Sobota 21. októbra. Meniny má Uršuľa

Nový šéf ECB: Bude Mario Draghi skutočne jastrabom?

Po ôsmich rokoch šéfovania Jeana-Claudea Tricheta, má ECB novú tvár: Taliana, Mária Draghiho. Podľa jeho posledných vyjadrení v médiách mnohí predpokladajú, že bude skôr jastrab ako holub, čo by znamenalo, že bude zastávať politiku iba mierneho tlačenia peňazí a nebude výrazne znižovať úrokové miery.

Avšak pohľad do minulosti tohto muža nás núti zamyslieť sa nad otázkou: pre koho bude vlastne Draghi jastrabom?

V Taliansku je Mário Draghi známy pod prezývkou „Pán chýbajúci“, pretože chce byť často na dvoch miestach v rovnakom čase, a pretože sa zo stretnutí pravidelne vytráca so svojim mobilným telefónom, aby celú situáciu konzultoval s ľuďmi ako Timothy Geithner. Takéto kontakty s americkými finančnými elitami nie sú náhodné: Draghi získal svoj akademický titul doktora filozofie (PhD.) na prestížnej americkej univerzite MIT v roku 1977. Na rovnakej univerzite získal ten istý titul o dva roky neskôr aj Ben Bernanke. Konexie nového šéfa ECB však siahajú ešte oveľa ďalej.

Medzi rokmi 1991 a 2001 pracoval Draghi ako sekretár talianskeho ministerstva financií a tiež bol predsedom komisie zodpovednej za privatizáciu talianskych bánk. Potom pôsobil Draghi v investičnej banke Goldman Sachs, ktorá je známa ako „chobotnica“ globálnych financií pretože jej chápadlá siahajú azda všade. Po päť ročnom pôsobení v tejto banke sa v roku 2006 stal guvernérom talianskej centrálnej banky.

A teraz to začína byť zaujímavé: V rovnakom roku sa Draghi stal aj predsedom Fóra finančnej stability (FFS), ktoré bolo založené na podnet G7. FFS bol ekonomický think-tank zložený z centrálnych bankárov a ministrov financií s cieľom dohliadať na „globálnu stabilitu“ finančného systému. Od začiatku mal vo FFS rozhodujúci vplyv anglosaský finančný svet: jeho prvý predseda Andrew Crockett bol bývalým výkonným riaditeľom BOE a neskôr sa stal riaditeľom JP Morgan. Druhým predsedom FFS sa stal Roger Ferguson, ktorý neskôr pracoval v americkom Fede. Po Fergusonovi nastúpil Mário Draghi, ktorý má aj svoju druhú prezývku: „super Mário“. Tú získal počas svojho pôsobenia v Goldman Sachs.

V oficiálnom liste z roku 2008 zaslanom ministrom a centrálnym bankárom krajín G20, Mario Draghi ako šéf FFS a Dominik Strauss-Kahn ako hlava MMF napísali, že by radi objasnili ako vidia úlohy svojich inštitúcií. V liste obaja opísali ako sú vlády zodpovedné za implementáciu krokov vo finančnom sektore. MMF mal byť zodpovedný za dohľad nad globálnym finančným systémom. A kto mal vytvárať pravidlá, ktoré mali vládnuť globálnemu finančnému systému? Áno, bolo to práve FFS.

Inými slovami, národné autority sa mali stať občanmi, MMF mal byť policajtom a FFS sa malo stať svetovou finančnou vládou. Do určitej miery sa to aj podarilo. Napríklad bazilejské regulačné normy, ktorými sa banky musia riadiť, boli vytvorené práve FFS a schválené vo švajčiarskom Bazileji v budove Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS).

V roku 2009 sa zoskupenie G20 rozhodlo záležitosti viac zoficiálniť a do veľkej miery rozšírilo mandát Draghiho malého klubu. Z FFS sa stala Rada finančnej stability (RFS). Mário Draghi si udržal svoje predsednícke postavenie. V čom spočíva momentálna pracovná náplň RFS? Je to mapovanie všetkých „globálne systematicky dôležitých bánk“, aby sa mohlo určiť, ktoré môžu byť poslané cez palubu, a ktoré budú  zachránené. Prirodzene, toto nie je oficiálnym poslaním rady finančnej stability. Pozrime sa však na niekoľko skutočností, ktoré toto tvrdenie potvrdzujú.

Vráťme sa späť do obdobia vzniku FFS a jeho prvého predsedu, Andrewa Crocketta. Tento muž nemá kontakty iba v anglickej centrálnej banke a v JP Morgan, ale bol tiež generálnym riaditeľom MMF. Ak existuje osoba, ktorá si zaslúži označenie „pavúk finančnej siete“, bol by to práve Crockett. V roku 2005 napísal Crockett článok v rámci štúdie, ktorá mala názov „Systémové finančné krízy – riešenie nesolventnosti veľkých bánk“. V tomto článku rozoberal dva spôsoby, ktoré by podľa neho zaručili, že už žiadna dôležitá finančná inštitúcia nemusí skrachovať.

Prvým spôsobom je zabezpečenie obrovského kapitálového vankúša, ktorý by prakticky eliminoval riziko krachu. Túto metódu však označil Crockett ako „neefektívnu“. Tvrdil, že by iba presunula riziko iným smerom (neupresnil však, kam). Vyhlásil, že je to práve druhá metóda, ktorú by sme mali prijať za svoju pri riešení krachu veľkých bánk. Tá by v sebe mala zahŕňať prijatie politiky „too big to fail“, ktorá je nám všetkým už dobre známa. Podľa tohto prístupu by mali vlády zachraňovať inštitúcie, ktorých pád by predstavoval pre finančný svet systémové riziko. Aby sme však boli féroví, treba uznať, že Crockett poznamenal, že banky by o tejto politike nemali vedieť, pretože v tom prípade by mohli podstupovať neprimerané riziko. Regulátori teda mali byť „obozretní“. Vo zvyšku svojho článku rozoberá Crockett rôzne formy, akými sa dá zabrániť bankrotom bánk a vyhlasuje, že v čase krízy je vysoko žiaduce, aby existovala jedna konkrétna autorita, ktorá bude mať hlavné slovo spomedzi rôznych dozorných orgánov.

Rada finančnej stability, ktorej stále predsedá Draghi, je potom stelesnením Crockettovho sna, hlavne ako inštitúcie, ktorá koordinuje záchranu veľkých bánk v období krízy, aby sa zachovala „globálna stabilita“. V júni 2011 publikovala RFS dokument, ktorý poskytuje metodológiu, podľa ktorej sú identifikované „celosvetovo dôležité banky“ a jedným z cieľov je znížiť pravdepodobnosť ich pádu. Tieto banky sú teda akýmisi prvotriednymi občanmi, ktorí budú vždy zachránení a budú im poskytnuté špeciálne privilégiá, zatiaľ čo ostatné banky môžu byť vystavené bankovým runom alebo problémom likvidity. Ak jedna z týchto bánk padne, účet sa rozdelí medzi veľkých hráčov, ktorí ho radi zaplatia a zvýšia tak centralizáciu svojej moci.

Čoho sa môžeme v najbližších mesiacoch od Draghiho s najväčšou pravdepodobnosťou dočkať? Podľa všetkého bude robiť všetko preto, aby zachránil veľké medzinárodné banky a hlavne banky, ktoré sú spojené s tzv. Group 30, čo je hlavný ekonomický think-tank MMF a Svetovej banky, založený Rockefellerovou nadáciou. Medzi tieto banky patrí JP Morgan, Citibank, Goldman Sachs, Morgan Stanley, BNP Paribas a Deutsche Bank. Tiež sa zdá, že MMF zohrá dôležitejšiu úlohu pri kríze spoločnej európskej meny.

Ako porovnávací bod nám môžu slúžiť krajiny Latinskej Ameriky, kde bolo niekoľko socialistických režimov udržiavaných pri moci prostredníctvom pôžičiek z MMF. Keď boli napokon miestne meny zničené hyperinfláciou, boli nahradené dolárom, alebo určitým jeho ekvivalentom. To umocňovalo pozíciu dolára ako svetovej rezervnej meny. V podobnom duchu by mohol byť cielený aj kolaps EMU, ako prostriedok zväčšenia zóny pre prijatie novej medzinárodnej meny, ktorú si v duchu predstavovali menoví intervencionisti ako Strauss-Kahn a Zhou Xiaochuan – guvernér čínskej centrálnej banky.

Čo by toto všetko znamenalo v praxi?

  1. Tlačiarenské lisy ECB budú primárne slúžiť na záchranu najväčších bánk. Kvantitatívne uvoľňovanie v eurozóne už viac nie je nepredstaviteľné tak ako kedysi a podobne ako tomu bolo v USA, nové peniaze sa aj v tomto prípade použijú na zvýšenie kapitálu nesolventných bánk.
  2. Môžeme byť svedkami zvyšujúceho sa napätia medzi ECB a MMF na jednej strane (zástancovia úsporných opatrení) a obyvateľmi EU na strane druhej, ktorí s ich politikou nie sú vôbec stotožnení. Runy na banky sa stanú obrovským problémom a nakoniec povedú k bankovým prázdninám. Vo viacerých európskych krajinách sa budú ľudia búriť proti úsporným opatreniam a budú požadovať odchod z menovej únie.
  3. Všetok tento zvýšený tlak bude predstavovať príliš veľké bremeno pre európsku ríšu a jej byrokratický aparát stroskotá kvôli nedostatku finančných prostriedkov. Povedané inak, Európskej únii môže hroziť rozpad na viacero častí.
  4. Vlády budú pokračovať v hromadení nového dlhu – aj po prípadnom odchode z EU.
  5. Ak by sa do tej doby neobjavil globálny finančný kolaps, zahraničné subjekty budú pokračovať v nakupovaní privatizovaných európskych aktív za výpredajové ceny a v rovnakom čase sa budú snažiť „spropagovať“ používanie vlastnej meny na európskom kontinente. To ešte viac zhorší konflikt medzi západnými a východnými finančnými mocnosťami.

Spracované podľa Tuur Demeester. Foto k článku: ecb.int. Tento komentár je voľným prekladom publikácie z externého zdroja, ktorý nemusí predstavovať názor analytika Petra Margetinyho alebo spoločnosti TRIM Broker. Poskytnutím i alternatívneho názoru, identického či odlišného k názorom našich analytikov sledujeme zvyšovanie informovanosti odbornej verejnosti o danej problematike.

Vzdá sa niektorá z krajín eurozóny eura?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *