale potom ma to mrzelo.

Je to hotová samovražda?

Napriek nedávnemu hypotekárnemu boomu i faktu, že spotrebné úvery dokonca vykazujú vyššiu medziročnú dynamiku ako trh hypoték, vo verejnej mienke prevláda názor, že dnes, keď je taká neistá doba, nie je vhodný čas na úvery a pôžičky. Je to podobné ako s defláciou a stagnujúcimi či dokonca klesajúcimi cenami potravín. Fakty sú jedna vec, vnímanie ľudí druhá.

„Dnes si zobrať úver? Veď je to hotová samovražda!“ až pričasto dnes počuť. Problematike úverov a pôžičiek sa zo všetkých možných strán venujeme na Investujeme.sk pravidelne, takže tému nebudem bližšie rozvádzať a len na ilustráciu uvediem citát z analytika VÚB banky Andreja Aradyho, podľa ktorého „úroveň zadlženia slovenských domácnosti je na chvoste regiónu“ a citát z analytika UniCredit banky Ľubomíra Košňáka, že napriek zlepšujúcej sa situácii na trhu práce sa miera zlyhaných spotrebiteľských úverov pohybuje stále okolo siedmich až ôsmich percent:

„Pozitívny vývoj ekonomiky tak má zatiaľ len minimálny vplyv na kvalitu spotrebiteľských úverov.“

A sme pri koreni veci. Aj keď nepriamo. Vnímanie, že staré zlaté časy sú dávno preč a dnes je taká neistá doba (to je to uspôsobenie ľudskej pamäte!), to všetko nahráva populistom a ich sladkastým sľubom. Zvoľte ma a ja vám vrátim raj na zem! Nahralo to napríklad aj v januárových gréckych voľbách vyštudovaným marxistom (Alexis Tsipras a spol.) z populistickej strany Syriza. Ich voliči si mysleli, že dnes je taká neistá doba, no keď vyhrá Syriza, nebudú musieť splácať úvery od medzinárodných veriteľov a naopak – hravo dostanú ďalšie. Časť dlhu však Gréci minulý týždeň naozaj splatili (cca 450 miliónov), no krajine rýchlo dochádza hotovosť a získať nové úvery je pre Grécko prakticky nemožné.

Krátke poohliadnutie do histórie: To, že v časoch svetovej krízy boli Grécku medzinárodné pôžičky viac-menej nanútené, keďže si Nemecko, Francúzsko a ďalšie krajiny chceli v prvom rade zachrániť svoje banky, je už iný príbeh. A celkom iný príbeh je aj ten, že takú prísne naordinovanú diétu v podobe úsporných opatrení Gréci objektívne nemohli zvládnuť. Osobne si myslím, že nezvládli by ju ani mnohí iní…

A preto tie dnešné problémy. A odpoveď na otázku, či mali pravdu tí, ktorí v uplynulých rokoch zdôrazňovali potrebu takej zmluvy, ktorá by umožnila fungovanie viacrýchlostnej, minimálne teda dvojrýchlostnej Európy, alebo či mal pravdu Václav Klaus svojím výrokom o lenivých Grékoch, ktorí nič nerobia, len pijú svoje ouzo, nuž odpoveď naozaj nechávam na láskavého čitateľa.

A len pre osvieženie pamäte doplním, že Klaus sa za svoj nenávistný výrok napokon Grékom ospravedlnil.

Riziká a predmostie, vojaci vedia

Keď šéfka IMF pani Christine minulý týždeň hovorila o súhre priaznivých okolností pre eurozónu i potrebe reformných krokov, jedných dychom doplnila, že krajiny menovej únie a v konečnom dôsledku i globálnu ekonomiku ohrozujú viaceré geopolitické riziká.

Jedným z najväčších rizík je rusko-ukrajinský konflikt a ruská agresia a rozpínavosť.

Z hľadiska fungovania EÚ a bezpečnosti Európy vzbudzuje osobitné obavy minulotýždňové stretnutie gréckeho premiéra Tsiprasa s ruským prezidentom Putinom. Aj keď obaja sa po stretnutí poponáhľali s vyhláseniami o tom, že Grécko nepožiadalo Rusko o finančnú pomoc a Moskva žiadnu pomoc Grékom ani nesľúbila, nebude to celkom pravda. Akurát sa to bude volať trochu inak. Putin hovoril o úveroch pre Grécko na financovanie spoločných veľkých projektov, napríklad na plynovod vedúci cez Turecko a Grécko do Európy.

Ak nepomôže Grécku Európa, pomôže mu Rusko, ktoré tým získa pre svoje vojenské zámery vynikajúce predmostie do Európy. Tí, ktorí sú alebo boli vojakmi, vedia o čom je reč. Ostatným by som to zbytočne rozpisoval.

Môj názor: Avízovaná pomoc Ruska Grécku mi pripomína odmietnutie Marshallovho plánu, oficiálne Plánu európskej obnovy (European Recovery Program), ktorý z peňazí amerických daňových poplatníkov pomohol vojnou totálne zničenej ekonomike západnej Európy a pozdvihol ju na svetovú úroveň a jeho autora amerického ministra zahraničia generála George C. Marshalla ocenili Nobelovou cenou za mier. Pod priamym Stalinovým tlakom však Československo Marshallov plán odmietlo a muselo prijať potravinovú pomoc z hladujúceho a vojnou úplne zničeného Sovietskeho zväzu. Podľa dokumentov zverejnených po páde zeleznej opony museli od hladu zomrieť tisíce a tisíce Rusov iba pre to, aby Sovietsky zväz mohol poslať obilniny do Československa a ďalších európskych krajín, v ktorých chcel získať a udržať si politický vplyv na celé desaťročia.

Dojenie alebo nové európske šialenstvo?

Grécke problémy však naznačujú ďalšiu horúcu tému týchto dní. Po tom, čo sa z úst predstaviteľov populistickej strany Syriza ozývajú hlasy požadujúce, aby Nemecko splatilo Grécku miliardy za škody spáchané počas druhej svetovej vojny, s rovnakou požiadavkou už prišli aj v Slovinsku.

Tamojšie združenie vojnových vyslúžilcov a veteránov vyvíja tlak na vládu v Ľubľane, aby podojila bohaté Nemecko a vymáhala od neho vyplatenie vojnových reparácií. Oficiálne stanovisko nemeckej vlády je také, že celá záležitosť sa vybavila ešte v roku 1973 dohodou, ktorú podpísali nemecký kancelár Willy Brandt a juhoslovanský prezident Josip Broz Tito, na základe ktorej Nemecko poskytlo vtedajšej Juhoslávii výhodné pôžičky, ktoré v plnom rozsahu pokryli všetky vojnové reparácie.

Nie je ale vylúčené, že po gréckom a slovinskom pokuse prídu ďalšie a možno sa nebudú týkať len obdobia 2. svetovej vojny, ale trebárs aj podstatne starších čias, napríklad vojen stredovekých A Európu postihne nové šialenstvo dojenia.

Bývalý košický notár (jeho meno neuvediem z etických dôvodov nijako nesúvisiacich s témou) mi cca pred 20 rokmi v sérii rozhovorov pre vtedajší východoslovenský denník KORZO rozprával o majetkoch a ich vymáhaní a prepisovaní v súvislosti s tým, ako sa počas 20. storočia neustále menili hranice v strednej Európe. Nakoniec dodal, že keby sme mali ísť do dôsledkov, Európu by sme museli vrátiť Keltom.

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *