Pondelok 25. marca. Meniny má Marián

Kto sa bojí najobávanejšej ženy vz. Koniec jednej histórie? (Týždeň vo financiách očami komentátora)

Posledné dni pred Medzinárodným dňom detí dostala moja 4-ročná vnučka kopu sladostí (z manželkinho pracoviska, kde mali cez víkend bohatý program pre deti a vnúčatá zamestnancov, od prababičky, ktorú bola cez víkend pozrieť atď.) Ako sa tak napchávala čokoládkami a keksíkmi namiesto nedeľného obeda, manželka jej vraví, nech ich dá dedovi a on jej to odloží.

„Nedám, lebo dedo by mi všetko pojedol“, neskrývala vážne obavy blonďavá vymýselníčka. „Len to daj dedovi, neboj sa, budeš to mať uňho bezpečne uložené ako vo švajčiarskej banke!“ trvala na svojom moja manželka.

Vnučka samozrejme nechápala, čo je to švajčiarska banka. Ani si z toho nerobila ťažkú hlavu.

Európa predsa pochádza z Grécka! 

Na nervozitu na trhoch spôsobenú neschopnosťou riešiť grécky dlh doplácalo euro – minulý týždeň sa kráľovský pár EURUSD držal pod hladinou 1,10. Vôbec nebolo jasné, či Grécko uhradí najbližšiu splátku. Medzitým do hry vstúpil grécky minister zahraničiaí Nikos Kotzias, ktorý na filozofickom festivale v Kolíne nad Rýnom povedal, že EÚ jeho krajinu vydiera:

„Grécku sa neustále prízvukuje, že musí splniť podmienky EÚ podľa motta Ak teraz nepodpíšete, ste vybavení. Grécka ekonomika sa však v prípade, že pristúpi na nanucované podmienky, nedokáže postaviť na nohy. A tak je prirodzenou reakciou, že ľudia si vyberajú úspory z bánk.“ Vzápätí ale Kotzias dodal, že verí, že Grécko zostane členom Únie:

„Európa nemôže existovať bez Grécka! Názov kontinentu predsa pochádza z gréckej mytológie.“

Pravdou je, že európski politici sa počas týždňa priam pretekali vo vyjadreniach pre médiá, že existuje množstvo rôznych scenárov. Napríklad, že pokračujúca platobná neschopnosť vlády v Aténach vôbec nemusí znamenať, že Grécko by automaticky muselo odísť z eurozóny. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble zasa nevylúčil, že Grécko, ak sa mu nepodarí dosiahnuť dohodu s medzinárodnými veriteľmi, možno bude musieť zaviesť k euru paralelnú menu.

Niektoré z možných scenárov pre portál Investujeme.sk zhrnul ekonóm Saxo Bank Christopher Dembik, ktorý ale upozornil, že ku konečnej dohode o Grécku tak skoro nedôjde: „Situácia je zlá, no bankrot krajiny nie je v najbližších týždňoch pravdepodobný. Nikto dnes nie je pripravený prevziať takéto riziko.“

Ako Dembik ďalej uviedol, dôležitým dátumom bude 20. júl tohto roku, keď Grécko bude potrebovať zaplatiť Európskej centrálnej banke (ECB) 3,5 miliardy eur. A tie možné scenáre? Krehká dohoda vo forme malých pôžičiek s dočasnými sociálnymi sľubmi zo strany gréckej vlády s cieľom získať čas. Predĺženie doby splácania dlhu až na 50 rokov. Zavedenie kontroly kapitálu s cieľom vyhnúť sa výberom domácich bankových vkladov. „Aby krajina mohla začať odznova, potrebuje katarziu. Každý vie, že jediná cesta je reštrukturalizácia dlhu. Je to však politicky veľmi citlivá téma.“ 

„Schopní majú robiť na lenivé a hlúpe pažravé červy“

Vo svojich pravidelných komentároch často píšem o tom, ako majú ľudia radi socializmus. A nevidia v tom nič zlé. Chcú sa mať dobre (hoci aj celkom bezpracne) a štát ako dojná krava im má zabezpečiť čo najviac vecí zadarmo. A keď nie štát, tak veľké korporácie. Napríklad nenávidené banky. Upozorním ale, že tentoraz nebudem písať o slovenskom ukážkovom populistovi Ficovi, ktorý je u mňa až pričasto na muške, a zdôrazním, že hádam všade vo svete sa nájdu ľudia, ktorí chcú socializmus – v nejakej forme. Možno len v takej, povedal by som, politicky neškodnej…

Minulý týždeň ma až zdvihlo zo stoličky, keď som čítal správy a články o tom, ako užívatelia služieb americkej spoločnosti Yahoo chystajú hromadnú žalobu kvôli tomu, že spoločnosť skenovala ich freemailové schránky a tieto informácie využívala na cielenú reklamu. Chcú si za to od Yahoo vysúdiť vysoké odškodné. Médiá odhadujú, že k žalobe sa chce pripojiť až milión ľudí.

Spoločnosť uviedla, že užívatelia jej freeemailovej služby ju používali, hoci vedeli, ako firma s emailami zaobchádza, čiže s takýmto využívaním informácií de facto vyjadrili svoj súhlas. Len pripomeniem, že vyše 80 percent všetkých príjmov spoločnosti tvoria príjmy z reklamy.

Viac ako samotná správa o chystanej žalobe ma zaujali búrlivé diskusie (pre a proti) v médiách, vrátane odborných PC portálov. Napríklad na portáli lupa.cz jeden z diskutujúcich napísal, že nechápe nehoráznu drzosť užívateľov služieb Yahoo. Svoj názor odôvodnil slovami:

„Dnešní ľudia sú ako pažravé červy, ktoré majú potrebu požierať všetko okolo a myslia si, že je povinnosťou celého sveta im zabezpečovať absolútne všetko a zadarmo a že pažravý vymetený blbec váľajúci sa v kresle, ktorý dokáže tak veľké guľové, je to najlepšie čo by sa malo podporovať a schopní ľudí by mali makať iba preto, aby paraziti nemuseli svoj zadok ani zdvihnúť.“

V ďalšej časti svojho diskusného príspevku dodáva, že azda všetky freemailové služby majú v podmienkach, že na užívateľov cielia reklamu, niektoré dokonca vkladajú reklamu i do odosielaných správ a je tam aj klauzula, že užívateľ nemá nárok na žiadnu kompenzáciu. Je teda na každom človeku, aby sa rozhodol, či chce používať niektorú emailovú službu zadarmo (freemail) alebo si zaplatí službu, kde mu prevádzkovateľ nebude zobrazovať reklamu alebo zainvestuje a sám si zriadi vlastný emailový server.

Zavrhnuté frázy a americká minimálna mzda

Ešte viac ako žaloba proti veľkej internetovej spoločnosti ma minulý týždeň zaujal rozhovor s Kshamou Sawant, ktorú médiá v súčasnosti označujú za najobávanejšiu, resp. najnebezpečnejšiu ženu Ameriky.

Ľavičiarka Kshama je jedinou členkou mestského parlamentu v americkom meste Seattle za stranu Socialistická alternatíva a v tomto meste sa jej podaril priam husársky kúsok. V interview pre kanadský denník Ricochet prezradila dvom českým publicistom, že ľavicové cítenie sa u nej zrodilo ešte v jej rodnej Indii. Dodnes si spomína na neuveriteľnú priepasť medzi niekoľkými ľuďmi s obrovským majetkom a masami, ktoré žijú v neopísateľnej biede:

„Prečo je spoločnosť takto usporiadaná? Kládla som si otázku a bolo mi jasné, že ide o systémovú nerovnosť! A náhle som si uvedomila, ako funguje kapitalismus. Zavrhla som všetky ošúchané frázy o tom, že chudoba je nevyhnutná a pochopila som, že svet potrebuje socializmus.“

A ešte k tomu husárskemu kúsku. Kshame sa ako členke mestského parlamentu v Seattle podarilo presadiť uzákonenie minimálnej mzdy! Sama o tom hovorí takto:

„Predpokladali sme, že nízkopríjmoví pracujúci sa môžu spojiť a vytvoriť silné masové hnutie, ktorým by vyvinuli tlak na politický a ekonomický systém. Elity nakoniec požiadavky minimálnej mzdy (15 USD za hodinu – poznámka redakcie) ignorovať nemohli. Našej kampani, ktorá stála na sebavedomí pracujúcich, mocní nedokázali oponovať.“ Jedným dychom ale dodala, že lokálna legislatíva o minimálnej mzde otvorila dvere všemožným úľavám a výnimkám, neraz aj pre konkrétne firmy.

Umiera jedna história…

Ten príklad so švajčiarskou bankou som v úvode tohto komentára nespomenul náhodou. Pojem „švajčiarska banka“ je vo svete – minimálne v hovorovej reči – už celé storočia synonymom bezpečnosti a spoľahlivosti. Bojím sa, že po uplynulom týždni sa to zmení alebo aspoň tá synonymita sa riadne naštrbí či oslabí. Básnik by povedal: Umiera jedna história…

EÚ a Švajčiarsko v stredu podpísali v Bruseli dohodu o daňovej transparentnosti, na základe ktorej si budú vymieňať informácie o bankových účtoch svojich obyvateľov. Dohoda začne platiť od roku 2018 a má zamedziť daňovým podvodníkom skrývať svoje údaje. „Táto dohoda ohlasuje novú éru daňovej transparentnosti a spolupráce medzi EÚ a Švajčiarskom. Je to ďalší úder namierený proti daňovým podvodníkom a ďalší krok k spravodlivejšiemu zdaneniu v Európe,“povedal eurokomisár pre hospodárske a finančné záležitosti Pierre Moscovici.

Len pripomeniem, že dohoda sa začala rodiť už dávnejšie a v marci t. r. sme informovali, že už je de facto hotová, len jej chýbal podpis zo strany švajčiarskych predstaviteľov. Podpisu totiž ešte mohlo stáť v ceste prípadné vypísanie referenda, v ktorom by sa obyvatelia krajiny helvétskeho kríža vyjadrili proti dohode.

Dnes je už všetko jasné a dohoda je realitou. Myslím si, že konečne!!!

Moja pažravosť namiesto pointy

Švajčiarsko podpísaním dohody ukázalo svoju ochotu spolupracovať pri odhaľovaní daňových podvodov a zverejnilo zoznam mien podozrivých zahraničných vlastníkov bankových účtov, ktorých tamojší daniari samozrejme vopred informovali. Švajčiari tieto kroky vysvetlili záplavou žiadostí z iných krajín o pomoc pri identifikovaní ľudí podozrivých z daňových únikov.

Pojem „švajčiarska banka“ naozaj celé stáročia predstavoval synonymum bezpečnosti a spoľahlivosti. Prispievalo k tomu aj nezlomiteľné bankové tajomstvo. V čase 2. svetovej vojny ho nedokázali prelomiť ani nacistickí pohlavári (z ktorých mnohí mali svoje bohatstvo uschované vo švajčiarskych bankách) a rovnako to v čase Železnej opony platilo pre vrcholových komunistických lídrov krajín socialistického tábora, vrátane Československa. Väčšina vtedajších papalášov mala svoje peniažky bezpečne uložené vo švajčiarskych peňažných ústavoch a jediným našim „komerčným bankám“ pre obyvateľstvo (Státní spořitelna, od 1. januára 1969 rozdelená na Českou státní spořitelnu a Slovenskú štátnu sporitelňu) nedôverovali.

Mali totiž zlé skúsenosti. Napríklad aj preto, že menová reforma (hovorovo: výmena peňazí) v bývalom Československu v roku 1953 kruto postihla aj mnohých vrcholových komunistických funkcionárov.

Preto si neskôr našli bezpečnejšie útočište – v politicky neutrálnom Švajčiarsku. Ale ľud naďalej kŕmili hlúposťami o úspešne sa rozvíjajúcej socialistickej ekonomike a demokracii, kým na Západe – podľa ich slov – „pracujúci ľud umieral od hladu, bol vykorisťovaný, utláčaný a nemal žiadne práva.“

Ale dosť bolo reminiscencií na staré zlaté časy socializmu. Vrátim sa k aktuálnej téme švajčiarskych bánk. Aj moja vnučka má teraz (v čase písania tohto komentára) svoje čokoládky u mňa „bezpečne uschované“ – doslova ako vo švajčiarskej banke. Len s tým rozdielom, že ešte nevie, že som jej z tej kopy medzitým čosi zjedol.

Ale bankové tajomstvo nateraz ešte platí, takže zatiaľ jej o tom nič nepoviem. Jednoducho nemôžem.

A možno ani nezbadá, že dedo bol v ten deň pažravý.

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *