Sobota 21. októbra. Meniny má Uršuľa

Päť dôvodov, prečo sa USA nedostanú z krízy rýchlym krokom

Každý americký ekonóm od bývalého šéfa FEDu Alana Greenspana cez Warrena Buffeta až po súčasného ministra financií Franza Geithnera prízvukuje, že kľúčom k odrazu US ekonomiky späť do rastového módu bude stabilizácia finančného sektora. Ten však môže získať pevnú pôdu pod nohami iba za predpokladu nájdenia dna realitného trhu.

Dôvodom je veľká úverová angažovanosť bánk v hypotekárnom sektore a toxické aktíva naviazané práve na hypotéky, ktoré sa stali nestráviteľnými pre banky práve v dôsledku prepadu cien nehnuteľností, keďže hodnota záväzku dlžníka môže byť vyššia ako samotný kolaterál v podobe príbytku.

Okrem toho cena nehnuteľnosti je pre viac ako 65% amerických občanov ich najväčším aktívom. A čím je ich cena nižšia, tým je menší aj ich majetok a stávajú sa chudobnejšími. To samozrejme pôsobí aj na ich odvahu zadlžovať sa a brať si úvery  (aj v súvislosti s tým, že za úver ručia nehnuteľnosťou… a keď jej hodnota klesá tak sa im zmenšuje zábezpeka pre pôžičku).  Nižšie ceny nehnuteľností sa prejavia v menšom počte i hodnote úverov a investícií, čo následne ovplyvňuje samotné základy úverovej ekonomiky a finančného systému.

To, v čom sa však veľa ekonómov líši, je otázka, či sa prudký prepad cien domov už zastavil, spomalil alebo ešte stále bude padať prudko nadol. Z oficiálnych US kruhov nás takmer všetci ubezpečujú, že ceny domov už môžu nájsť svoje dno. Za všetkých spomenieme centrálneho bankára Lackera z FEDu,  ktorý je dokonca presvedčený: „Koniec recesie vidím už tento rok, keďže signály naznačujú, že US realitný trh práve nachádza svoje dno“. Takýchto rozprávkových výrokov nájdeme na tucty. Optimistický pohľad na pivnicové ceny US  realít dokonca hovorí, že aktuálne ceny sú výhodné na masívny lacný nákup. Ten sa však zatiaľ akosi nedostavuje.

Optimisti zabúdajú totiž na zopár problémov a faktorov, ktoré kvôli ružovým okuliarom na očiach nevideli. My sa Vám v tomto článku pokúsime poukázať na tieto riziká pre, ktoré môže byť odraz US ekonomiky odložený do spodného šuflíka na neurčito.

1. Ďalší nárast nezamestnanosti

Posledné čísla hovoria o 9,5% úrovni, čo je najvyššie číslo za posledných viac ako 20 rokov. Nedávno aj Warren Buffet pripustil, že americká miera nezamestnanosti by mohla v budúcom roku dosiahnuť až 11% (čo je opäť v rozpore s oficiálnymi vyjadreniami vlády či FEDu). To by mohlo viesť k ďalším veľkým stratám US bánk z nesplácaných úverov a toxických aktív naviazaných na ceny domov. Zároveň by si to mohlo vyžiadať navršovanie kapitálu bánk a možnú ďalšiu asistenciu zo strany vlády, keďže stress-testy US bankového sektora (ktoré boli podľa mnohých trápna fraška) počítali v horšom scenári  s nezamestnanosťou len tesne nad 10%.

Otázka je, kto by si v takomto prostredí bral úver a kupoval nehnuteľnosť (aj keď jej cena sa zdá v porovnaní s minulým rokom „really bargaining“ teda skutočne zrelá na nákup. Práve naopak, ako poukazuje agentúra Moodys, ľudia sa snažia čo najrýchlejšie predať svoje domy, kým je ich cena ešte ako tak dobrá (čo zvyšuje ponuku a tlačí ceny ešte nižšie) lebo sa obávajú o svoje zamestnanie. Navyše v čase rastúcej neistoty už aj Američania začínajú šetriť, pričom miera úspor dosiahla za posledný mesiac 16-ročné maximá. Zásoby nepredaných domov v USA dosahujú niekoľkoročné maximá, takže žiadny dôvod aby sa realitný sektor stabilizoval, nehovoriac o vyhliadkach rastu….

Graf 1. Plán vývoja nezamestnanosti Obamovou vládou (v dvoch variantoch s fiškálnym stimulom a bez neho) vs. skutočnosť.

2. Možný nárast úrokových sadzieb

Hoci sa FED svojim programom s poetickým názvom  kvantitatívne uvoľňovanie (tlačenie obrovského množstva ničím nekrytých a teda inflačných peňazí do ekonomiky) snažil znížiť výnosy na US dlhopisoch a dlhodobé úrokové sadzby  výrazne sa mu to nepodarilo. Práve od výnosov na US vládnych dlhopisoch sa odvíjajú sadzby na hypotekárne úvery. A pokiaľ tie neklesnú a trvale sa neudržia na nižšej úrovni, sotva možno očakávať úľavu na hypotekárnom a spolu s ním aj na realitnom trhu. Veď ktorý spotrebiteľ by si bral dlhodobý úver za nevýhodných podmienok vysokých nákladov? Okrem toho, tí čo už majú úver načerpaný budú trpieť vysokými nákladmi na splácanie s potenciálom neschopnosti splatiť ho…(čo môže viesť opäť k stratám bánk)

Graf 2. Priemerná US fixná úroková sadzba na 30 rokov.

3. Divoká inflácia

Hoci šéf FEDu Bernanke, či minister financií Tim Geithner ubezpečujú, že nadmerná inflácia, či hyperinflácia absolútne nehrozí aj keď na trh dodali bezprecedentný objem likvidity. Niektorí analytici však túto idylku tipu „whatever gonna happen we will keep it under control“, teda „čokoľvek sa stane máme pod kontrolou“ spochybňujú. Áno bezprostredná inflácia US hospodárstvu nehrozí, kým je úverový trh zmrazený a banky všetku likviditu, ktorú dostanú neposúvajú ďalej do reálnej ekonomiky.

Toto sa však môže rýchlo zmeniť ako náhle sa „credit crunch“ teda úverový trh rozmrazí a peniaze sa dostanú do reálneho života. A môže sa opakovať história, teda FED začne s navršovaním sadzieb (ako boj proti inflácii), čo prudko zvýši aj náklady na hypotéky a ešte viac ľudí ich nebude schopných splácať svoje úvery. Alebo Bernanke začne až príliš prudko sťahovať likviditu z trhu, keď sa objavia prvé skutočné znaky zelene a obnovy ekonomiky, čo opäť podnieti nárast sadzieb. Navyše, ako náhle sa ekonomika začne odrážať od dna, rozhodne bude existovať tlak na rast cien komodít a z toho prameniaci rast sadzieb.

Nech to dopadne akokoľvek,  definícia inflácie podľa rakúskej ekonomickej školy hovorí ako o raste množstva peňazí v ekonomike a megalomanská monetárna expanzia FEDu  (spĺňajúca definíciu rakúskej školy) vytvára perfektné podhubie pre vznik nekontrolovateľnej inflácie so všetkými jej negatívnymi dôsledkami. Okrem toho nezabudnime na skutočnosť, že tohtoročné dáta CPI či PPI sú porovnávané s vysokou minuloročnou základňou (vysoké ceny komodít) a preto na prvý pohľad nevykazujú žiadne riziká nárastu…. Existujú názory, že inflácia najbližších pár rokov v USA rozhodne nehrozí, pričom hlavným dôvodom (okrem toho, že FED má bystrých chlapíkov, ktorí tomu dokážu zabrániť) je, že rast ekonomiky bude len chudokrvný a pomalý a teda veľké inflačné tlaky nebudú vznikať….Nuž v Zimbabwe tiež nie je rast ekonomiky raketový a inflácia je najvyššia na svete… pričom dôvodom je tlačenie peňazí….

4. Obnovené krvácanie bánk

Nezabúdajme, že všetky veľké bankové mená boli silne zapletené do hypotekárneho trhu a zaznamenali najmä vďaka jeho výbuchu obrovské straty, ktoré viedli k záchrannému TARP balíčku a pumpovaniu likvidity na trh FEDom cez kvantitatívne uvoľňovanie. Od marca začali všetky banky prebudovávať svoje bilancie a navršovať kapitál aj pod tlakom výsledkov stress-testov. No nezabúdajme však, že finančná oligarchia v Kongrese spôsobila, že tieto záťažové testy neboli ani zďaleka rigorózne o čom svedčí aj aktuálny vývoj ekonomiky a hlavne miery nezamestnanosti nad tým najhorším scenárom záťažových testov.

Rozhodne navršovanie kapitálu je dobrým signálom, no ako povedal Nouriel Roubini pod bankovými bilanciami stále sedí časovaná bomba a tento odborník odhaduje celkové straty bankového US sektora na 3,6 bil. USD…takže ani TARP v objeme smiešnych 0,8 bil. USD banky nezachráni. A ak budú mať banky problém sami so sebou udržať sa pri živote, sotva budú chcieť niekomu požičať trebárs na kúpu domu….

Okrem toho nezabúdajme na jednu skutočnosť, väčšie straty US banky zakrývajú vďaka kreatívnemu účtovníctvu. Napríklad vlastný emitovaný dlh nemajú v bilanciách ocenené na 100%, ale omnoho nižšie a rozdiel medzi nominálnou hodnotou a trhovým ocenením (ktoré je nižšie keďže dlh v dôsledku hrozby krachu bánk sa obchodoval pod nominál) vykazujú ako zisk. Ako náhle sa však situácia upokojí, aj toto precenenie sa bude musieť upraviť a vznikne im z toho z účtovného pohľadu strata.

5. Rastúca US zadlženosť

Plánovaný deficit US rozpočtu tento rok by mal dosiahnuť obrovských 13% HDP (čo robí Slovensko s plánom okolo 6% HDP v porovnaní s USA disciplinovaným žiakom) a celkový federálny dlh úroveň okolo 80% HDP. Celkový dlh US ekonomiky (vrátane súkromného) sa  však blíži až k úrovni 400% HDP. Hovorí sa, že z vyspelých krajín sveta je na tom najhoršie Japonsko, ktorého verejný dlh predstavuje takmer 180 % HDP (spolu so súkromným takmer 300% HDP).

No japonský národ mal jeden z najväčších sklonov k úsporám, čo vláda využívala na refinancovanie vlastného dlhu. Každopádne agregátne z pohľadu súkromného a verejného sektora sú na tom americkí daňoví poplatníci ešte horšie…. Práve tento vysoký leverage efekt, teda vysoká zadlženosť začína vyvolávať obavy u investorov. Tí sa obávajú kredibility US vlády či bude schopná splatiť svoj dlh.

Najväčším US veriteľom je Čína, ktorá už niekoľkokrát vyjadrila svoje obavy. Môže byť tak pochopiteľné, že pri ďalšom nákupe US dlhu budú požadovať vyššiu rizikovú prémiu, čo sa negatívne prejaví samozrejme zvýšením nákladov na jeho splácanie. A práve tu sa vznikajú otázky, že US vláda by sa z tohto mohla chcieť vykúpiť infláciou, resp. minimálne oslabovaním US dolára, čo by poškodilo všetkých držiteľov US aktív.

Ak by to nešlo týmto spôsobom, rast daní tiež nie je ďaleko. Tento krok by však mohol znížiť disponibilné príjmy obyvateľstva, čo by negatívne pôsobilo najmä na spotrebu, ktorá tvorila takmer 70% US HDP. Mimochodom rastúca vládna US zadlženosť môže vyústiť do tzv. crowding out efekt, teda efekt vytlačovania súkromných investícií štátnymi, keď veriteľ za zaujímavý výnos uprednostní radšej predsa len o niečo bezpečnejší vládny dlh pred súkromným. Privátny sektor tak bude mať problém dostať sa k úverom napríklad aj k hypotekárnymi. A ak sa k nim aj dostane otázne za aký úrok….

Graf 3. Pomer US vládneho, súkromného a agregátneho dlhu k HDP.

Nech si teda každý urobí vlastný úsudok a záver o tom, že je obnova rastu US ekonomiky skutočne už za rohom, a či sú hore spomenuté body naozaj tak zanedbateľné. Keď sa však zo širšieho pohľadu zamyslíme nad monetárnou politikou FEDu pred vypuknutím krízy a počas nej vidíme, že sa toho veľa nezmenilo… stále pokračujú v expanzii (či tom bolo počas Alana Greenspana prostredníctvom znižovania úrokových sadzieb) alebo počas éry „kúzelníka“  Shaloma Bernankeho, ktorý znížil sadzby na nulu a keďže do záporných hodnôt ísť nemohol, začal s kvantitatívnym uvoľňovaním, ktorého priekupníkmi boli Japonci. No stačí sa pozrieť práve na japonskú ekonomiku ktorá už dekádu prešľapuje na jednom mieste, aby sme zistili, že kvantitatívne uvoľňovanie bol krok totálne mimo.

Náš komentár tak možno zakončiť nádherným citátom otca rakúskej ekonomickej školy Ludwiga Von Misesa z diela Human Action (1949), ktorý je aktuálnejší ako kedykoľvek predtým: “Neexistuje prostriedok na zabránenie konečného kolapsu boomu spôsobeného úverovou expanziou. Jedinou otázkou je, či kríza príde skôr ako výsledok dobrovoľného zrieknutia sa ďalšej úverovej expanzie, alebo neskôr ako posledná a totálna katastrofa menového systému.“  USA sú zatiaľ na ceste k druhej možnosti…..

Autor je analytik CI Komodity.

Ako vidíte krízu?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *