Pondelok 23. októbra. Meniny má Alojzia

Prečo zlyhala fiškálna politika?

Hlavným dôvodom zlyhania monetárnej politiky je manipulácia úrokovej sadzby centrálnymi bankami keďže centrálna banka nemá dostatok informácií, aby vedela posúdiť, kde by mala optimálna úroková sadzba ležať. O nič menej škodlivejšia nie je ani fiškálna politika. Naopak, riadenie ekonomiky štátom nás tlačí stále bližšie k priepasti. Jednoducho, hospodárska politika nie je o pomoci ekonomike, ale o uplatňovaní si politickej moci.

Pozrime sa na fiškálnu politiku očami investora Van R. Hoistinga: Štyri faktory vysvetľujú skutočnú príčinu zlyhania fiškálnej politiky a jasne ukazujú, že neustále opakovanie podobných programov bude znamenať stále viac neuspokojivých výsledkov.

Po prvé, vládny výdavkový multiplikátor je nulový, respektíve je možné, že je dokonca mierne negatívny. Deficitné míňanie môže zvýšiť ekonomickú aktivitu, ale iba na krátky čas – 3 až 5 kvartálov. Ak hovoríme napríklad o 12 kvartáloch, tieto prvopočiatočné zisky sa začnú rýchlo vymazávať. Preto ak máme na začiatku ekonomiku s veľkosťou $15 biliónov a deficitné míňanie sa zvyšuje, o 3 roky bude mať takáto ekonomika stále veľkosť $15 biliónov.

Americký prebytok/deficit ako percento HDP

defict ako percento HDP

Vládny sektor, prostredníctvom deficitných výdavkov, získa v porovnaní s privátnym sektorom prevahu v ekonomickej aktivite, súkromný sektor sa naďalej zmenšuje, ekonomika je rovnako veľká a celkový dlh sa zvýši. Avšak zdroje potrebné na platenie úrokových výdavkov, ktoré sú spojené s rastom dlhu, musia byť vytvorené zo zmenšeného súkromného sektoru.

Problémom nie je ani tak veľkosť, alebo čas spustenia rôznych vládnych stimulov, ale fundamentálne chyby v procese ako takom. Potvrdzujú to aj nedávne štatistické výskumy ekonómov Roberta Barra a Roberta Perottiho, ktorí nezávisle od seba a neobyčajne presne poukázali na neúspechy takýchto programov. Jeden z nich hovorí o zápornom multiplikátore (-0,1) v rokoch 1955 – 2006, zatiaľ čo druhý vo svojom výskume prišiel na to, že multiplikátor je iba veľmi mierne pozitívny. Avšak ekonómovia tohto druhu sú ešte stále vo výraznej menšine. Väčšina je skalopevne presvedčená o tom, že multiplikátor dosahuje výrazne plusové hodnoty. Vychádzajú pri tom z ekonomických predpokladov, ktoré boli platné pred niekoľkými desaťročiami a ktorým stále veria. Na(ne)šťastie, nové údaje a dostupnosť dlhodobejších makroekonomických štatistík dokazuje, že veľká časť teórie, o ktorú sme sa mohli oprieť počas posledných piatich dekád, už viac nie je platná.

Stredná hodnota reálneho ročného príjmu americkej domácnosti

ročný príjem americkej domácnosti

Po druhé, dočasné zníženia daní zvyšujú rozpočtové deficity, ale nemenia spotrebiteľské správanie, čo znamená, že dopad na podporu ekonomickej aktivity je zanedbateľný. Prechodné zníženia daní boli uzákonené počas prezidentov Forda, Cartera, Busha a Obamu. Neudiala sa žiadna významná zmena bez ohľadu na to, akú formu mali tieto daňové zrážky. Štúdie o dlhodobých nákupných zvykoch spotrebiteľa (v akademických kruhoch známych pod názvom spotrebná funkcia), takisto ako detailný prieskum období znížených daní, svedčia o tom, že takéto snahy sú iba plytvaním požičaných peňazí. Je tomu tak z toho dôvodu, že odpoveď spotrebiteľa na permanentné, alebo udržateľné zvyšovanie jeho príjmu bude presvedčivá, ale reakcia na prechodné zisky bude bezvýznamná. Zníženie platieb do programu Social Security sa ukázalo ako márne, keďže nepodporilo ani v najmenšej miere ekonomický rast a nekryté záväzky systému Social Security sú teraz dokonca ešte väčšie.

Po tretie, keď sa zmenia daňové sadzby v súkromnom sektore na permanentnej báze, mení sa aj správanie spotrebiteľov a podľa posledných dôkazov má táto zmena ďalekosiahly dopad. Pri trvalých zmenách daňových sadzieb dosahuje daňový multiplikátor hodnotu medzi mínus 2 a mínus 3. Ak sú zavedené vyššie dane, aby sa znížil deficit, pretože politikov k tomu vedie zdanlivo racionálna potreba, aby všetci „trpeli spoločne“, rast sa oslabí ešte viac. Preto pokusy o zredukovanie rozpočtového deficitu zvýšením marginálnej dane budú kontraproduktívne, keďže ekonomická aktivita bude upadať a daňové výnosy v relatívnom vyjadrení poklesnú.

Po štvrté, existujúci stav naznačuje, že viac z amerického federálneho rozpočtu bude použité na zachovanie status quo a úrokové výdavky; preto môže byť vládny výdavkový multiplikátor ešte viac negatívny. Pozitívne multiplikátory ako napríklad výroba vojenskej výzbroje, vesmírny výskum a infraštruktúrne programy budú tvoriť stále menšiu časť budúcich rozpočtov. Dokonca i multiplikátor takýchto „záslužných“ programov môže byť oveľa nižší ako sa predpokladá, keďže prostriedky na tieto programy sa musia získať odinakiaľ a nikdy nie je možné úplne presne identifikovať, ktorý z programov súkromného sektoru bude obetovaný, aby bolo dostupných viac zdrojov na štátne míňanie. Niektoré programy, ako napríklad špeciálne zvýhodnenia pri kúpe prvej nehnuteľnosti, alebo šrotovné, majú zreteľné nežiaduce vedľajšie účinky. Obidva programy iba ďalej zhoršujú problémy v automobilovom sektore a na trhu s nehnuteľnosťami.

V hrubých črtách, monetárna ako aj fiškálna politika zlyhala, pretože vládne finančné transakcie nie sú kľúčom k prosperite. Miesto toho, je ekonomická prosperita krajina následkom kreativity, podnikania a ťažkej práce ľudí.

Autor je analytik TRIMBroker, spracované podľa hoisingtonmgt.com, ilustračné foto: sxc.hu.

Ako sa prejaví zvýšenie sadzieb ECB na úrokových sadzbách pri hypotékach?

View Results

Loading ... Loading ...

Jedna odpoveď na “Prečo zlyhala fiškálna politika?”

  1. libertarian píše:

    Pan Margetiny , píšete :
    „Hlavným dôvodom zlyhania monetárnej politiky je manipulácia úrokovej sadzby centrálnymi bankami keďže centrálna banka nemá dostatok informácií, aby vedela posúdiť, kde by mala optimálna úroková sadzba ležať.“
    – toto vôbec nie je pravda, tá druha polovica vety. CB nastavuje urokovu sadzbu podľa toho, AKÚ POLITIKU chce robiť. Jej činnosťou nie je stabilizácia meny, ale podpora cieľov vlády pomocou menových zákrokov. Menovou politikou CB napráva dôsledky fiškálnej politiky. CB veľmi dobre vie, že úroky pod infláciu su cestou do pekla. A skuste merať infláciu (myslím vlastne znehodnocovanie meny) porovnavaním zo zlatom.
    Keby chcela CB iba držať stabilnú menu, stačilo by
    1. NETLAČIŤ
    2. Nepovoliť komerčným bankám emisiu úverových peňazí. Prípadne iba veľmi obmedzenú.

    A „Prečo zlyhala fiškálna politika?“
    – NEZLYHALA. Fiškálna politika každej vlády je presne taká, akú ju vláda realizuje. Vlada VEDOME vyrába deficit, VEDOME mrhá peniaze na to, čo potrebujú politici, vláda si vedome KUPUJE priazeň voličov za štatne peniaze, vláda dosiahne presne tie ciele, ktoré sa museli dostaviť.
    Hádam len nečakáte od politikov, že verejne priznajú, že vedome produkuju dlhy, že produkujú rast cien, že umyselne ožobračuju občanov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *