Nedeľa 22. septembra. Meniny má Móric

Nórska finančná kríza: Keď štát zarobí na problémoch bánk

Finančná kríza v Nórsku mala trochu iný priebeh ako tá švédska, pretože ekonomické podmienky boli odlišné. Nórska ekonomika zaznamenala vďaka naviazaniu krajiny na ropu prepad skôr než jej škandinávski susedia. Dôvody finančnej krízy boli podobné, ale na ekonomiku nemala finančná kríza taký výrazný vplyv. Niektoré problémy v krajine však pretrvávali dlhšie.

Nórsko, na rozdiel od svojich dvoch susedov, začalo pociťovať problémy pomerne skoro, už v druhej polovici osemdesiatych rokov, čo bolo spôsobené poklesom ceny ropy v roku 1986. Keďže ide o pomerne dôležitý zdroj príjmov krajiny, prejavil sa ekonomickým poklesom hneď v nasledujúcom roku, ale na rozdiel od Švédska sa v krajine neprejavil záporný rast ekonomiky, a to ani v deväťdesiatych rokoch, keď ekonomiky Švédska a Fínska upadli do recesie, pričom ani nezamestnanosť v krajine na tom nebola tak zle ako v ďalších škandinávskych krajinách.

Nórsko zaznamenalo rast cien nehnuteľností o niečo skôr a tiež vo väčšom meradle než Švédsko a následný prepad trval o niečo dlhšie. Opätovný rast po odznení krízy však bol nakoniec najvýraznejší zo všetkých troch spomínaných krajín. Podobne to bolo aj pri raste v oblasti úverovania, kde zaznamenalo Nórsko vrchol okolo roku 1986, pričom v ostatných susedných krajinách sa najväčší boom konal koncom osemdesiatych rokov, kedy si už Nórsko zapisovalo pomerne výrazný prepad v raste úverovej aktivity. Na rozdiel od Švédska alebo Fínska však celkový prepad nebol taký výrazný a banky sa spamätali už v prvej polovici deväťdesiatych rokov.

Ako sme už spomínali v predchádzajúcom článku, aj napriek určitým odlišnostiam boli príčiny finančnej krízy v škandinávskych krajinách prakticky rovnaké. Deregulácia a liberalizácia finančného sektora priniesla na trhy niekoľko zmien, ktoré sa v konečnom dôsledku prejavili vo finančnom sektore aj v ekonomike dosť negatívne. Aj v Nórsku bol finančný sektor na začiatku osemdesiatych rokov pomerne výrazne regulovaný, najmä v oblasti úverov a úrokových sadzieb. Spoločne s daňovou politikou to viedlo k veľmi nízkym, respektíve záporným reálnym úrokovým sadzbám, čo viedlo k zvýšenému záujmu o zadlžovanie. Rovnako ako vo Švédsku, regulácia nefungovala tak ako by mala a dochádzalo k postupnému rozšíreniu šedého trhu. Keďže aj v ostatných krajinách bolo v tom čase pomerne v móde pristupovať k deregulácii a liberalizácii trhu, nezostalo mimo ani Nórsko.

Prečítajte si

Deregulácia v prvej polovici osemdesiatych rokov mala v ekonomike, ktorá už predtým zaznamenávala pomerne rýchly rast (v súlade s ostatným svetom), na svedomí výrazný rast bankových pôžičiek. Banky sa predháňali v úverovaní, zákazníci sa predháňali v požičiavaní na úkor investícií a sporenia. Najmä na realitnom trhu sa nafukovala veľká bublina a spoločne s tým a pomerne vágnym prístupom zo strany regulátora sa vzmáhal morálny hazard. Banky všemožnými spôsobmi zvyšovali svoj kapitál a regulátor prišiel iba s tým, že v roku 1986 a 1987 nechal vzniknúť novú dohľadovú agentúru, ktorá ale nič neriešila.

Rovnako ako vo Švédsku, aj v Nórsku bol podobný vývoj prakticky neudržateľný a zákonite muselo dôjsť k pádu systému. Spúšťacím mechanizmom pre ekonomiku bol už spomínaný pokles ceny ropy v roku 1986. Nórska koruna sa vďaka tejto udalosti (a aj vďaka špekulantom) výrazne prepadla. Krajina reagovala utiahnutím menovej politiky a inflácia zaznamenala hneď v nasledujúcom roku výrazný pokles, ľudia a firmy si prestali požičiavať peniaze, alebo svoje úvery nesplácali a banky sa začali dostávať do problémov. Triky pri navyšovaní kapitálu pomocou podriadeného dlhu sa začali obracať proti samotným bankám, ktoré dosahovali veľké straty a nielen z poplatkov a úrokov, ale aj pri samotnom kapitáli. Nakoniec nepomohla ani intervencia centrálnej banky.

Kríza a jej priebeh

Finančná kríza v Nórsku sa začala oveľa skôr ako vo Švédsku a na rozdiel od Švédska sa spočiatku týkala iba niekoľkých menších bánk, čo na prvý pohľad nemuselo vyzerať ako systémový problém. Prvou bankou, ktorá sa dostala do problémov a vyhlásila platobnú neschopnosť, bola stredne veľká banka Sunnmørsbanken v roku 1988. Krátko po nej sa dostalo do problému niekoľko ďalších menších bánk a sporiteľní (najmä na severe a západe krajiny, regiónoch najviac postihnutých ekonomickými problémami) a tento trend sa ďalej stupňoval aj v roku 1989. Situácia ale stále nebola natoľko zlá, aby ju nemohli vyriešiť dva garančné fondy pre komerčné banky a sporiteľne. Tieto spoločnosti poskytli bankám pomoc a ďalšou fázou v záchrannom procese potom boli fúzie a akvizície menších bánk zo strany tých väčších a stále funkčných. V neposlednom rade pomohla aj centrálna banka, ktorá poskytla niektorým bankám finančnú pomoc.

Na konci roku 1990 ale bolo jasné, že garančné fondy nemajú dostatok prostriedkov na záchranu krachujúcich bánk. Vláda na začiatku nasledujúceho roka založila vládny garančný fond (Government Bank Insurance Fund – GBIF) s kapitálom 5 miliárd nórskych korún. Tento fond bol nezávislou spoločnosťou podporovanou centrálnou bankou, ktorá mala za úlohu finančne podporovať dva pôvodné garančné fondy. V tom istom roku bola poskytnutá pomoc ďalším ôsmim menším bankám. Vláda tiež dostala právomoc prakticky vyvlastniť akcionára (bez náhrady), ak banka prišla o kapitál a štát sa tak stal jediným majiteľom. Týmto spôsobom štát predchádzal tomu, aby dával akékoľvek prostriedky banke ešte predtým, než jej straty zaplatili akcionári.

Krach veľkých bánk

Na jeseň 1991 sa už začala vlna krachov najväčších nórskych bánk. Najprv prišli o svoje akcie majitelia druhej a tretej najväčšej banky Christiania Bank and Fokus Bank, ktorej akcionárom sa stal, prostredníctvom GBIF štát. Ďalšia na rade potom bola najväčšia banka v krajine Den Norske Bank. Štát najskôr prišiel s riešením prostredníctvom preferenčných akcií, ale ani to nepomohlo a nakoniec sa stal, podobne ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch, vlastníkom banky. V roku 1992 tak štát vlastnil tri najväčšie banky v krajine. Celkovo sa do problémov dostalo 13 bánk, ktoré reprezentovali 95% bankového sektora v krajine (z toho 85% tvorili práve tri najväčšie banky).

Je jasné, že vláda Nórska reagovala v momente, keď sa z krízy menších bánk stala systémová kríza, pomerne rýchlo a nekompromisne. Založenie vládneho garančného fondu vyvlastňovania pôvodných akcionárov sa ukázalo ako pomerne efektívne riešenie. Nórsko, na rozdiel od svojich susedov neprikročilo k zakladaniu „zlých bánk“, ktoré by prebrali všetky zlé aktíva problematických bánk a boli nezávislé na vláde. Vláda tiež neprišla so žiadnymi neobmedzenými garanciami pre banky, aby stabilizovala systém, aj keď vydala vyhlásenie o určitých opatreniach na udržanie dôvery v bankový systém (a rovnako tak centrálna banka ohľadom likvidity v systéme). K žiadnym sľubom a uisteniam nedošlo. Rovnako sa zvažovali možnosti pomoci od zahraničných bánk, ale aj táto možnosť nakoniec padla.

Nórsko na kríze zarobilo

I keď nie všetci s týmto spôsobom riešenia zlej situácie na bankovom trhu súhlasili (najmä so sankciami voči akcionárom bánk), bol nakoniec úspešný a už v roku 1993 bola finančná kríza zažehnaná. Štát svoje podiely v bankách nakoniec veľmi úspešne rozpredal. Najprv umiestnil v roku 1995 akcie Fokus Bank na burzu a banku neskôr kúpila Danske Bank. Christiania Bank bola predávaná postupne a nakoniec sa spojila so skupinou Nordea. Podobne sa štát zbavoval akcií Den Norske Bank, ktorá sa spojila s Union Bank of Norway.

Pozoruhodné je, že aj keď boli možno náklady na riešenie krízy v daných rokoch nemalé (ale stále jedny z najmenších z krajín postihnutých krízou), daňoví poplatníci neboli prakticky vôbec zasiahnutí. Rast cien akcií na burze totiž v konečnom dôsledku umožnil štátu na predaji akcií zoštátnených bánk ešte zarobiť a čisté náklady na krízu tak boli podľa niektorých zdrojov prakticky záporné, takže náklady na pomoc bankám boli viac než zaplatené. Som zvedavý, či sa podarí niečo podobné aj krajinám, ktorých banky sa s krízou zápasia v súčasnej dobe.

Článok vyšiel na Investujeme.cz, ilustračné foto: sxc.hu. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *