Pondelok 18. júna. Meniny má Vratislav

Môj sused nie je až taký somár, ako si myslia centrálni bankári (Týždeň vo financiách očami komentátora)

Po upokojení vášní okolo gréckej krízy je témou číslo jeden čo ďalej s Európou a či čaká Slovensko práve grécka cesta. Ukazuje sa, že komentáror by nemal byť slušný a úctivý. Otvorenou nateraz zostáva otázka, či minister financií Kažimír rozšíri rady nezamestnaných a či Česko a Maďarsko budú menejcennými krajinami.

”Preboha, len tento týždeň nepíš do komentára žiadne čísla, kurzy, ceny, indexy… V tých extrémnych horúčavách to aj tak nik nebude vnímať, radšej urob výnimku a napíš len tak niečo voľne od duše, ako to ty vieš napísať,” – už od pondelkového rána ma durila jedna z mojich dcér.

Čakal som, či mi aj vnučka nezačne tlačiť kaleráby do hlavy, našťastie netlačila, ale aj tak som uposlúchol a namiesto zhrňujúcich prehľadov o dianí na finančných trhoch sa budem venovať témam, ktoré s financiami a finančnými trhmi síce súvisia, ale skôr sa dá o nich rozprávať voľne. A aj sa o nich počas uplynulého týždňa zaujímavo a miestami aj zápalisto diskutovalo. Napríklad o záporných úrokových sadzbách, ďalšom smerovaní EÚ a menovej únie, ale aj o tom, že budem rád, že raja na zemi sa nedožijem.

Urýchli záporná sadzba prijatie spoločnej meny?

Fungovanie štátov na dlh, ako upozornila aj analytička Poštovej banky Jana Glasová, akosi zľudovelo a väčšina krajín sveta hospodári s deficitom, to znamená, že míňa viac ako zarába.

Z hľadiska európskeho porovnania deficitu verejných financií sa Slovensko i Česko nachádzajú medzi tými menej zadlženými krajinami EÚ. Podľa analytikov ČSOB Jan Čermáka a Petra Dufeka sa český štát môže dostať do príjemnej situácie, lebo vďaka silnej korune a prebytkovej platobnej bilancii Česká národná banka (ČNB) zavedie záporné úrokové sadzby a verejný dlh bude mať šancu klesať ešte rýchlejšie. “Odvrátenou stranou tejto politiky bude to, že sporitelia budú možno musieť platiť za to, že si svoje korunky uložia v banke,” dôvodia analytici. 

Búrlivé diskusie na túto tému vyvolalo rozjímanie Tomáša Holuba z ČNB nad možnosťami znížiť úroky pod nulu. V reakcii na jeho slová prepadli výnosy českých kratších vládnych dlhopisov do viditeľne záporných hodnôt a investori musia platiť za to, aby českému štátu mohli požičať.

Pestrofarebný prehľad laickýchnaivných otázok a názorov na záporné sadzby som cez víkend sledoval napríklad tu. Zaujali ma otázky typu, či záporné úrokové sadzby urýchlia alebo naopak oddialia či celkom prekazia možné prijatie eura v Česku a zaujímavá tam bola aj téma, či české hypotéky pôjdu do záporu.

Asi nie. Určite nie, ale úroky sa naisto znížia…

Pred časom som sa téme zápornej sadzby, keď k nej pristúpila ECB, venoval aj z takého ľudského a filozofického hľadiska, kedy som musel konštatovať, že tí, ktorí tomu vôbec nerozumejú, len nechápavo krútia hlavou a zdá sa im to nepochopiteľné, neprirodzené alebo aj nenormálne, postavené na hlavu a odporujúce Matke prírode i ľudskému rozumu.  

Aj keď záporné sadzby reálne fungujú a názory odborníkov na ne sa rôznia, z dlhodobého hľadiska sú proti prírode. Určite, že po istý čas to môže fungovať, môže to fungovať naordinovane, nasilu, ale nikdy nie dlhodobo… Dobrák sused mi nepožičia povedzme 500 eur s tým, že mu o rok vrátim len 495. On nie je až taký somár, ako si to myslia niektorí centrálni bankári.

Naozaj nie je taký chumaj. Teda škoda, že nie je…

Snahy Davida Camerona vz. Menejcenné Česko

Po upokojení vášní okolo gréckej krízy (banky už fungujú bez väčších obmedzení, medzinárodná ratingová agentúra Standard & Poor’s zlepšila o dva stupne úverový rating Grécka z CCC- na CCC+, najnovšie prieskumy verejnej mienky hovoria o tom, že v Nemecku sa výrazne otupilo ostrie voči Grékom a už polovica Nemcov je za to, aby Grécko zostalo v eurozóne, vláda v Aténach pripravuje ponukový list na predaj majetku – letiská, prístav) a najmä po skutočnosti, že sa podarilo zachovať integritu eurozóny, sa témou číslo jeden zákonite stalo Čo ďalej s Európou? Quo vadis? Do týchto uvažovaní a diskusií sa nečakane zaplietlo vyňúranie a predčasné zverejnenie jednej dosť dôležitej informácie.

Postarali sa o ňu reportéri niektorých britských médií, ktorí vypátrali to, čo malo zostať prísne utajené do jesene. Nastvany

Tá tajná správa znie: Referendum o vystúpení Británie z EU sa uskutoční už o necelý rok. Presnejšie v júni 2016. Aj keď termín Brexitu, ktorý vzápätí zverejnili hádam všetky svetové médiá, vraj nie je ešte oficiálne potvrdený, je v úplnom súlade s predošlými vyhláseniami premiéra Davida Camerona, že “referendum sa uskutoční najneskôr v roku 2017, ale pravdepodobne oveľa skôr.”

Avšak dôležitejší ako termín je – aspoň podľa mňa – fakt, že ak bude výsledok referenda v prospech vystúpenia Británie z Európskej únie, bude to koniec idey spoločnej Európy alebo – presnejšie povedané – počiatok jej konca. Všetky odstredivé tendencie v rámci Únie, aj také, ktoré doteraz len driemali, sa náhle prebudia a naberú neuveriteľnú intenzitu.

Ale ešte vždy je vraj šanca, že kaša nebude taká horúca. Cameron predsa vyhlásil, že referendum by sa ani nemuselo konať, keby sa mu podarilo s európskymi partnermi vyjednať nové a menej zväzujúce podmienky členstva Británie v EÚ. Chce napríklad dosiahnuť, aby pre Britániu neplatili ustanovenia Lisabonskej zmluvy o budovaní stále pevnejšej Únie a zároveň chce presadiť väčšiu ochranu záujmov tých členských krajín EÚ, ktoré neplatia eurom a v najbližšom období neplánujú vstúpiť do eurozóny. Chce, aby tieto krajiny (Británia, Česko Maďarsko, Poľsko…) neboli považované za druhoradé a menejcenné.

Eurozóna vraj potrebuje silnú ruku…

Úplne opačné tendencie prichádzajú z Francúzska, kde prezident Francois Hollande navrhol organizačné posilnenie eurozóny a jej stmelenie, a to najmä na báze nemecko-francúzskej spolupráce, ktorá podľa jeho slov v posledných týždňoch rozhodujúcim spôsobom prispela k súdržnosti a zachovaniu celistvosti menovej únie a k záchrane Grécka.

Organizačné posilnenie eurozóny by podľa prezidenta malo nadobudnúť konkrétnu podobu vo vytvorení spoločného vládneho kabinetu krajín platiacich eurom. Tie podľa jeho slov teraz tvoria len akúsi neformálnu skupinu. Zároveň dodal, že to, čo ohrozuje spoločnú Európu nie je nadmiera Európy, ako to radi zdôrazňujú euroskeptici, ktorí si prajú návrat zadrôtovaných hraníc, ale práve naopak – Európu ohrozuje nedostatok jednotnosti, nedostatok toho spoločného, európskeho.

K tomu len doplním, že Hollande práve v súvislosti s nedávnym bojom o záchranu Grécka oživil veľkolepú ideu bývalého predsedu Európskej komisie (EC) Jacquesa Delorsa, ktorý ju viedol v rokoch 1985 až 1994. Neskôr, po vzniku menovej únie v roku 1999 Delors navrhoval spoločnú vládu krajín eurozóny dôvodiac tým, že krajiny s jednou menou “potrebujú jednu silnú ruku”.

Akoby bol predvídal terajšie problémy… Neutralni

Spoločné dane: Pôjde Kažimír hlásiť sa na úrad práce?

Francúzska iniciatíva má podporu v Nemecku, i keď s určitými modifikáciami. Tam sa skôr než o celej eurozónovej vláde uvažuje aspoň o jednom spoločnom ministrovi financií a opäť raz aj o spoločných daniach v rámci celej menovej únie.

Kancelárka Angela Merkel a jej suita sú naklonení návrhom predsedu EC Jean-Claude Junckera na tesnejšiu integráciu ekonomík eurozóny a na vytvorenie spoločného ministerstva financií s jedným ministrom pre všetkých 19 krajín menovej únie. Europoslanec Elmar Brok (CDU), jeden z najbližších spolupracovníkov pani Angely zasa navrhol vytvorenie spoločných daní v rámci celej eurozóny.

Ja neviem ako vy, milí čitatelia, ale ja mám strach z myšlienky jedného spoločného ministra financií pre všetkých 19 krajín eurozóny. Nie, že by to nebola dobrá myšlienka, ale čo bude s naším ministrom Kažimírom? Rozmýšľa o tom niekto? Už bude nepotrebný. A kam pôjde? Bude sa hlásiť na úrade práce a tí, čo tam stoja v dlhých radoch, budú na neho pokrikovať:

”No vidíš, bol si ministrom financií a teraz tu ako nezamestnaný stojíš v dlhom rade s nami biednymi.”

Tak toto, súdruhovia, nie! Toto nedopustíme!!! Radšej nech padne celá EU, nech skončí naša mena, to nenávidené euro, ale nedopustíme, aby na ministra, ktorý žije len pre blaho  národa, pokrikovala nejaká mizerná svoloč, banda nezamestnaných darmožráčov, ktorým sa nechce pracovať. Ale dosť bolo irónie.

Je možné, že Slovensko čaká grécka cesta…

Keď som už spomínal ministra Kažimíra, tak ho spomeniem ešte raz, lebo si myslím, že mal by dačo vedieť o návrhu štátneho rozpočtu na rok 2016, podľa ktorého nás v roku 2016 čaká ekonomický rast na úrovni 3,7 a v roku 2017 na úrovni 3,6 percenta HDP. Na úskalia okamžite upozornila opozícia.

Podľa KDH je návrh rozpočtu predvolebnou kamuflážou. Vláda zneužíva dočasný umelý rast a podceňuje riziká ďalšieho ekonomického vývoja. Samotné ministerstvo financií v návrhu priznáva, že rast ťaží z dočasných pozitívnych faktorov, akými sú nízka cena ropy, slabší výmenný kurz eura a kvantitatívne uvoľňovanie Európskej centrálnej banky (ECB). 

V októbri 2016 však podľa KDH môže byť všetko inak, pretože má doznievať stimulačný program ECB a prílišné spoliehanie sa na umelý rast môže v budúcnosti priniesť problémy. Je to ako zaspať počas teplého večera na dvore a zobudiť sa do chladného rána či do búrky – ľudia na to doplatia nárastom nezamestnanosti a poklesom životnej úrovne. 

Strana SaS vyzvala vládu, aby dodržiavala vlastné sľuby o znižovaní deficitu a dlhu. Je prekvapená, že súbežne s dramatickými udalosťami okolo Grécka vláda poľavila v úsilí výraznejšie znižovať deficit verejných financií a tým aj zadlženie Slovenska a konsolidáciu verejných financií presúva na horšie časy.

„Očakávali sme, že Grécko je memento, ale nie je. Ekonomika Slovenska a s ňou aj príjmy verejných financií zažívajú dobré časy umelo podporené kvantitatívnym uvoľňovaním, príjmom eurofondov či otváraním druhého piliera. Kedy, ak nie teraz má Slovensko znížiť dlh tak, aby bolo pripravené na budúce krízy, ktoré určite prídu?” – kladú si otázku predstavitelia SaS a dodávajú, že vláda využíva každú príležitosť na presunutie problémov do budúcnosti:

„Nezáleží jej na tom, že to bude znamenať ich prehĺbenie. Grécko je dobrým príkladom toho, ako rastú problémy verejných financií, ak sa presúvajú do budúcnosti,“ zdôrazňuje SaS.

Dvojaký meter: Čo je pravicové, je hnusné a špinavé!

Hovorí sa, že každý človek je iný a aj podľa profesie by to s ním tak malo byť. Napríklad taký funkcionár zamestnávateľského zväzu by eo ipso mal byť slušný a distingvovaný. Komentátor ale nemusí byť slušný. A nesmie si klásť servítku pred ústa.

Tieto myšlienky mi vírili hlavou, keď som čítal minulotýždňové stanovisko Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) k tomu, ako v rokovaniach o zvyšovaní platov štát používa dvojaký meter. Keď ide o mzdy vyplácané zo štátneho rozpočtu, vláda je opatrná a k nárastu platov pristupuje veľmi citlivo, ale pri minimálnej mzde je jej prístup na úkor súkromného sektora razantnejší, opatrne upozornila Asociácia.

Zároveň zdôrazňuje, že vyjadrila pochopenie pre postoj vlády , ktorá navrhuje zvýšiť mzdové tarify v štátnej a verejnej službe iba o 1,3 percenta, hoci Konfederácia odborových zväzov (KOZ) požaduje nárast až o 7 percent! Ja osobne si ale myslím, že 1,3 percenta napríklad pre radové pracovníčky pôšt, ktoré derú za peniaze, za aké by sa niektorí ľudia nešli ani vymočiť, by si zaslúžili pridať viac.

Vrátim sa ale k rokovaniam tripartity. AZZZ sa nazdáva, že rovnako citlivý a opatrný prístup ako k platom vo verejnej a štátnej službe by štát mal uplatniť aj pri zvyšovaní minimálnej mzdy, ktorá má v roku 2016 vzrásť až o 5 percent – zo súčasných 380 eur sa má priblížiť k hranici 400 eur mesačne. Zamestnávatelia upozornili, že zvýšenie minimálnej mzdy má negatívny dosah na náklady a konkurencieschopnosť všetkých podnikateľov a zamestnávateľov v súkromnom sektore.

Generálny sekretár AZZZ Oto Nevický si myslí, že vláda by pre argumenty podnikateľov mala mať viac pochopenia a v rokovaniach týkajúcich sa rastu minimálnej mzdy a zvyšovania platov v oblasti štátnej a verejnej služby by mala používať rovnaký meter.

Je to tak slušne a distingvovane povedané, hoci ostré rokovania medzi zamestnávateľmi, odborármi a štátom patria ku koloritu každej demokratickej spoločnosti. Na Slovensku však majú svoje jedinečné a politické čaro. Dovysvetlím to namiesto obligátnej pointy. A bez servítky.

Premiér Fico strednú i vysokú školu absolvoval v časoch hlbokého socializmu, kedy neustále a uvedomelo počúval, že socializmus je dobrý a kapitalizmus zlý, že ľavicové znamená priam stelesnenie dobra, kým všetko, čo je pravicové je zlé, hnusné, špinavé, je proti ľudu, je nemorálne, zverské, fašistické, zákerné, spiatočnícke atď.

Túto dobovú rétoriku si Fico preniesol do dnešných čias a tak vždy s otvorenými ústami počúvame o jeho sociálne cítiacej ľavicovej a nekonečne dobrotivej vláde a o zlej pravici. Súčasťou tejto demagógie je aj jeho vzťah k podnikateľom, zamestnávateľom, živnostníkom, ktorí nosia na trh svoju kožu a tak akosi prirodzene skôr inklinujú k pravicovému zmýšľaniu.

A preto sú tŕňom v oku v oku premiéra Fica. A preto ten necitlivý prístup k problematike minimálnej mzdy, alebo slušne povedané – jeho dvojaký meter. Smutny

Ak by som mal pokračovať v týchto svojich úvahách, musel by som napísať, že až keď celkom vymizne zo sveta pravicové myslenie, až vtedy konečne nastane na zemi raj.

Dúfam, že sa toho raja nedožijem! Smejici se

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *