Streda 18. októbra. Meniny má Lukáš

Rating: Za zlý súčasný model môžu kopírky

O ratingu a agentúrach vydávajúcich hodnotenie sa dnes píše veľa, aj keď samotné agentúry z tejto publicity najväčšiu radosť určite nemajú. V druhej časti článku o histórii ratingu si povieme niečo o tom, ako dali regulátori agentúram prakticky neobmedzenú moc a že za dnešný pomerne zlý model, kedy si rating platí hodnotená inštitúcia, môžu z veľkej časti kopírky.

Ako som písal na konci prvého článku, vznik SEC a rast regulácie na finančných trhoch mali pozitívny vplyv na rozvoj ratingu a fungovanie ratingových agentúr. Dlhopisový trh zaznamenával v tom čase rýchly rozvoj a ratingové hodnotenie začalo byť neoddeliteľnou súčasťou finančného systému i samotnej regulácie. Kto chcel získať lacné peniaze, musel mať dobrý rating a inštitucionálni investori (už nielen banky, ale aj poisťovne a od sedemdesiatych rokov aj penzijné fondy) zase mali povinnosť investovať iba do kvalitných dlhopisov v investičnom stupni.

Prečítajte si

Kto platí za rating?

V sedemdesiatych rokoch začalo dochádzať k tomu, čo je pre mnohých začiatkom konca nezávislého ratingového ohodnotenia, k zmene platiteľa, ktorý si necháva rating vyhotoviť. Predchádzala tomu úprava minimálnych kapitálových požiadaviek u investičných bánk, ktoré boli nútené držať vo svojich portfóliách kvalitné dlhopisy. Vzhľadom k rozvoju ratingu sa ale na trhoch objavilo množstvo firiem, ktoré boli ochotné poskytnúť akékoľvek ratingové ohodnotenie, ak emitent dobre zaplatil. Regulátor tak pristúpil k tomu, že zaviedol kategóriu „Národne uznané štatistické ratingové organizácie“ (Nationally recognized statistical rating organization – NRSR), teda agentúry, ktoré mali právo vydávať hodnotenie, ktoré bolo možné využiť pri hodnotení kapitálovej primeranosti. Do tejto kategórie sa potom automaticky dostala iba veľká trojka ratingových agentúr (vďaka nejasným pravidlám pre vstup do tejto kategórie, a tiež vďaka agresívnej akvizičnej politike agentúry Fitch, bol tento počet rovnaký aj v roku 2002, dnes ich je deväť).

Bez ratingu sa tak neobišiel prakticky nikto, kto chcel pôsobiť na finančnom trhu. A ratingové agentúry to využili vo svoj prospech tým, že si za rating nechali zaplatiť od emitentov dlhopisov. Čo bolo hlavným dôvodom k tomuto prechodu, nie je úplne jasné, dôvodov mohlo byť viac, ale základný motív – peniaze moc a zisk – sú neodškriepiteľné. Lawrence J. White vo svojom článku The Credit Rating Agencies v periodiku Journal of Economic Perspectives z jari 2010 uvádza hneď niekoľko dôvodov.

Ten prvý, ktorý možno znie trochu kuriózne, ale je všeobecne prijímaný ako fakt, je už spomínané rozšírenie kopírovacích strojov. Tie znamenali úsporu pre klientov ratingových agentúr (kto si to bude kupovať, keď si môže zadarmo zohnať kópiu), pre samotné agentúry ale naopak potenciálne straty. Tento vplyv rýchleho technického rozvoja ešte ratingovky prežili bez úhony, respektíve ho využili vo svoj prospech, ale možno si vôbec neupovedomili, že pre nich nakoniec bude znamenať aj ústup zo slávy.

Ďalším dôvodom je tiež už spomínaný fakt, že ak niekto chcel predávať svoje dlhopisy vo veľkom, bez ratingu to nešlo. Emitenti tak boli ochotní zaplatiť si ratingové ohodnotené svojich dlhopisov vo veľkom a ratingovky proti tomu nič nenamietali. Dôvodom môže byť podľa Whitea tiež krach železničnej spoločnosti Penn-Central Railroad, ktorý znamenal pre trhy šok a pre emitentov zo sektoru železníc potrebu prostredníctvom ratingového ohodnotenia dokázať investorom, že ich dlhopisy sú hodné ich pozornosti. Táto udalosť ale na druhej strane mohla viesť aj investorov k tomu, aby boli ochotní platiť viac peňazí za zistenie, ktoré cenné papiere sú bezpečnejšie.

Nech je to ako chce, ratingové agentúry z danej situácie vyťažili prakticky maximum a investorom ani neprekážalo, že začalo vzrastať riziko konfliktu záujmov. Tento problém mohla trochu mierniť konkurencia medzi troma veľkými agentúrami, ktoré si nemohli dovoliť zverejňovať výrazne odlišný rating. Na druhú stranu ale počet emitentov dlhopisov rástol rýchlym tempom a firmy mohli mať záujem vyberať si tú agentúru, ktorá dávala lepší rating, ako konkurencia.

Trojica ratingových agentúr ale medzi seba nikoho nepustila. V tej dobe sa im podarilo expandovať aj mimo USA a stali sa súčasťou regulácie aj v iných častiach sveta. V rokoch 1970 až 2010 boli ratingové agentúry na vrchole, stali sa určovateľom trendu na finančných trhoch a každému to tak vyhovovalo. Možno aj preto, že hodnotenie ratingových agentúr prakticky fungovalo a celkom presne odhadovalo možnosť defaultu zo strany hodnotených firiem a krajín. Mali síce príliš veľkú moc, ale regulátorom to nedochádzalo, alebo si to nechceli uvedomiť. Výstižne to popísal redaktor NY Times Thomas L. Friedman v jednom rozhovore, v ktorom menoval dve superveľmoci: USA a ratingovú agentúru Moody ‘s. „USA vás môžu zničiť tým, že na vás zhodia omby, Moody ‘s tým, že zníži rating vašich dlhopisov. A verte mi, niekedy nie je jasné, kto je mocnejší.“

Prelom tisícročí znamenal začiatok konca

Problémy pre ratingovky sa  začali krachom spoločnosti Enron, ktorej bol znížený rating z investičného stupňa len pár dní pred tým, než vyhlásila bankrot, pričom potvrdenie investičného stupňa (aj keď rating šiel dole) prišlo mesiac pred pádom (a už po zverejnení informácie o nadhodnotení výsledkov). Podobnú neschopnosť zachytiť aktuálny vývoj potom investori vyčítali agentúram aj v prípade spoločnosti WorldCom. S nadsázkou by sa dalo povedať, že spľasnutia technologickej bubliny prežili ratingovky relatívne v pohode len vďaka tomu, že väčšina skrachovaných bezcenných firiem nestačila emitovať dlhopisy, ktoré by agentúry hodnotili.

Ratingové agentúry sa snažili svoje zlyhanie vysvetliť tým, že ich hodnotenie má dlhodobý charakter a neposkytuje informácie o krátkodobých výkyvoch vo fungovaní emitentov dlhopisov. Čo sa im ale podarilo zahladiť na začiatku tisícročia, to sa im už nepodarilo obhájiť po prasknutí hypotekárnej bubliny a následnej finančnej kríze, ktorá vypukla v rokoch 2008 a 2009. Krach banky Lehman Brothers, ktorá bola aj v čase bankrotu hodnotená ako bezpečná spoločnosť a najvyššie hodnotenie u cenných papierov a spoločností, ktorých hodnota bola prakticky nulová, znamenali definitívny koniec dobrej povesti ratingových agentúr.

Najväčším problémom s oveľa väčšími dôsledkami pre ratingové agentúry v dnešnej dobe je prakticky okamžitá dostupnosť informácií pre každého. Hodnotenie od ratingových agentúr tak prichádza na trh oveľa neskôr, než ho investori premietnu do svojich očakávaní a cien cenných papierov. Ratingovky tak väčšinou svoje hodnotenie zverejňujú s veľkým oneskorením za trhom, ktorý, aj cez svoje nedostatky, opäť plní svoju hlavnú úlohu ukazovatele cien cenných papierov.

Posledný pokus ratingových agentúr o nápravu povesti tým, že znížia rating „nedotknuteľným“ krajinám, ako sú USA, alebo Francúzsko, mal opäť len negatívne následky. Reakcie investorov boli prakticky nulové, pretože rozhodnutie prišlo príliš neskoro a len potvrdilo to, čo už všetci vedeli a dávno očakávali. A navyše si ratingové agentúry znepriatelil aj politikov a regulátorov na oboch stranách Atlantiku, ktorí sa teraz vehementne dožadujú ich regulácie. Asi už zabudli, kto im dal pred niekoľkými desiatkami rokov takmer neobmedzenú moc nad finančným trhom (a úplne smiešne potom vyznieva snaha EÚ o reguláciu agentúr a založenie vlastnej agentúry, ktorá by asi mala lepšie hodnotiť krajiny na starom kontinente).

Ak toto všetko bude znamenať koniec ratingu, nie je jasné, ale v dnešnej podobe už rating určite nemá budúcnosť. Význam ratingu v čase, keď má každý prístup k relevantným informáciám prakticky okamžite, výrazne klesol. Definitívny zánik ratingu síce očakávať nemožno, ale agentúry už nemôžu počítať s tým, že sa jej hodnotením bude riadiť celý finančný svet. Finančný svet čakajú veľké zmeny a ratingové agentúry sa im bohužiaľ tiež nevyhnú.

Článok vyšiel na Investujeme.cz

Dôverujete ratingovým agentúram?

View Results

Loading ... Loading ...

2 odpovede na “Rating: Za zlý súčasný model môžu kopírky”

  1. Rudi píše:

    Rozmyslam, ako by to vyzeralo, keby ratingove agentury niesli zodpovednost za svoje rozhodnutia v zmysle, ze ak vydaju investicny rating a spolocnost skrachuje, investori by ziadali refundovat straty. Je to sice administrativne narocne, ale na druhej strane by ratingovky prestali strielat pismenkami od boka.

    • Michal D. píše:

      Som skeptický, podľa mňa by bolo lepšie, keby sme penzijným fondom prestali určovať pravidlá, na základe ktorých si môžu vyberať inštrumenty.

      Dnes sa ratingom agentúr riadia len tie spoločnosti, ktoré musia. Ostatné sú oveľa prezieravajejšie. Ale pre emitentov CP platí, že sa im práve pre penzijné fondy oplatí kupovať si rating. Keď to prestane platiť, ratingové agentúry sa ocitnú na dlažbe a budú sa musieť zmeniť.

      Rozhoduje trh a pokiaľ je obmedzený, hrá v prospech ratingových agentúr.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *