Streda 18. októbra. Meniny má Lukáš

Každá bublina raz praskne a Francúzi sa boja o svoje peniažky (Zrkadlo mesiaca očami politikov, investorov i bežných občanov)

Oboch poznám dlhé roky, kedy sa ešte ani nepoznali. Obaja majú tridsať, manželmi sú cca 7 rokov, majú veľký trojizbový byt s dvomi loggiami a dve autá. A nie sú to staré škodovky. Ráno idú do práce každý svojím autom, ale keď nešoférujú, chodia vždy spolu, napríklad aj na nákup bozkávajúc sa ako dve hrdličky.

Keďže ich fakt dlho poznám, resp. poznám ich rodičov a ešte lepšie ich starých rodičov, tak som sa raz nezdržal a priamo som sa ich opýtal, či bábätko nebude… A hneď som sa dozvedel, že v dnešných neistých časoch si z ekonomického hľadiska môže dieťa dovoliť len výslovný hazardér. Alebo psychopat. Alebo potom spodina… “Normálny, zodpovedne zmýšľajúci človek si dnes dieťa v žiadnom prípade nemôže dovoliť,” presviedčali ma ostošesť.

A presviedčali ma tak intenzívne súkajúc argument za argumentom, že by som im by bol hádam aj uveril, keby som sám už dávno nebol dedom. Ale som sa zdržal a nepovedal som im, že ich príklad použijem v tomto komentári.Smejici se

Nepozerám do zrkadla, ani sa neholím

Máj, mesiac lásky prebehol tak krásne! Alebo lepšie povedané – napínavo. Začiatkom mája totiž ešte rozumný svet nevedel, resp. nemal 100-percentnú istotu, že francúzske voľby nevyhrá protieurópska fúria Marine Le Pen. Dokonca ešte krátko pred voľbami viaceré prieskumy naznačovali, že ručička váh by sa teoreticky mohla nakloniť v prospech fúrie. A miestami to fakt vyzeralo nebezpečne.

Nakoniec ale prišlo aké-také rozuzlenie tej desivej francúzsko-európskej hystérie:

Lídri EÚ i členských krajín vo svojich oslavných rečiach a gratuláciách proeurópskemu víťazovi volieb Macronovi zvýrazňovali myšlienku, že jeho víťazstvo pribrzdí rozlet protieurópskych hnutí a strán a ich rozbíjačské tendencie, lebo bežný občan hociktorej krajiny EÚ pochopil, že jeho vlasť je silná a bezpečná len preto, že je v Únii a že v tomto globalizovanom svete by osamotená možno ani neprežila.

Isteže, Marine Le Pen má i naďalej za sebou masy prívržencov podobne ako má za sebou svojich obdivovateľov i jej slovenský náprotivok Kotleba a ja len pre úplnosť pripomeniem obdobie spred posledných parlamentných volieb, kedy sa Kotlebovci viackrát nechali počuť, že aká nezamestnanosť, aké ekonomické problémy, veď Únia sa zruší, hranice sa hermeticky uzavrú a každý občan Slovenska dostane krompáč, lopatu, všetci budú musieť povinne pracovať a bude raj na zemi, teda na Slovensku, samozrejme.Mrkajici

Od posledných volieb prešla fúra času, už pomaly budú ďalšie a ja som si ešte vždy nebol vyfasovať svoju lopatu, hanba mi! Tak veľmi sa hanbím, že ani na svoj obraz v zrkadle sa nedokážem pozrieť a už som sa kvôli tomu prestal aj holiť.

Môj skromný názor: Celé je to ale trochu reálnejšie a prízemnejšie.

Opýtajte sa, kto na nich viac kašle!

Marine Le Pen totiž neprehrala preto, že bežného, radového občana Francúzskej republiky dojali k slzám slová európskych politikov o tom, že krajina galského kohúta neprežije, ak by sa EÚ rozpadla, ale dôvod bol – aspoň podľa mňa – oveľa prozaickejší. Vysvetlím:

Výrazne protireurópska a výrazne rusofilská politička mala vo svojom volebnom programe vystúpenie Francúzska z EÚ a eurozóny a návrat k hrdému francúzskemu franku. Neskôr ale zistila, že poriadne prestrelila a tak náhle začala točiť a hlásať princíp dvoch súbežných mien s tým, že by sa obnovil frank ako – citujem: “národná mena plne prispôsobená špecifikám francúzskej ekonomiky”. Sic! Ale zároveň by zostalo aj euro, ktoré je síce podľa jej slov už dávno mŕtve, avšak by fungovalo v medzinárodných transakciách.

Na vnútroštátnej úrovni by teda Francúzi opäť používali francúzsky frank, čím by podľa pani Marine automaticky boli hrdí na svoju vlasť a na svoju prácu v prospech vlasti a sami by časom ustupovali od toho, aby ich krajina trpela v okovách EÚ.

Môj ty bože, aké je to všetko jednoduché a krásne! Radosť žiť!

A tak ako všade na svete, v Oklahome i na Sibíri, v slovenskej Levoči i v maďarskom Miskolci, tak aj vo francúzskom Bordeaux majú ľudia radi svoje peniažky, boja sa o ne a nechcú o ne prísť.

Nuž, a na tie veci, ktoré Francúzom nasľubovala Le Pen, ktorá to v posledných chvíľach pred voľbami ešte skomplikovala vyhrážkou o dvoch paralelných menách, sa možno pozerať všelijako. Mnohí radoví, zdôrazňujem: radoví Francúzi sa začali báť, ako všelijako by to mohlo dopadnúť. Neprídeme o peniažky vďaka nejakým podvodníkom? Nevypukne panika? Nezačnú sa útoky na banky? Nebude rabovanie v obchodoch? Všetko je možné… A tak radšej volili istotu a zvolili si Macrona.

Tým nechcem povedať, že volili zle.

Nepriamo to potvrdil aj Marinin otec Jean-Marie Le Pen, podľa ktorého príčinou krutej prehry jeho dcéry boli jej návrhy na vystúpenie Francúzska z eurozóny a EÚ.

A ešte jedna sarkastická poznámka k tomu všetkému: Odporcovia spoločnej Európy často argumentujú tým, že bruselskí euroúradníci údajne neprihliadajú na slovenské zaujmy a vraj doslova kašlú na bežného, radového občana Slovenska či ktorejkoľvek členskej krajiny. Neviem, naozaj to neviem posúdiť, keďže som – odkedy je Slovensko členom Únie – ešte nikdy nekomunikoval s nijakým euroúradníkom. Ale raz darmo, vox populi vox Dei! Hlas ľudu, hlas boží!

Opýtajte sa ľudí v niektorom z okresov s vysokou nezamestnanosťou, napríklad v Rimavskej Sobote, alebo zájdite na samý kraj východného Slovenska, trebárs do Stakčína či do Čiernej nad Tisou a opýtajte sa ľudí, ako veľmi na nich kašlú bruselskí úradníci.

Povedia vám, že o nič viac než tí bratislavskí!

Chlapi, kto zatiahne účet?

Na Slovensku aj bez euroúradníkov, ktorí vraj kašlú na úbohú Slovač, nie je nič nové. Ako hovorí staré slovenské porekadlo, sľuby sa naďalej sľubujú, voliči sa radujú! Z prvomájových oslávu nakoniec zostala krutá realita. Nebudem dopodrobna opakovať to, čo som písal pred mesiacom vo svojom komentári Budeme sa mať ako hovadá! Alebo ako prasatá v žite?, len stručne zhrniem, že predseda ľavicového Smeru-SD na prvomájovej veselici, na ktorej sa tak perfiš spievalo a tancovalo, nasľuboval slovenskému ľudu samé dobré veci.

Okrem iného aj ”veľmi dynamický” rast minimálnej mzdy, štedrejšie odmeny za prácu v noci či vyššie príplatky za prácu počas sobôt a nedieľ, ale aj príplatky za viackilometrové cestovanie za prácou, otcovské dovolenky a ďalšie a ďalšie benefity. A predseda najobľúbenejšej strany len rozdával a rozdával, lebo – ako hovorieva teta Beta: najlepšie sa rozdáva nie z vlastného, ale z cudzieho. V tomto prípade z peňazí zamestnávateľov.Vyplazly jazyk

Pred pár dňami to celé zhrnul prezident Slovenskej asociácie malých a stredných podnikov a živnostníkov Vladimír Sirotka, podľa ktorého aj malí podnikatelia sú za to, aby zamestnanci dostali viac peňazí, no náklady na všetky benefity by nemali znášať len oni sami, ale malo by sa to rozdeliť medzi zamestnávateľov a vládu, a to najmä z hľadiska odvodov. Inak to vraj bude značná záťaž pre podnikateľov.

Môj názor? Súhlasím so sirotkovcami. Celé mi to totiž pripomína, ako keď v krčme takrečeno vyššej cenovej hladiny sedí a popíja partia chlapov, no nik z nich sa nemá k tomu, aby platil. Ale keď už čas pokročí a čašník im slušne naznačuje, že treba konečne zacálovať a vypadnúť, jeden z nich sa nesmelo opýta: “Chlapi, kto zatiahne ten účet? Ja som dnes platobnú kartu omylom nechal doma…”

A tak hrdý a pesničkami cifrovaný prvomajový účet zatiahnu zamestnávatelia. A nielen tie veľké a pracujúcim ľudom nenávidené ”zahraničné firmy”, ale aj drobní slovenskí živnostníci, ktorí majú trebárs len dvoch či piatich zamestnancov.Smutny

Zastavme pohromy, ktoré sa na nás valia!

Nekonečné ľavičiarske sľuby, karta zabudnutá doma na kredenci a či proeurópsky Macron alebo protieurópska Le Pen, to všetko je nič oproti tomu, čo sa na dnešný svet naozaj valí. Sú to dve veľké pohromy, ktoré do istej miery súvisia spolu.

Tou prvou je neustále zadlžovanie, resp. presnejšie povedané – žitie na dlh. Dnešný svet charakterizuje obrovská miera zadlžovania a najčastejšie sa v tejto súvislosti hovorí o Spojených štátoch. Dokonca je dnes na Slovensku módou rozprávať sa v rôznych priateľských kruhoch, napríklad pri pive, o tom že neustále rastúci dlh Spojených štátov je dôkazom upadajúceho prehnitého Západu a Slovensko by preto malo vystúpiť z EÚ (mne tu chýba súvislosť, poznámka autora) a malo by sa vraj výlučne orientovať na zdravý a životaschopný Východ (Rusko, Čína atď.)

K tomu len krátka poznámka: Spojené štáty zďaleka nie sú najzadĺženejšou krajinou a dokonca si myslím, že ani plnenie lacných sľubov Donalda Trumpa, ktoré síce túto veľmoc ešte viac zadĺži, ju neposunie oveľa vyššie v rebríčku dlžníkov. Zadlžené sú totiž všetky krajiny sveta bez výnimky a niektoré podstatne viac ako USA. Najviac zadlženou krajinou v prepočte na počet obyvateľov je aktuálne Japonsko, kde – ako upozornil investičný analytik Jakub Petruška – každý japonský novorodenec hneď ako sa prvý raz nadýchne, už fakticky dlhuje 85 tisíc 694 USD.

Dlhová bublina súčasného sveta podľa mnohých analytikov vraj nebude môcť donekonečna narastať alebo ako hovorieva moja susedka teta Beta z horného poschodia, každá bublina raz praskne. Ale ona k tomu ešte dodáva, že aj prezervatív sa niekedy roztrhne… Susedku tu spomínam len preto, lebo deravým prezervatívom vlastne uviedla tému druhej veľkej pohromy. Je to demografická kríza alebo ak chcete – rodí sa málo detí.

Dôvodov toho je viac, upozornili na to aj moji známi v úvode článku, ktorí sú už 7 rokov manželmi, no nič. V dnešnej ekonomicky neistej situácii sa podľa nich pre dieťa vraj môže rozhodnúť len výslovný hazardér. Alebo psychopat.

Resumé? Rodí sa málo detí, populácia veľmi rýchlo starne a súčasné penzijné systémy už nestačia. V niektorých krajinách už musia uvažovať nad tým, ako do pracovného trhu čím skôr zapojiť 75, ba dokonca aj 80-ročných! Ak sa tak nestane, následný finančný tlak na mladšie generácie bude neúnosný. Zmenilo by sa to ale, ak by sa rodilo viac detí. Alebo rečou tety Bety, ak by bolo viac prasnutých prezervatívov.PÅ™ekvapený

Ale aj tak by roky trvalo, kým by zo zvýšeného počtu detí vyrástol zvýšený počet produktívnych osôb. Ale je aj iná možnosť. Na Slovensku by sa to dalo riešiť tým, že dobrotivá, sociálne a národne cítiaca slovenská vláda by vydala nariadenia, čo je v jej kompetencii, aby sa deti na Slovensku rodili už ako 10-ročné! To by pomohlo zmierniť demografickú krízu.

Osobne si myslím, že lepšie by to bolo riešiť nariadením vlády (NV), ktoré by vyšlo v Zbierke zákonov, než nejakým zákonom. Lebo kým by sa prijal zákon, ťahalo by sa to v parlamente ako žuvačka. Poslanci za vládny Smer-SD by to síce hneď schválili ako vojaci v jednom šíku, ale tí pravičiari ako napríklad Sulík by zákon o rodení sa 10-ročných detí určite zdržiavali hlúpymi otázkami a pozmeňujúcimi návrhmi.

Fuj, že nie je hanba tým pravičiarom?! Ja by som sa napríklad pod zem prepadol, keby ma niekto označil za pravičiara! A možno by som sa aj začal holiť.Stydici se

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu (freeimages)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *