Piatok 24. mája. Meniny má Ela

Poučí sa Čína a India z úpadku Detroitu?

Detroit skrachoval preto, že sa príliš špecializoval na automobilovú výrobu. No to, čo sa tam dialo pred 30 rokmi sa dnes odohráva v Číne a Indii. Industriálne centrá lákajú menej kvalifikovanú silu do priemyselných veľkovýrob.

Keď mesto Detroit požiadalo o ochranu pred veriteľmi, išlo o najväčší takýto právny akt v dejinách Spojených štátov. Počet obyvateľov Detroitu klesol z 1,8 milióna v roku 1950, kedy bolo piatym najväčším americkým mestom, na dnešných necelých 700 000. Jeho priemyselná základňa leží v troskách.

Mohlo by sa zdať, že táto udalosť je dôkazom konca epochy industriálnych miest a prerodu na novú ekonomiku. A predsa žijeme vo svete, kde na tom mestá nikdy neboli tak dobre ako dnes. Prvý krát v dejinách žije v mestách viac ako polovica svetovej populácie a mestské aglomerácie generujú odhadom 80% globálneho HDP. Tieto pomery sa s rýchlou urbanizáciou s rozvíjajúcimi sa trhmi ešte zvýšia. Aké ponaučenie si teda svet môže vziať z detroitskej šlamastiky.

Chyba prognóz

Ešte v 90. rokoch experti naznačovali, že s vývojom nových technológií stratia veľké mestá na význame. Verili, že vďaka internetu a mobilným komunikáciám, pričom tieto technológie boli vtedy v plienkach, už nebude potrebné, aby ľudia bývali v preľudnených a drahých mestských aglomeráciách. Napriek tomu zaznamenali mestá ako New York a Londýn po roku 1990 prudký rast počtu obyvateľov. Hoci do tej doby ich počet obyvateľov desiatky rokov klesal.

Jedným faktorom, ktorý veľkým mestám pomohol, je charakter života v dvadsiatom prvom storočí. Predtým bol život v rozvinutých krajinách založený na každodennej rutine: ľudia ráno odišli do kancelárií a tovární, po návrate domov navečerali s rodinou, pozreli si svoje obľúbené televízne programy a  išli spať. Po prebudení sa celý cyklus opakoval.

Dnes však už pre väčšinu ľudí tieto pravidelné cykly neplatia. Počas pracovného dňa ľudia miešajú a kombinujú mnoho rôznych aktivít – môžu pracovať za stolom, ale tiež si môžu zájsť na obed s priateľom, navštíviť telocvičňu, robiť domáce práce, vyjsť na služobnú cestu, nakupovať cez internet a tak ďalej.

Ani čas strávený doma dnes nie je zreteľne ohraničený. Ľudia môžu pracovať cez internet alebo sa zúčastniť konferenčných hovorov, hoci sa zároveň venujú rodinnému životu. A zistili sme, že tento „multifuknčný život“ sa najlepšie vedie vo veľkých mestách, kde sa koncentruje veľa vymožeností, a to ako tvrdých – letisko, predajne, školy, parky a športové zariadenia, tak aj mäkkých, ako sú kluby, bary a reštaurácie.

Ďalším faktorom je skutočnosť, že veľké mestá získali na význame ako centrá inovácie a kreativity. Až do devätnásteho storočia uskutočňovali inovácie prevažne všestranne založení ľudia, vďaka čomu prebiehala akumulácia nových vedomostí pomaly, avšak ich rozširovanie do rôznych odborov bolo rýchle. V dvadsiatom storočí sa budovanie vedomostnej základne stalo úlohou špecialistov, čo zrýchlilo tvorbu vedomostí, ale zbrzdilo ich interdisciplinárnu aplikáciu.

Inovácie z interakcií

Nedávne štúdie však ukázali, že tento zdroj inovácií sa rýchlo spomaľuje. Produktivita amerického výskumného pracovníka dnes tvorí necelých 15% produktivity porovnateľného pracovníka v roku 1950. Namiesto toho sú inovácie stále vo väčšej miere založené na zmiešavaní a kombinovaní znalostí z rôznych špecializácií. A niektoré veľké mestá sú pre túto činnosť ideálne, pretože sa v nich koncentrujú rôzne druhy ľudského kapitálu a podnecujú sa náhodné interakcie medzi ľuďmi s rôznymi znalosťami a zručnosťami.

Problémom tohto postindustriálneho mestského modelu je skutočnosť, že sa výrazne lepšie presadzujú všeobecne založené veľkomestá, ktoré združujú rôzne druhy mäkkých a tvrdých vymožeností a ľudského kapitálu. Dynamika rastu môže byť v prípade niektorých úspešných veľkomiest tak silná, že dokážu vysávať menších konkurentov. Napríklad Londýn verzus mestá v severnom Anglicku.

V tomto svete sa môže dobre dariť aj niektorým špecializovaným veľkomestám. Detroit so svojou dlhodobou odkázanosťou na automobilový priemysel však ukazuje, že mestám, ktoré sú závislé na jedinom priemyselnom odbore alebo na dočasne výhodnej polohe, sa môže dariť mimoriadne zle.

Odstrašujúci príklad

To všetko má dôležité dôsledky pre rozvíjajúce sa ekonomiky. Keď sa Čína premenila v „továreň sveta“, percento Číňanov žijúcich v mestách vyskočilo z 26,4% v roku 1990 na dnešných približne 53%. Veľké kozmopolitné mestá ako Peking a Šanghaj dramaticky rastú, ale hlavná časť migrácie má podobu vzniku malých a stredne veľkých uniformných miest, ktoré v poslednom desaťročí rastú ako huby po daždi.

Združovaním priemyselnej infraštruktúry a používaním systému chu-kchou, kedy sa vydáva povolenie na pobyt pre určité konkrétne mesto, sa úradom prekvapivo dobre darí celý proces kontrolovať.

Tento proces rastu miest sa však začne rozpadávať. Akonáhle Čína zmení svoj ekonomický model smerom od investícií do ťažkej infraštruktúry a veľkoobjemovej výroby, mnohé z týchto malých priemyselných miest prídu o svoj základný priemyselný sektor.

Dôjde k tomu práve v čase, kedy vzhľadom k pokrivenému demografickému zloženiu nastane v krajine úbytok pracovných síl a k spomaleniu migračného prílivu z vidieckych oblastí do miest. Vidiecku populáciu dnes tvorí neprimerane vysoký podiel starších ľudí.

Postindustriálna príťažlivosť veľkomiest, ako sú Šanghaj a Peking, súčasne priláka talentovanejšie a vzdelanejšie deti dnešných priemyselných robotníkov. A na rozdiel od vidieckych migrantov mieriacich za prácou v priemysle potom bude oveľa ťažšie riadiť vzdelaných a kreatívnych profesionálov prostredníctvom systému chu-kchou.

Boom v úspešných veľkomestách preto odčerpá ľudský kapitál z menej atraktívnych priemyselných centier, ktoré potom spadnú do špirály rozkladu a klesajúcej produktivity.

Podobné príbehy, aký zažíva Detroit, sa v rozvinutých krajinách odohrali v posledných päťdesiatich rokoch niekoľkokrát. A ako naznačuje osud miest na severe Mexika, ani rozvíjajúce sa ekonomiky nie sú voči tomuto procesu imúnne.

Preto sa na tento okamih musí pripraviť aj Čína. Namiesto toho, aby budovala ďalšie uniformné priemyselné mestá, potrebuje nanovo vybaviť a modernizovať mesta, ktoré už stoja. A ako sa počet obyvateľov začína znižovať, možno by dokonca stálo za úvahu, či nebude lepšie neživotaschopné mesta uzavrieť a konsolidovať.

Osud Detroitu by mal slúžiť ako varovanie nielen pre Čínu, ale aj pre budúcu generáciu urbanizujúcích sa krajín. Napríklad pre Indiu.

článok bol uverejnený v rámci projektu Syndicate, autor je globálny stratég Deutsche Bank.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *