Stvrtok 19. októbra. Meniny má Kristián

Kríza: Naozaj sa končí alebo to len noviny sú plné optimizmu?

Pred pár mesiacmi, keď kríza dosahovala svoj vrchol a akciové trhy svoje dno, sme hovorili o veľkej pravdepodobnosti dlhodobej a vleklej recesie. My skeptickejší sme prognózovali opätovný pokles trhu pod svoje marcové minimá a pokračovanie dramatického prepadu ekonomickej aktivity, nezamestnanosti a masívneho krachu finančných spoločností.

Avšak odvtedy sa zdá, ako by sa ekonomická situácia naopak výrazne zlepšovala, akciové trhy získali späť 50% svojich strát a americká nezamestnanosť dokonca poklesla. Zdá sa, že nezamestnanosť už dosiahla svoje maximum a postupne sa bude znižovať. Denníky začínajú byť plné optimizmu, že to najhoršie je už za nami a kríza čoskoro úplne pominie. Je to skutočne tak? Obr1

Podcenenie trhu

Nastal teda vhodný čas na rekapituláciu minulého postoja, priznanie chýb a poučenie sa z minulosti. Ako výstižne povedal George Santayana: „Tí, ktorí sa nedokážu poučiť z histórie sú odsúdení opäť ju zažiť.“ Dobrý znalec histórie by povedal, že každý silný prepad je sprevádzaný korekciou, ktorú netreba podceňovať. A zdá sa, že jej silu sme v minulých mesiacoch podcenili, pričom história hovorila o niečom inom.

Počas Veľkej hospodárskej krízy sa objavilo až 8 medvedích rely, tie trvali v priemere 11,3 týždňa. Súčasná rely trvá už 22 týždňov a SP500 narástol o takmer 50%. A práve tu nájdeme zaujímavú paralelu, keď si uvedomíme, že najväčšia rely Veľkej krízy bola hneď tá prvá, ktorá dosiahla 52% a trvala 22 týždňov. To dokumentuje priložený graf, ktorý ukazuje, že ak sa história opakuje presne, tak akciové trhy môže opäť čakať obrat dolu, spolu so všetkými negatívami s tým spojenými. V roku 1929 akciové trhy spadli o 50%, čoskoro zaznamenali nárast o 50% len preto aby pokračovali v poklese o ďalších 70%.Obr2

Pri súčasnej aktivite vlád a centrálnych bánk je však nepravdepodobné, že by scenáre ich vývoja boli presne rovnaké. Dôležité je však to, že na fundamentoch sa nezmenilo vôbec nič. Tie ostávajú stále rovnako čierne ako pred pár mesiacmi. Naopak, aj napriek ružovým dátam hrozí opätovný prudký pokles nižšie. Tento pokles však s najväčšou pravdepodobnosťou príde až vtedy, keď si väčšina ľudí povie, že kríza je už za nami, keď opäť začnú nakupovať tí, ktorí na trhových pohyboch prerobili najviac…

Klam o rozbitom okne

Radi by sme povedali, že súčasná politická elita robí kroky správnym smerom, a podporuje ekonomiku v dosahovaní udržateľného hospodárskeho rastu, avšak pravý opak je stále na programe dňa. Tí, ktorí mali to šťastie a siahli po výbornej ekonomickej príručke „Economics in one Lesson“ od Henryho Hazlita, vedia o čom hovoríme. Súčasná moderná ekonómia a hospodárska politika spočíva na keynesiánskych omyloch, keď väčšina ekonómov vidí iba krátkodobé riešenia súčasných problémov zamerané na pomoc jednej skupine trhu na úkor všetkých ostatných trhových skupín. Ako hovorí posledná štatistika, na boj proti kríze bolo vyčlenených zhruba 11 biliónov dolárov, čo znamená priemerné zadlženie okolo 1500 USD na každého obyvateľa planéty.

Dobrý ekonóm však vie, že nie možné niekomu rozdať bez toho aby ste zobrali niekomu inému. Že je nutné pozerať na dlhodobé dôsledky hospodárskej politiky s efektom na celý trhový segment, nie len na vybranú skupinu. Výborným príkladom je učebnicový príklad francúzskeho ekonóma Frederika Bastiata, v ktorom hovorí o mylnom usudzovaní pri  následkoch rozbitého okna. Chlapec rozbije okno na mäsiarstve. Mäsiar teda zvesí rám a odnesie ho ku sklenárovi. Ten okno opraví, pričom mu mäsiar zaplatí. Sklenár tak získal dodatočný príjem, ktorý by inak (keby bolo okno celé) nezískal a tieto peniaze minie u obuvníka, krajčíra a pekára. Každý z nich preto získal dodatočný príjem, ktorý môže opäť minúť inde. Takto ekonomika vlastne získala nový impulz a zjavne vidíme pozitívny efekt z rozbitého okna.

Na čo však zabúdame je, že za vecami, ktoré sú zjavné, sú aj veci skryté. A to sú výdavky, ktoré sa neuskutočnili. Mäsiar má predsa iba obmedzený rozpočet a tým, že minul peniaze u sklára, tak ich nemôže minúť inde. Tým prišli o príjmy farmári, od ktorých kupoval chlieb alebo stolári, od ktorých kupoval nábytok.  A presne na tomto princípe spočívajú klamstvá súčasných hospodárskych politík.

Vláda peniaze rozdáva a stimuluje ekonomiku. Avšak v konečnom dôsledku za ňu vždy zaplatí spotrebiteľ a je jedno, či to vláda skrýva za zvýšenú infláciu alebo svoje zadlžovanie sa. Obidve sú len sofistikovaným spôsobom ako zatajiť, že všetko čo robí, je prelievanie príjmov od jednotlivcov do rúk štátu, ktorý ich rozdáva svojim politicky spriazneným skupinám, o tom si však povieme viac zajtra.

Veľké divadlo

A práve viditeľné vládne výdavky sú dôvodom veľkých ovácií a fanfár, lebo ich použitie je zjavné a rozhodne pre určité ekonomické skupiny prospešné. Avšak to, že pre každý vládny výdavok existuje zhruba rovnako veľký vládny náklad, ktorý vláda minie na seba, to už nie je také zrejmé. Konečný efekt je teda ten, že vláda zdaní svojich občanov, ktorí túto sumu nemôžu použiť na produktívne výdaje, ekonomiku teda ochudobní a polovicu z tejto sumu minie a polovicu rozdá. Ekonomika ako celok na vládnych výdajoch stráca. Vládne deficity celý problém iba maskujú a odsúvajú do budúcnosti.

Ako úspechy svojej práce vláda prezentuje rast hrubého domáceho produktu a rast nezamestnanosti. Obe tieto veličiny však majú dva kľúčové nedostatky. HDP odzrkadľuje celkovú produkciu a prácu vykonanú v krajine a to nezávisle od jej charakteru. Ak napríklad havaruje ropný tanker, tak náklady na odstránenie ekologickej katastrofy sa počítajú do HDP. Ak vyhorí mesto a postaví sa na novo, tak HDP narastie, pritom žiadne bohatstvo nebolo vytvorené. Podobne je to so zamestnanosťou. Pokiaľ by sa vláda rozhodla postaviť pyramídu a zamestnala by všetkých nezamestnaných, tak by dosiahla svoj cieľ, avšak prospešnosť a tvorba bohatstva v krajine by bola nulová.

Napríklad americká vláda zašla vo svojej arogancii tak ďaleko, že tieto štatistiky začala ešte svojvoľne upravovať, aby sa zdalo, že ekonomika je na tom oveľa lepšie ako v skutočnosti. Príkladov je množstvo, ale tým najvýraznejším z poslednej doby je odsunutie revízií modelu vzniku a zániku firiem, ktorý dlhodobo nadhodnocuje tvorbu pracovných miest. Podľa našich odhadov ten model vyčaroval k novovzniknutým pracovným miestam (Nonfarm payrolls) za posledný polrok viac ako 600.000 miest. Keby boli tieto revízie, tak ako boli plánované, pridané do posledného výsledku NFP, zjavne by pokazili obrat v tvorbe pracovných miest, tak ako ukazuje prvý graf. Jednoducho ich vynechaním vzniká ilúzia dôležitosti vládnej politiky.

Preto pre každého, koho zaujíma skutočný stav vecí, je nutné pozrieť sa ďalej, až k tvorbe skutočného bohatstva krajiny. Tam uvidíme, či vládnou politikou sa bohatstvo krajiny zväčšuje alebo zmenšuje. Bohatstvo sa okrem iného tvorí z reálnej mzdy. Priemerná reálna mzda v USA za posledných 40 rokov poklesla o viac ako 30% a dokumentuje tak, že každý rok si pracujúci za svoju mzdu môžu kúpiť menej a menej tovarov a služieb. Záver je jednoznačný, súčasná hospodárska politika z dlhodobého pohľadu hospodárstvu škodí. Pre tých, ktorí rozumejú ekonomike, to nie je prekvapivé zistenie.

Majetok amerických domácností

Čisté bohatstvo amerických domácností sa zvykne definovať ako celková hodnota fondov amerického peňažného trhu a celkovej kapitalizácie amerických akcií. Toto čisté bohatstvo dosiahlo vrchol v roku 2006 na úrovni 22 biliónov dolárov a počas marca tohto roka sa prepadlo až k úrovni 12 biliónov dolárov. V súčasnosti dosahuje 15,4 bilióna dolárov.

Na druhej strane však hodnota dlhu amerických domácností za posledné roky ostáva takmer stabilná. Súčasný celkový dlh amerických domácností dosahuje takmer konštantnú úroveň 13 biliónov dolárov. Z toho až 10 biliónov dolárov tvorí hypotekárny dlh. Pri tomto čísle tak vidíme následky zhubnej bubliny rastu cien nehnuteľností. Pokiaľ si tieto čísla spojíme, dostávame nasledovný graf: 

Obr3

Tyler Durden z portálu Zero Hedge tvrdí, že od roku 2007 poklesol celkový majetok amerických domácností o hrozivých 94%. Americké domácnosti sú tak rovnako ako americká vláda na mizine.

Kto stojí za akciovou rely?

Každé čísla sa dajú interpretovať rôzne. Výborným príkladom sú firemné zisky z Q2, tie na viac ako 70% prekonali svoje očakávania a podnietili akciové trhy v ďalšom raste. Avšak detailný pohľad na ich historický vývoj ukazuje niečo celkom iné. Priložený graf udáva zisky firiem SP500 od roku 1935 upravené o infláciu. Tie sa prepadli o 98% od svojho maxima a tak výrazne tromfli aj ich pokles počas Veľkej hospodárskej krízy.

Obr4

Akcie tak nikdy neboli tak neprofitabilné ako sú v súčasnosti. Napriek tomu sa obchodujú na tak nezmyselne vysokých úrovniach, že P/E zverejnených výsledkov dosahuje vyššiu hodnotu ako 140 a operačných výsledkov 24. To naznačuje, že sú extrémne prekúpené a nadhodnotené. Kto stál za ich nákupmi?

Akciové trhy rastú na základe zvýšených nákupov akcií. Peniaze na akciový trh typicky prúdia z peňažného trhu. Takýmto spôsobom sa zapájajú domácnosti  do nákupu akcií. Tie sa však topia v dlhoch a ich nákupy akcií sú tak obmedzené. Od marca na akciové trhy však pritieklo viac ako 2,7 bilióna dolárov. Na druhej strane z peňažného trhu odtieklo iba 0,4 bilióna dolárov. Odkiaľ teda prišlo na americké akciové trhy zvyšných 2,3 bilióna dolárov? Odpoveď je jednoduchá – od FEDu. FED nalial do US bánk obrovské množstvo likvidity. Nezáujem bánk o rozdávanie nových úverov spôsobil, že táto likvidita nedosahuje reálnu ekonomiku ale opäť nafukuje finančné trhy. Banky tak za peniaze od FEDu spôsobili prudký nárast akciových trhov a aj napriek tomu, že fundamenty ostávajú hrozivé.

Ako je to s nezamestnanosťou?

Minulotýždňové zlepšenie nezamestnanosti bolo veľkým pozitívnym prekvapením, keď sa americká nezamestnanosť zlepšila z 9,5% na 9,4%. Za zlepšením nezamestnanosti stojí opäť najmä vláda, ktorá je najväčší tvorca pracovných miest, a veľmi prekvapujúco aj automobilový sektor, ktorý je v dlhodobom úpadku. To, že stále neexistuje dôvod na radosť, udáva priložený graf.

Obr5

Z neho vidíme, že pomer zamestnaných k celkovej populácií opäť poklesol a dosahuje najnižšie hodnoty za posledných 20 rokov. Zlepšenie zamestnanosti je teda dôsledkom menšej pracovnej sily a vládneho zamestnávania. Otázkou preto ostáva, či zmenšovanie celkovej práceschopnej populácie a vytváranie neproduktívnych pracovných miest je spôsob ako sa z krízy dostať.

Ako ďalej?

Ako sme spomenuli už v úvode, ten, kto sa nepoučí z histórie, je odsúdený svoje chyby zopakovať. Dobrým príkladom možného pokračovania vývoja ekonomického prostredia je Japonsko. Tam pokračujúca agresívna monetárna a fiškálna politika dokázala dlhodobo udržiavať akciové trhy na neprirodzene vysokých úrovniach. Priložený obrázok ukazuje, že agresívna monetárna politika (modrá línia) dokázala spôsobiť rast akciových trhov, avšak ako náhle táto politika prestala byť implementovaná, tak akcie opäť spadli tam, kam fundamentálne patrili.

Obr6

Súčasná hospodárska politika dokázala krátkodobo zastaviť prudký pokles svetového hospodárstva, avšak iba za cenu pokračujúcich dlhodobých nerovnováh a straty efektivity ekonomík. Následky ich konania sa stále ešte len prejavia, ich načasovanie však bude závislé od ďalšieho smeru hospodárskych politík. Prvou výraznou hrozbou je už september, ktorý je najhorším mesiacom pre americké akcie.

V každom prípade treba zachovávať opatrnosť, pretože neštandardné ekonomické podmienky pretrvávajú a ešte dlho pretrvávať budú…

 

 

Ako vidíte krízu?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *