Stvrtok 23. novembra. Meniny má Klement

Nesplácate svoj úver? Skôr či neskôr sa vám ozve externá správcovská spoločnosť

Banky 13.11.2017 | 00:00 0 Komentárov

Dlžníci finančných inštitúcií bývajú často prekvapení, že sa im kvôli vymáhaniu ozve externá firma, a nie banka. Všetky finančné inštitúcie pôsobiace na Slovensku totiž v istom momente postupujú svoje nesplácané pohľadávky špecializovaným inkasným spoločnostiam.

O tom, ako takýto proces prebieha, sa rozprávame s riaditeľom najväčšej správcovskej spoločnosti na trhu Intrum Justitia, Martinom Musilom:

  • Akú prax dnes banky používajú? Ako vymáhajú svoje neuhradené pohľadávky?

Prax sa od banky k banke odlišuje, no v princípe platí, že všetky si stále udržiavajú silné interné oddelenia. Najprv sa teda venujú pohľadávkam v defaulte ony samé, a po internom procese prichádza externá správa. Tá môže mať podobu mandátnej správy, alebo kompletného odpredaja pohľadávok.

  • Kedy dochádza k outsourcovaniu?

Sú banky, ktoré postupujú svoje pohľadávky už po 30 dňoch po splatnosti, ale aj také, ktoré ich presúvajú až po 120, či 180 dňoch. Vtedy je úspešnosť vymáhania samozrejme oveľa nižšia.

  • Ako dlho je pohľadávka vo vašej správe?

Štandardne to býva od troch do šiestich mesiacov. Tie pohľadávky, ktoré sa nepodarí v tom čase vymôcť, banka preberá naspäť a potom odpredáva. K odpredaju však zvyčajne dochádza až po troch rokoch po splatnosti, čo je dosť veľký problém, pretože po takej dlhej dobe už býva vymôcť pohľadávky často veľký problém.

  • Banka teda tri roky čaká, aby dostala zo zlyhaného úveru aspoň niečo späť?

Nedá sa úplne povedať, že len čaká, samozrejme aj v tomto období prebieha vymáhací proces, ten však už nie je tak efektívny ako by mohol byť odpredaj zlyhaného úveru. Skoršiemu predaju však bráni daňová politika štátu. Z daňového hľadiska totiž dáva zmysel odpredať pohľadávky až po troch rokoch. V opačnom prípade majú veritelia možnosť odpísať si pohľadávku len do výšky jej predajnej ceny, ktorá je zvyčajne oproti nominálnej zlomková.

To vo výsledku podstatne znižuje hodnotu zlyhaných úverov, ktoré banky často predávajú už na hrane premlčania. Škodí to teda celému finančnému systému, pretože tieto peniaze tam chýbajú.  Sú však aj banky, ktoré k tomu pristupujú, napriek vyšším daniam, skôr.

  • Ako sa určuje cena pohľadávok v predaji?

Odpredávajú sa takmer vždy v balíkoch a ich cena sa stanovuje na základe aukcie, teda súťaže ponúk externých firiem. Pri spotrebiteľských úveroch sa na balíky vypisujú tendre, kde si banka stanoví nejakú minimálnu úroveň, a cena sa potom spravidla generuje elektronickou dražbou. Banky si vždy vyhradzujú aj možnosť nepredať, ak by sa im cena zdala prinízka.

  • Dostávate teda dáta, na základe ktorých si môžete portfólio oceniť?

Pri tendri dostávajú záujemcovia na analýzu anonymizované dáta. Na základe našich benchmarkov z minulosti potom vieme pohľadávky naceniť relatívne presne. Ceny nelietajú nejako výrazne. Odchýlky medzi balíkmi sú rádovo v percentách.

Martin Musil

  • Aká je cena týchto balíkov?

Neexistuje univerzálna odpoveď, nakoľko na cenu vplýva veľké množstvo faktorov, na základe ktorých sa cena môže výrazne meniť. Ovplyvňuje ju najmä to, o aký finančnýc produkt ide, akej cieľovej skupine bol predávaný, ako staré pohľadávky sú na predaj, a o akú banku ide.

Ceny sa hýbu od jednotiek percent pri extrémne problematických pohľadávkach, až po desiatky percent z nominálnej hodnoty pri bonitnejších retailových pohľadávkach. Ak je balík starý napríklad rok, alebo dva a pol roka, rozdiel v cene môže byť aj dvojnásobný. Úverový trh sa totiž za posledné dva roky pomerne dynamicky zmenil, čo sa odrazilo aj na kvalite pohľadávok. Preto rozdiel môže byť až taký vysoký.

Ceny sú relatívne nízke aj preto, že pohľadávky už predtým niekto vymáhal. Na trh sa väčšinou totiž dostávajú už také, ktoré prešli filtrom predchádzajúcej externej správy. Ak by sme hovorili o včasnom predaji, teda bez predchádzajúceho vymáhania, cena by bola rádovo niekde inde.

  • Stáva sa aj to, že banky sa zbavujú pohľadávok ešte pred vymáhaním z ich strany?

V zahraničí je trendom kompletný outsourcing. Banka vie na základe neho dopredu kalkulovať s príjmom z odpredaja nedobytných pohľadávok. Vývoj sa aj u nás s najväčšou pravdepodobnosťou bude vyvíjať týmto smerom. Dlžník vtedy ani nemusí spoznať, že už nekomunikuje s bankou. Je možné nastaviť procesy tak, že prvých 10, 30, či 60 dní koná externý partner v jej mene. Predstavuje sa, odosiela písomnosti, komunikuje pod hlavičkou banky.

Myslím si, že do budúcnosti je práve tu priestor, ako optimalizovať interné procesy v bankách. Dnes banky nie sú významne tlačené do takto významných procesných zmien a ani nemajú vnútornú potrebu realizovať ich. Takéto kroky by totiž mohli byť vnímané negatívne, keďže by si vyžadovali optimalizáciu existujúcich oddelení, či dokonca prepúšťanie. No keď príde ďalšia kríza, a banky budú musieť šetriť, je len otázkou času, kedy k tomu príde.

  • Aké výhody vyplývajú banke z externej správy pohľadávok?

Výhod vyplývajúcich z externej správy je viacero, ja by som však podčiarkol dve hlavné. V prvom rade je to značná úspora na nákladoch spojených s vymáhaním pohľadávky nakoľko špecializovaný externý partner je vždy efektívnejší. Za druhé je to vyššia vymožiteľnosť realizovaná v kratšom čase, pôsobí tu jednak efekt tretej osoby, ale aj skutočnosť, že veľké spoločnosti dokážu maximálne optimalizovať vymáhací proces presne na mieru každého zákazníka.

  • NBS nedávno konštatovala, že rastie podiel nesplácaných spotrebných úverov, a to v dobrých ekonomických časoch. Je to podľa nej dôsledkom príliš uvoľnených úverových štandardov bánk. Evidujete to aj vy?

Áno, je pravda, že miera nesplácania rastie, no spôsobuje to viacero faktorov, nie len veľká preúverovanosť domácností. Naopak vidíme, že sprísnenie pravidiel trhu začína fungovať a množstvo ľudí už videlo varovný prst, keď ďalší úver už nedostalo. Negatívny vplyv má však aj celková nálada u problematických skupín dlžníkov, ktoré majú silný pocit, že nemusia platiť. Kroky zo strany štátu totiž smerujú v poslednej dobe k prílišnej ochrane spotrebiteľov, a nie k nabádaniu na opatrnosť a prevenciu.

  • Ktoré kroky máte na mysli?

Napríklad exekučnú amnestiu. Tá sa bude nakoniec tak či tak týkať len pohľadávok štátu, či už pôjde o odpustenie úrokov, alebo penále. No ľudia to nevedia a myslia si, že im budú odpustené všetky dlhy. Argumentujú: na čo budem platiť, aj tak mi to bude odpustené, štát sa o mňa postará. Ide najmä o najmenej vzdelané a najviac ohrozené skupiny dlžníkov, ktoré tento rozdiel nevidia.

Narúša to ekonomické vzťahy a procesy, ktoré by mali fungovať, a naopak nabáda to ľudí, aby fungovali ešte menej zodpovedne ako doteraz.

  • Na druhej strane štát argumentuje tým, že je tu veľká skupina ľudí, ktorí uviazli v exekúciách, takže sa im neoplatí pracovať, pretože im celú výplatu zhltne exekútor…

Súhlasím s tým, že tie tri milióny starých exekúcií treba nejako riešiť, ale nie nesystémovo. Je tu množstvo ľudí a firiem, ktoré si poistné a prípadné pokuty poctivo zaplatili. Ako prídu k tomu oni, že niekomu, kto sa správal menej zodpovedne, budú odpustené?

  • Aké by bolo podľa vás systémové riešenie?

Máme tu osobný bankrot, ktorý by mohol konečne plniť svoju očistnú funkciu. Len treba vyčkať, kým sa jeho efekt naplno prejaví. Človek by mal k oddlženiu spraviť aspoň ten minimálny krok, že vyhlási bankrot. Dlhy by sa nemali odpúšťať automaticky.

Navyše téma exekučnej amnestie sa už niekoľko mesiacov vlečie. Bolo by lepšie jasne povedať, koho sa to bude týkať, a koho nie, a zároveň to, že bankové alebo celkové sprostredkovateľské dlhy nikto vymazať neplánuje. Toto hluché obdobie vytvára v ľuďoch nádej, ktorá im nakoniec škodí, pretože sa ich dlh ešte viac nabaľuje. Do tých najmenej vzdelaných a najviac ohrozených skupín obyvateľstva to vnáša pocit, že svoje dlhy platiť nemusia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *