Utorok 23. októbra. Meniny má Alojzia

Nová daňová legislatíva: Môže ňou štát občana poškodiť?

Z pohľadu pracovníka Najvyššieho kontrolného úradu SR sme sa už viackrát venovali téme, ako môžu občana svojimi nesprávnymi rozhodnutiami poškodiť daňové úrady a následne aj iné orgány (súdy, obce, dokonca aj samotný NKÚ SR). A v súvislosti s novou daňovou legislatívou, najmä s rozšírením niektorých oprávnení správcu dane, sa opäť natíska viacero otázok.

Tá základná otázka znie, či sa na zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) možno pozerať aj z tohto hľadiska?

Ide o zmenu legislatívy – môže ale prispieť k tomu, aby sa minimalizovala možnosť  toho, že daňové a iné štátne orgány svojimi nesprávnymi rozhodnutiami poškodia občana? A na strane druhej je nová legislatíva dostatočnou zárukou pre to, aby sa predchádzalo daňovým únikom? V každom prípade ale platí, že nová legislatíva by mala byť aj určitou poistkou proti možnej svojvôli správcu dane. Proti zbytočnému šikanovaniu a podobne.

V mene rýchlejšej komunikácie

Nový daňový poriadok má zabezpečiť nielen efektívnejšie fungovanie daňovej správy, ale aj zvýšiť mieru priamočiarosti procesov a odstrániť nejednoznačné a neurčité pojmy. Tou hlavnou úlohou je zabezpečiť rýchlejšiu komunikáciu so správcom dane, prípadne znížiť potrebu osobnej komunikácie daňovníka s daňovým úradom. Zákon preto uprednostňuje elektronické doručovanie dokumentov a tiež umožňuje, aby niektoré podania daňovníkov mohol vybaviť ktorýkoľvek vecne príslušný správca dane. Len pripomíname, že nový daňový poriadok je súčasťou Reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov (program UNITAS). 

Od 1. apríla pribudla povinnosť doručovať podania daňových subjektov, ktorí sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty, ako aj daňových poradcov a advokátov, ktorí zastupujú daňový subjekt pri správe daní voči daňovému orgánu a colnému orgánu už len elektronicky, a to prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu alebo na základe písomnej dohody so správcom dane o elektronickom doručovaní bez zaručeného elektronického podpisu.

Skúsenosti pracovníkov daňových úradov sú také, že množstvo daňovníkov ešte vždy nevie, že plnomocenstvo udelené daňovým subjektom svojmu zástupcovi pre daňové konanie nemusí byť úradne overené.

V tejto súvislosti treba spomenúť ešte jednu novinku, ktorú zavádza daňový poriadok v prípadoch, že pobyt daňového subjektu nie je známy. V takýchto prípadoch môže správca dane požiadať o súčinnosť Slovenskú komoru daňových poradcov (SKDP), ktorá v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti navrhne zástupcu daňovému subjektu zo zoznamu daňových poradcov. Náklady daňového poradcu uhradí správca dane a bude ich vymáhať od daňového subjektu.

Prečítajte si

Novinka, ktorá vyvoláva rozpaky

Jednou z legislatívnych noviniek, ktorá – ako sa zdá – u istej časti daňovníkov vyvolala určité rozpaky a možno aj obavy zo šikanovania, je úprava, podľa ktorej je správca dane oprávnený vykonávať miestne zisťovanie aj mimo obvodu svojej územnej pôsobnosti.

Zároveň treba zdôrazniť, že správca dane teraz môže vykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý nepatrí do jeho miestnej príslušnosti. Otázka teda znie, čo tým zákonodarca sledoval a čo to môže priniesť pre správcu dane? Avšak na strane druhej je otázkou aj to, či sa to nebude dať zneužívať zo strany daňových orgánov?

Podľa môjho názoru sa tým zefektívni kontrolná činnosť daňového subjektu. V záujme objektívnej pravdy treba ale povedať, že správcovia dane pre správne určenie dane aj dosiaľ zapájali do kontroly aj iné daňové úrady, a to kvôli overeniu dokladov u iných daňových subjektov s ktorými kontrolovaný subjekt obchodoval. Miestnu príslušnosť daňového úradu v odvolaniach i v súdnych konaniach však napádali daňové subjekty, ak kontrolu u nich vykonávali zamestnanci iného daňového úradu.

Osobne si preto myslím, že nebude problém, ak všetci kontrolóri sú zamestnancami ústredného orgánu finančnej správy a poverenie na výkon kontroly podpíše prezident finančnej správy alebo ním poverená osoba, a ak daňový kontrolór vykonáva kontrolu mimo pôsobnosti svojho daňového riaditeľstva.

A taktiež si nemyslím, že práve to by sa zo strany daňových úradov dalo nejako zneužívať. Ani nejaká obava z možného šikanovania tu nie je namieste.

Daň dohodou už nie je možná!

Daňový poriadok už neumožňuje určiť daň dohodou, ako to bolo podľa zákona č. 511/1992 Zb. v prípade, ak daňový subjekt nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane. Mohlo dôjsť ku korupčnému správaniu účastníkov daňového konania. Uvedený druh určenia dane nebol totiž – podľa môjho názoru – v súlade so zákonom. Jednou zo zásad správy daní bolo určiť daň čo najúplnejšie, čomu dohoda zjavne odporovala. 

V súčasnosti je podľa zásad správy daní správca dane povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Aby nevládla svojvôľa

Ďalšou vecou je to, že starý daňový poriadok teda pôvodný zákon č. 511/1992 Zb. neupresňoval, čo je úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Stávalo sa totiž, že správca dane z dôvodu veľkého počtu daňových subjektov nestíhal vykonávať kontroly v  zákonnej lehote a preto sa snažil rôznymi podaniami predĺžiť zákonnú lehotu na zistenie základu dane daňovníka.

Aj preto daňový poriadok novým ustanovením odstraňuje svojvôľu správcu dane pri stanovení, čo je úkon na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Správca dane mohol a môže vykonať daňovú kontrolu v lehote päť rokov od konca roka, v ktorom bol daňovník povinný podať daňové priznanie. Stávalo sa však, že na základe oznámenia, miestneho zisťovania vzniklo podozrenie, že mohlo dôjsť u daňovníka k skráteniu dane a kontrola nemohla byť začatá v zákonnej lehote. Z tohto dôvodu doručil správca dane daňovníkovi podanie, ktoré malo predĺžiť lehotu na výkon daňovej kontroly. Z obsahu podania však bolo zjavné, že nešlo o úkon smerujúci k správnemu určeniu dane.

Nulitné rozhodnutie čiže bez právneho účinku

Ešte aspoň heslovite uveďme niekoľko legislatívnych noviniek:

  1. lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok od jej začatia. V pôvodnom zákone bola polročná lehota, ktorú však mohol nadriadený orgán správcu dane predĺžiť
  2. predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k protokolu z daňovej kontroly z pôvodných osem na 15 pracovných dní od jeho doručenia, pričom kontrolovaný subjekt (daňovník) má právo vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce tvrdenia. Ide o dôkazy, ktoré z takých či onakých dôvodov nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly
  3. ďalšia úprava sa týka dokladov a iných vecí vo vlastníctve daňovníka. Zapožičané doklady a iné veci musí vrátiť správca dane kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní (pôvodná lehota bola 60 dní) od ukončenia daňovej kontroly. V osobitne zložitých prípadoch alebo ak je nevyhnutné vykonať vonkajšiu expertízu, alebo ak zapožičané doklady a iné veci treba poskytnúť na účely trestného konania, možno túto lehotu primerane predĺžiť, a to aj opakovane.
  4. možnosť daňového subjektu podať dodatočné daňové priznanie, ak jeho daňová strata je vyššia ako bola pôvodne uvedená v daňovom priznaní. Ak daňový subjekt podá takéto dadatočné daňové priznanie v poslednom roku lehoty, ktorá je sedem rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, táto lehota sa automaticky predĺži o jeden rok odo dňa doručenia dodatočného daňového priznania
  5. ďalšou novinkou je to, že podľa nového daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, môže voči správcovi dane uplatniť svoje právo navrhovať dôkazy, ktoré on síce sám nemôže predložiť, no vie, že správcovi dane sú dostupné. Sú to napríklad doklady, ktoré sú v spise daňového subjektu vedeného u iného správcu dane, no on sa k nim nevie dostať.
  6. nový daňový poriadok zaviedol pojem nulitné rozhodnutie. Na účely správy daní sa za nulitné rozhodnutie považuje také rozhodnutie, ktoré nemá právne účinky a hľadí sa naň, akoby nebolo ani vydané. Pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie, ktoré:
  • vydal správca dane na to vecne alebo miestne nepríslušný, napríklad ak by kontrolór vykonal daňovú kontrolu mimo miestnej príslušnosti daňového riaditeľstva bez poverenia prezidenta finančnej správy alebo ním poverenej osoby 
  • bolo vydané omylom inej osobe
  • nadväzuje na iné nulitné rozhodnutie. 

Jasné otázky, nie celkom zrejmé odpovede

Z pohľadu pracovníka Najvyššieho kontrolného úradu SR sme na portáli Investujeme.sk už viackrát venovali téme, ako môžu občana svojimi nesprávnymi rozhodnutiami poškodiť daňové úrady a následne aj iné orgány (súdy, obce, dokonca aj Najvyšší kontrolný úrad SR). V súvislosti s novou daňovou legislatívou sa natíska otázka, či sa znížila možnosť toho, že by tieto orgány mohli občana poškodiť?

Treba povedať, že na túto otázku nejestvuje jednoznačná odpoveď, dôležité je však aspoň to, že sa upresnili niektoré pojmy, ktoré sú dôležité v procesnom konaní, napr. že sa stanovilo sa, čo je úkon na vyrubenie dane, vypustilo sa určenie dane na základe dohody daňového subjektu so správcom dane, čím sa odstránila aj možnosť korupcie, stanovila sa povinnosť správcu dane zohľadniť okolnosti v prospech daňovníka pri určovaní dane podľa pomôcok.

Doba si vyžiadala novú daňovú legislatívu, okrem iného s cieľom zjednodušiť výber daní, cieľ a odvodov a čo najviac zamedziť daňovým únikom. Je ale táto nová legislatíva dostatočnou zárukou pre to, aby sa zamedzilo daňovým únikom? Odpoveď je v tomto prípade viac ako jednoznačná: Nie. Ak fyzická osoba alebo spoločnosť môže v rôznych formách naďalej podnikať, hoci dlhuje štátu veľké sumy na daniach, sú všetky zákonné možnosti výberu daní viacmenej neučinné. Ale na druhej strane, zakázať niekomu podnikať nie je jednoduché. 

Došlo by k porušeniu Ústavy SR a viacerých zákonov.

Realitou dosiaľ bolo, že správcovia dane, rozumej: daňové úrady nestíhali vykonávať kontroly v zákonnej lehote. Bol príčinou veľký počet subjektov alebo boli za tým aj iné príčiny? A možno sa nazdávať, že v súvislosti s novou daňovou legislatívou (organizačné a právne zmeny v štátnej správe v oblasti daní, poplatkov a colníctva) sa vytvorili podmienky pre to, aby správcovia dane mohli lepšie stíhať?

Odpoveď je takáto: Daňové úrady mali a majú veľké počty daňových subjektov a nedostatočný počet k tomu určených kontrolórov. Vykonať v päťročnej lehote u všetkých daňových subjektov kontrolu nebolo a ani nikdy nebude možné. Pritom pred koncom lehoty sa mohli vyskytnúť z rôznych podaní alebo zistení poznatky, ktoré bolo potrebné preveriť. Čo často nebolo možné. Z tohto dôvodu správca dane zasielal daňovým subjektom listy, ktoré on sám svojvoľne pokladal za úkon smerujúci k vyrubeniu dane.

K tomu treba ešte dodať jednu vec: V starom daňovom poriadku teda v zákone číslo 511/1992 Zb. nebolo upresnené, čo je úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Správca dane z dôvodu veľkého počtu daňových subjektov nestíhal vykonávať kontroly v zákonnej lehote, preto sa snažil rôznymi podaniami predĺžiť zákonnú lehotu na zistenie základu dane daňovníka. Daňový poriadok novým ustanovením odstraňuje svojvôľu správcu dane pri stanovení, čo je úkon na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.

Namiesto pointy

Čo by bolo treba v štátnej správe v oblasti daní, poplatkov a colníctva ešte zmeniť, upraviť, aby to celkovo lepšie fungovalo? Podľa môjho názoru by sa na finančnej správe mal vymeniť po voľbách len prezident finančnej správy, jeho zástupcovia a maximálne ešte ak daňoví riaditelia a hovorca. Nie je možné donekonečna po každých voľbách vymieňať jednotlivých vedúcich zamestnancov – podľa politického trička a nedať rovnakú šancu všetkým poctivým daňovákom, ktorí v daňovej správe prežili celý život, majú výsledky a kredit.

Autor JUDr. Miroslav Buriánek je pracovníkom Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) SR. Ilustračné foto v záhlaví článku: www.sxc.hu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *