Sobota 21. októbra. Meniny má Uršuľa

Je dobojované! Zdravý rozum zase raz nepochodil… (Zrkadlo uplynulého mesiaca)

V septembri bolo miestami nepríjemne zima a zavše až príliš veľa fúkalo a pršalo, i keď boli aj pekné dni, ale čakalo sa na vytúžené babie leto. To v celoslovenských reáliách prišlo až koncom mesiaca, no ľudskej hlúposti sa dobre darilo po celých 30 dní. Pokúsim sa to opäť raz popísať aj s trochou nadsázky, sarkazmu a irónie.

Zmeniť spôsob výpočtu minimálnej mzdy, ktorá často šklbe verejnú mienku, už skôr navrhli nezaradení poslanci Jozef Mihál a Miroslav Beblavý. Argumentovali o. i. tým, že pri súčasnom systéme daní a odvodov si 58 centov z každého navýšeného eura aj tak zoberie štát! Preto chceli mechanizmus výpočtu zmeniť podľa každoročných reálnych výsledkov ekonomiky a tak, aby sa zabezpečilo výraznejšie zvýšenie reálnych zárobkov nízkopríjmových pracujúcich, ale ťarchu tohto nárastu by okrem zamestnávateľov niesol na svojich pleciach najmä štát.

V návrhu uviedli, že premiér Robert Fico síce ohlásil zvýšenie minimálnej mzdy o 45 eur, zabudol však dodať, že čistá minimálna mzda zamestnanca sa zvýši len o 29 eur, náklady zamestnávateľa však stúpnu až o 70 eur a zo sumy, o ktorú sa zvýšia mzdové náklady, si až 58 percent odhryzne Finančná správa, Sociálna poisťovňa i príslušná zdravotná poisťovňa.

Absurdné!

Myslím si, že spôsob výpočtu podľa Mihála a Beblavého by oproti sľubom, ktoré rok čo rok zaznievajú na mítingoch priaznivcov Smeru-SD, bol lepší a hlavne spravodlivejší.

Ale neuspeli. Rozumná väčšina v parlamente ich návrh v polovici septembra surovo zhodila zo stola so slovami, že nič čo je dobré, sa meniť nebude.

Mali by aspoň čušať!

Tí dvaja (Mihál a Beblavý) by sa mali ospravedlniť robotnému ľudu za to, že mu chceli zle, alebo by aspoň mali čušať ako voš po chrastou! Veď museli dopredu vedieť, že ich hlúposť nemôže prejsť v parlamente.

Ale oni nie! Ešte budú vyrývať ďalej a donekonečna do médií rozprávať o tom, že výpočet minimálnej mzdy by mal byť transparentným procesom nastaveným presne podľa toho, ako sa darí ekonomike, a nie podľa toho, koľko rokov zostáva do parlamentných volieb a čo na mítingoch nasľubuje Fico svojim voličom, keď každoročne vytĺka politický kapitál na tom, že zvyšuje minimálnu mzdu.

Hnus! Veď to už nie je vyjadrenie názoru dvoch veci neznalých ľudí. To je už bohorúhanie!!!

V kresťanskom stredoveku by im kat odťal ruky a nohy. V slobodných 50-tych rokoch, keď sme si pod taktovkou  J. V. Stalina a ďalších súdruhov z Moskvy nadšene v Československu budovali  šťastnú komunistickú budúcnosť, by obaja za niečo také bez mihnutia oka dostali trest smrti. A napíšem tak ako je, museli by mať z pekla šťastie a každý z nich v rodine aspoň jedného veľmi vysokopostaveného vtedajšieho papaláša, aby sa vyhli trestu smrti a namiesto toho skončili v Prahe na Pankráci s doživotím.

Nevracajme sa už prosím do temnej minulosti, stačí, ak nás do nej aktuálne ťahajú iní. Napríklad niektorá z cirkví.

Dostali fajne po ňufáku

Ale vrátim sa k tým dvom, lebo nakoniec predsa len zvíťazila spravodlivosť, dobrotivosť a rozum a tí dvaja neznabohovia dostali fajne po ňufáku. A ja sa z toho poriadne teším!

Stalo sa to vo štvrtok 28. septembra, keď po rokovaní koaličnej rady predstúpili pre TV kamery traja slovutní muži, lídri vládnych strán – Robert Fico, Andrej Danko a Béla Bugár – a spoločne predstavili nový sociálny balíček. Ten obsahuje samé dobroty ako napríklad rast minimálnej mzdy podľa toho, aká perfektná bude atmosféra na mítingoch prívržencov strany Smer-SD.

V tom balíčku sú však aj mnohé ďalšie fajnotky (napríklad 13. a 14. plat bez platenia odvodov, zvýšenie príspevku na opatrovanie, navýšenie príplatkov za prácu v noci a za prácu počas soboty a nedele, zavedenie príspevkov na presťahovanie sa za prácou do iného regiónu).

A nielen to! Širokú verejnosť traja lídri spoločne informovali aj o tom, že našli zhodu aj pri rozpočte na budúci rok a spolu s ministerstvom financií našli potrebné peniažky na opatrenia, ktoré presadzujú jednotlivé koaličné strany.

Neviem ako vám, priatelia, ale mne TV obrazovka pri týchto slovách ihrala veselými farbami priam ako nebeská dúha. Fakt som si myslel, že som už v raji! Odvtedy sa pravidelne každých sedem minút vo dne i v noci modlím predpísané modlitby a neviem sa dočkať, kedy sa už budem v raji radovať zo spevu nebeských vtáčikov.

Ale zato viem byť aj zlomyseľný! Živo som si pri tom predstavoval, ako sa tí dvaja neznabohovia (Mihál a Beblavý) krčia dakde v kúte a hlavy si pchajú pod smradľavý zaprášený koberec, lebo sa hanbia sami pred sebou. Tak im treba!

Lídri: Sme na ceste sme k vyrovnanému hospodáreniu

Vrátim sa ešte k tomu, čo koalíční lídri hovorili pred kamerami. Najrozvláčnejšie a od veci rozprával Andrej Danko. Miestami som mal pocit, že ani presne nevie čo rozpráva, lebo preskakoval z témy na tému, z jednej myšlienky na druhú. Slovom, nevedel sa sústrediť.

A to isté ako ja si o ňom myslela kopa ľudí, s ktorými som sa o tom neskôr zhováral.

Na rozdiel od Danka premiér Fico hovoril inteligentne, úderne, priamočiaro a k veci tak, že z jeho slov, aj keď nič také ani len nenaznačil, by občan mohol vycítiť, že ak sa chce mať dobre, musí vedieť, ktorej strane má v každých jedných voľbách dať prednosť. Potom Fico ešte povedal, že schodok verejných financií by mal v budúcom roku predstavovať 0,83 percenta HDP a že sme teda na dobrej ceste k vyrovnanému hospodáreniu. A tak sa predsedovia vládnych strán – podľa jeho slov – mohli pokojne dohodnúť na tom, že všetky záväzky, ktoré sú sformulované v programovom vyhlásení vlády, dodržia.

A to je to nóvum, na ktoré ľud čakal!

Najinteligentnejšie čiže najkratšie rozprával šéf Mostu – Híd Béla Bugár.

Starý zaprášený demižón plný vína

Keďže Bugár naozaj rozprával krátko, z jeho slov som už nedokázal nasať toľko radosti a budovateľského nadšenia. A to je škoda, lebo lídri predstavili svoje veľké plány v septembri a to je mesiac, o ktorom práve píšem a zároveň je to aj mesiac plný sociálnych dobrôt, vrátane štátnych sviatkov, počas ktorých sú obchody zatvorené.

Napríklad ráno v piatok 15. septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, sa sused Mišo vracal domov z nočnej zmeny. Bol hladný ako vlk a tak si cestou chcel kúpiť zopár rožkov. Keď zistil, že všetky predajne potravín sú beznádejne zatvorené, začal na ulici výskať a skákať od radosti, nadšene spievať a tancovať!

Potom zašiel do pivnice a vytiahol z nej dobre schovaný zaprášený demižón plný domáceho vína a aj mňa ním počastoval. Keď z demižóna začalo očividne ubúdať, boli sme čoraz hlučnejší, nahlas sme diskutovali a spievali Pieseň práce a tak sa postupne k nám pridávali ďalší a ďalší susedia. Dokonca aj takí, ktorí roky bývajú spolu na jednom poschodí a navzájom sa ani nepoznajú.

Maximálne, ak si pozdravia Dobrý deň! A niektorí ani to!

A tak sme pri víne všetci spolu tancovali, spievali, utužovali susedské vzťahy a tešili sa zo života.

Ako novinár a komentátor na dôchodku som si z toho odniesol jedno poučenie. Pre Slovač, aby bola naozaj šťastná, stačia tri veci:

➤➤  aby bola každý rok vyššia minimálna mzda primerane zodpovedajúca nadšeniu ľudu na stretnutiach s predsedom vládneho Smeru-SD

➤➤  aby bolo v roku čo najviac štátnych sviatkov

➤➤  a aby bolo čím viac takých dní, keď sú predajne potravín beznádejne zatvorené a naše žalúdky hladné.

Všetky ostatné veci sú už len podružné.

Sused Mišo mi po celý čas pritakával. Bez ohľadu na to, že mu v prázdnom žalúdku hudci vyhrávali. Raz darmo, niet nad zatvorené obchody a iné sociálne vymoženosti!

Ochráni nás štát pred zlými kapitalistami?

Hovorí sa, že každé víno sa raz dopije a každá radosť raz skončí. A tak radosť moju i mojich susedov pokazil komentátor Ronald Ižip. Voľakedy to býval celkom slušný chlap, dokonca pár rokov dozadu pravidelne písal aj pre portál Investujeme.sk

No odvtedy sa zopsul. Napríklad na margo septembrových štátnych sviatkov a zatvorených obchodov do jedného portálu napísal, že Slováci si povedali, že aj predavači majú právo tráviť sviatok so svojou rodinou a tak sa politická väčšina zhodla, že treba, aby krajina bola viac sociálna, no ľudia si neuvedomujú, že si sami podkopávajú vlastnú budúcnosť.

Väčšina ľudí si naivne myslí, že štát sa o nich postará, ochráni ich pred vykorisťovaním kapitalistov, bude zvyšovať minimálnu mzdu, rozdávať mladým vzdelanie a starým dôchodky. Neuvedomujú si, že každý takýto krok štátu, na ktorý si zvyknú, prinesie ďalšie a ešte sociálnejšie sľuby do budúcna. Tieto sľuby však podľa Ižipa už dávno stratili vzťah k realite: kým kedysi na dôchodcu pracovali traja ľudia, čoskoro budú na jedného pracujúceho pripadať dvaja dôchodcovia. Z čoho sa im budú vyplácať dôchodky?

Uznávam, že napísal to zaujímavo, ale nebudem z neho viac citovať. Nech on sám sa hanbí za seba!

Aj tak si myslím, že občania Slovenska by nemali dobrotivej vláde tak slepo dôverovať, pretože naozaj nebude vedieť zabezpečiť ich dôchodky. Mali by sami myslieť na svoju budúcnosť a viac sporiť. Odkladajú si totiž menej než priemerní Európania a čo je ešte horšie, preferujú konzervatívne formy sporenia a ako upozornil redakčný kolega Peter Apolen, len veľmi málo slovenských domácností využíva iné formy finančných aktív (podielové fondy, dlhopisy, akcie), pri ktorých by však mohli dosiahnuť oveľa vyššie výnosy. 

Kacírstvo namiesto pointy

Témou tohtomesačného komentára sú viac sociálne než finančné a ekonomické témy. Ale nie je to náhoda, keďže dobrotivý sociálny štát, o ktorom teraz píšem, má svoje trhliny a má aj určité medze, ktoré neraz nevie či nechce prekročiť. Za tými nie pomyselnými, ale žiaľ aj reálnymi hranicami sú napríklad často deti osamelých matiek, ktoré im samé nevládzu finančne všetko zabezpečiť.

A čo je najhoršie, olej do ohňa k tomu prilevajú tí, ktorí by mali šíriť lásku medzi ľuďmi. Mám na mysli povedzme prípady, že dieťa slobodnej matky odmietnu prijať do cirkevnej školy alebo aj na civilnej základnej škole ho kňaz či katechétka nevpustia na hodinu náboženstva! Poznal som kňaza, ktorý pred rokmi pôsobil v Košiciach a bol známy tým, že v homíliách pravidelne zdôrazňoval, že  slobodná matka je nástroj diabla a tak k nej aj treba pristupovať!

V predchádzajúcich odstavcoch som sľúbil, že do temnej minulosti sa v tomto komentári už nebudem vracať.
Nechcel som. A tu ho máš! Sympaťák František, ktorý ako prvý pápež po dlhých rokoch odmietol, aby ho titulovali Svätý Otec s odôvodnením, že aký je on svätý, sa najnovšie opäť stal terčom nevyberaného útoku konzervatívnych katolíckych kňazov a teológov.

Pápeža, ktorý nechcel nič iné, len aby aj deti slobodných matiek či rozvedených rodičov boli považované za bežné, plnohodnoté a normálne deti a neboli surovo odsúvané nabok a aby cirkev bola otvorená aj voči rozvedeným a občiansky znovu zosobášeným veriacim, nuž tohoto pápeža zadubení kňazi tvrdo obvinili z kacírstva.

Áno, ide o viacerých biskupov, kňazov a teológov kráčajúcich v šľapajach jedného z Františkových predchodcov – Svätého Otca Jána Pavla II., Poliaka, ktorý v 20. storočí vrátil Svätú Matku cirkev kamsi hlboko do stredoveku. Ale o tom sa u nás nesmie nahlas hovoriť…

Podľa posledných správ, ktoré prišli z Vatikánu, konzervatívci navrhujú proti Františkovi obvinenému z kacírstva také právne opatrenia (vrátane filiálnej korekcie), o akých sa proti pápežom v Matke cirkvi hovorilo len v temnom stredoveku, naposledy ešte v 14. storočí!!!

Preložené zo stredovekej cirkevnej latinčiny do dnešnej modernej slovenčiny to opatrenie filiálna korekcia možno interpretovať zhruba takto: Bez verejnosti a bez vytrubovania do sveta čiže v tichosti za každú cenu a všetkými dostupnými prostriedkami priviesť pápeža k rozumu!!!

Oj, bude na tomto svete ešte veselo! A na tom druhom – neviem.

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu (freeimages)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *