Pondelok 17. decembra. Meniny má Kornélia

MiFID: Určite zvyšuje náklady a možno ochraňuje klienta

Sme v právnickej epoche – každý každého žaluje. To je dôvod, prečo sa treba chrániť. Ideálne podpisom, že protistrana so všetkými požiadavkami súhlasí a upozorneniam rozumie. Je pritom jedno, či ide o mobilného operátora, zdravotnícke zariadenie alebo kúpu nábytku.

Všetci poskytovatelia služieb či výrobkov požadujú od klienta, aby potvrdil, že si prečítal desať či dvadsať malým písmom popísaných strán plných podmienok, obmedzení, či odvolávok na rôzne zákony a iné obchodné podmienky. Pritom osoba, ktorá je oproti klientovi, neraz obsah zmluvy vysvetliť nevie. Klient beztak nemá na výber. Podpis od neho chcú všetci a na porovnávanie zmluvy medzi konkurentmi nemá čas a ani vedomosti. Vo svete financií sa takéto formuláre nazývajú „ochrana investora“. Tieto formuláre sa vyplňujú z dôvodu platnosti niekoľkých smerníc – MiFID, PRIPs i IMD. Zamerali sme sa na MiFID a na jeho dodržiavanie v praxi. Navštívili sme niekoľko pobočiek najväčších slovenských bánk a testovali sme proces pri investovaní do podielových fondov.

Mystery shopping

Pracovníkom bánk sme podsunuli osobu, ktorej investičný profil je skôr konzervatívny. Peniaze chce mať kedykoľvek k dispozícii, netoleruje pokles pod hodnotu vkladu, no zároveň nevie, kedy peniaze bude vyberať a tiež ani to, ako sa bude správať pri konkrétnych situáciách na finančnom trhu.

Pokiaľ človek nemá znalosti, ako by mala prebiehať diskusia o investovaní do akéhokoľvek finančného aktíva, nevidí na rozhovore s bankovým zamestnancom nič zvláštneho. Klient povie, že chce investovať, bankár mu predostrie ponuku. Skúsenému však musí udrieť do očí, že všetko ide bez zistenia rizikového profilu, že sa k tomu prikladá žiadosť o bežný účet i platobnú kartu, prípadne sa priloží sporenie spojené s poistením. Pred neetickým konaním totiž žiadna smernica klienta nechráni.

Investičný  dotazník

Vyplnenie jedného MiFID dotazníku tak, aby klient mal priestor premyslieť si odpoveď, trvá v závislosti od počtu otázok od 5 do 10 minút. Počet otázok a aj ich znenie je slabým miestom regulácie. Žiadna smernica sa tomuto nevenuje. Preto jednej banke stačia tri otázky, druhá chce šesť odpovedí a tretia trinásť. Obsahovo sú tiež odlišné. Základ je zistenie času, ktorý peniaze ostanú zainvestované, cieľ investície a skúsenosti s investovaním. Obšírnejší dotazník zisťuje aj pomer investície k celkovému majetku, frekvenciu investovania, reakciu na prípadný pokles, vzdelanie i jeho zameranie a vek. Pre porovnanie: dotazník používaný na americkom trhu pozostáva z 25 otázok, ktoré sú zamerané na vek, pohlavie, zamestnanie, počet vyživovaných členov domácnosti, vzdelanie, typ zamestnania a tiež na skúsenosti s investovaním, hypotetické reakcie na konkrétne udalosti na trhu, aktuálne rozloženie majetku a podobne. Viaceré otázky sa zároveň pýtajú na to isté rôznymi spôsobmi, čoho cieľom je zistiť skutočný stav. Klient tak na dve až tri rôzne položené otázky musí odpovedať obsahovo rovnakou odpoveďou, aby sa táto odpoveď brala pri vyhodnocovaní ako jeho skutočný postoj k riziku.

Dôvodom rozličného počtu otázok v bankách je jednoznačne čas potrebný na jeho vyplnenie a možno i potreba rýchlo presvedčiť klienta alebo si ho udržať dlhodobo – veľa otázok môže odradiť od investovania, no pri správne stanovenom investičnom profile zase klient nespanikári aj pri prepadoch trhov.

Počet otázok má vplyv aj na mzdové náklady. Pri 5 až 10 minútach potrebných na vyplnenie jedného dotazníka a 900 klientoch mesačne ide o jedno nové pracovné miesto. Lenže väčší správca spracuje za mesiac okolo 5000 pokynov. K tomu treba pripočítať náklady spojené s tvorbou softvéru, tlač formulárov a podobne. Finančné inštitúcie už dlho upozorňujú, že nové regulácie predovšetkým zvyšujú náklady. A tie budú vždy prenesené na klienta. Či už  v podobe zvýšenej ceny alebo v neposkytovaní služieb v takom rozsahu, na aký bol klient zvyknutý.

Niekto áno, niekto nie

Testovací investor sa nezameriaval iba na dotazníky, cieľom bolo napríklad aj zistiť, či konzervatívnemu investorovi ponúknu dynamické riešenie, ak o neho požiada. Vyskytli sa tri situácie. Dynamický fond fiktívny investor kúpiť mohol, avšak až po podpísaní vyhlásenia, že si je vedomý, že takýto druh produktu nie je pre neho vhodný. Druhá možnosť bola bizarnejšia – bez problémov a podpisov si ho mohol zadovážiť. Dotazník sa urobil až následne a napriek konzervatívnym odpovediam bol jeho výsledok dynamický profil.

V tretej banke sa klient k dotazníku ani nedostal, pretože bankár mu od začiatku ponúkal dva konkrétne fondy (zo šestnástich fondov v ponuke). Ako je takáto možnosť reálna v čase platnosti MiFIDu? Jednoducho. Keďže rizikový profil sa u klienta zisťuje len v prípade poskytovania investičnej služby investičné poradenstvo, tak banka v  pobočkách pre bežnú retailovú klientelu neposkytuje investičnú službu investičné poradenstvo. Teda u klientov nezisťuje ani rizikový profil a klient neabsolvuje ani test vhodnosti, ktorý sa pri tejto investičnej službe vyžaduje. Aspoň takto znela odpoveď z centrály banky, kde sa pri investovaní nezisťuje rizikový profil klienta.

Kto je pod ochranou

Výsledok prieskumu je nasledovný: klient podpisuje, že prevzal a oboznámil sa s piatimi dokumentmi, že im porozumel a že je si vedomý, že sa môžu zmeniť. Tak isto si je vedomý, že s investíciou je spojené riziko a nie je zaručená návratnosť investovanej sumy. Celkovo ide o prevzatie pätnástich strán odborného textu s odvolávkami na zákony a všeobecné obchodné podmienky. Rozhovor v banke trval od 30 do 60 minút, pričom vo väčšine prípadov ani minúta nevyšla nazmar. V tomto čase však nie je zahrnutý čas potrebný na skutočné preštudovanie podpisovaných materiálov. Navyše, ak by klient podpísanému textu skutočne rozumel, s veľkou pravdepodobnosťou by skôr využíval iné finančné nástroje, než sú podielové fondy. Vo formulároch sa píše napríklad o REPO obchodoch, warrantoch, jedno- a dvojbariérových opciách, certifikátoch, pákovom efekte, … a vyskytujú sa tam pojmy ako Custodian, strike price, spotový kurz, čas do exspirácie, forward, swap, futures, emisné kvóty, … pričom treba odhliadnuť od toho, že v texte sa používajú pomerne často rôzne skratky, ktoré treba dešifrovať.

Určite sa nájdu oblasti, kde je človek chránený bez toho, aby o tom vedel – energetika, farmácia, jadrový dozor… Dôvodom súčasnej regulácie je skôr reakcia, ktorú mali finančné inštitúcie na vývoj na finančnom trhu. Zložitosť finančných produktov bola až taká vysoká, že spôsobila finančnú krízu. Keď sa v týchto produktoch nevyznali ich samotní tvorcovia, nemožno to požadovať od bežných klientov. To bol dôvod, prečo sa zaviedli rôzne predzmluvné informácie, na základe ktorých by sa klienti mohli kvalifikovane rozhodnúť. No najväčší problém tkvie práve v individuálnom investorovi, presnejšie v jeho schopnosti prijímať poskytované informácie a vedieť ich vyhodnotiť.

Reálny dosah ochrany investora meraný napríklad  v podobe počtu sťažností sa neeviduje. Tvoria sa dopadové štúdie pred zavedením určitej regulácie, skutočný dosah na sektor napríklad po piatich rokoch od jej zavedenia sa však už nemeria. A merať nefinančné benefity, ktoré získali zavedením smernice samotní klienti,  je už nereálne. Nikto sa teda nedozvie skutočnú úsporu, pre ktorú sa regulácia tvorila. Napríklad, koľko peňazí klienti ušetrili tým, že neinvestovali do nástrojov, ktoré im nie sú určené.

Budúcnosť je jasná?

Pri vstupe do bazénu zatiaľ nik neoveruje, či dotyčný človek vie plávať. V budúcnosti možno bude musieť podpísať niekoľko formulárov a v prípade, že sa bude utopí, tak plavčík preukáže, že ho o všetkých možných rizikách informoval a za utopenie nebude zodpovedný. Účastníci finančného trhu ironicky poznamenávajú, že onedlho bude musieť pre množstvo smerníc upravujúcich financie vzniknúť smernica, ktorá by ich všetky upravovala. Pri takomto množstve regulačno-ochranných formulárov a alibizmu poskytovateľov finančných služieb je možno namieste aj otázka, či by ľudia nemali vrátiť svoje občianske preukazy.

O čom je MiFID

Podstata smernice MiFID spočíva v zatriedení klientov do kategórií, povinnostiach finančnej inštitúcie poskytnúť záujemcovi o jej produkty a služby najlepšie podmienky (best execution), povinnostiach pristupovať individuálne ku každému klientovi (na základe informácií, ktoré klient sám oznámi), zvýšení transparentnosti a kvalitných vnútorných kontrolných mechanizmov, ktoré majú okrem iného zabezpečiť aj predchádzanie konfliktu záujmov.

Podľa smernice sa klienti rozdeľujú do troch kategórií: oprávnená protistrana, profesionálny klient a neprofesionálny klient. V prípade oprávnenej protistrany ide o finančné inštitúcie, štátne orgány, centrálne banky, medzinárodné finančné organizácie a aj obchodné spoločnosti, ktoré majú splnené dve z nasledujúcich troch podmienok: celková suma majetku viac ako 20 mil. eur, ročný obrat aspoň 40 mil. eur a vlastné zdroje minimálne vo výške 2 mil. eur. Za profesionálneho klienta sa považuje obec, vyšší územný celok, územný celok iného štátu alebo právnická osoba, ktorej hlavným predmetom činnosti je investovanie do finančných nástrojov, vykonávajúcu transformáciu úverov a pôžičiek na cenné papiere alebo iné obchody na účely financovania. Všetky ostatné osoby sa považujú za neprofesionálne a týmto osobám sa poskytuje najvyšší stupeň právnej ochrany. Ten sa týka rozsahu poskytovaných informácií a upozornení na riziká. Zároveň platí, že neprofesionálny klient môže požiadať o preklasifikovanie do kategórie profesionálneho klienta a naopak.

Preklasifikovanie do inej kategórie má vplyv napríklad na rozsah ponuky finančných nástrojov no zároveň aj na práva priznané iba klientom v kategórii neprofesionálny klient. Platí to tak pre všetky alebo aj iba pre niektoré poskytované služby  a obchody.

Autori pôsobia na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *