Stvrtok 19. októbra. Meniny má Kristián

Sme v tretej a poslednej fáze krízy – ázijskej

Nepriaznivý štart tohto roka väčšinu investorov prekvapil – namiesto toho totiž čakali eufóriu a veľké očakávania, ktoré sú so začiatkom nového roka zvyčajne spojené. Podľa odhadov mali akciové trhy v roku 2014 posilniť o 10 až 15 percent. Európa a Spojené štáty mali pokračovať v oživení. Namiesto toho ponúkol január predovšetkým krízu na rozvíjajúcich sa trhoch (emerging markets – EM), ktorá sa rozliala aj na trhy vyspelé. Ponúka sa tak otázka, či je kríza na rozvíjajúcich sa trhoch skutočnou hrozbou.

Podľa mňa určite je – svet sa teraz snaží nájsť svoju rovnováhu, avšak vedľajším produktom tejto snahy je nižší rast svetovej ekonomiky, deflácia na vyspelých trhoch a výrazne slabšie meny rozvíjajúcich sa krajín. Mladé ekonomiky sa totiž snažia zúfalo si pomôcť tým, že oslabujú vlastné meny – a tým si zaisťujú vyššie exporty. V konečnom dôsledku ale dochádza k odlivu kapitálu z rozvíjajúcich sa aj akciových trhov. A investori nakoniec hľadajú bezpečný prístav v dlhopisoch.

Po celom svete práve prebieha veľké cyklické a štrukturálne spomalenie. To pociťuje hlavne Ázia, ktorá sa počas krízy v rokoch 2008 až 2012 ako jediná podieľala na raste globálnej ekonomiky. Napríklad Čína prispela v roku 2012 k rastu celými 36 percentami. A teraz hľadá spôsob, ako oslabiť svoju šedú ekonomiku, ako bojovať s korupciou a ako rekapitalizovať banky pre prípad možných problémov spojených so zoslabením úverového boomu. Zvyšok Ázie, ktorý vytváral 24 percent svetového rastu, musí v súčasnosti bojovať s narastajúcimi deficitmi bežného účtu.

Počas minulého roka začali rozvíjajúcim sa ekonomikám oslabovať meny – ťažko sa to dotklo hlavne krajín tzv. „krehkej päťky“ (Juhoafrickej republiky, Indie, Indonézie, Turecka a Brazílie). Kým ešte nedávno nemali s financovaním svojho fungovania problém, teraz ich trápia obrovské rozpočtové deficity. Tým pádom sú viac závislé na zahraničných investoroch a globálnej menovej politike. Štáty skupiny BRIC ako celok už dávno nie sú v päťpercentnom prebytku, ale dostávajú sa k predkrízovým hodnotám. Jedinou výnimkou s prebytkami – potvrdzujúcou pravidlo – je Čína.

Dôležitá vec, ktorú musíte o investovaní do rozvíjajúcich sa krajín vedieť, znie: Keď si kúpite portfólio s dlhopismi rozvíjajúcich sa krajín, ako napríklad ELMI, 100 percent vášho výnosu bude tvoriť sila forexového trhu. Podobné je to s nákupom akcií z tohto teritória – tu sa bude precenenie forexu podieľať na výnose 70 percentami. Avšak teraz sa rozvíjajúce sa štáty snažia svoje meny zúfalo oslabovať, teda investori ani nemajú chuť aktíva z týchto krajín kupovať a financovať. Prečo by si mali tzv. EM portfólio zhotovovať, keď sa 100 percentami pri dlhopisoch a 70 percentami u akcií podľa tamojších vlád a centrálnych bánk vlastne „nič nedeje“ a naopak sa sústreďujú na stav svojho bežného účtu a ekonomického rastu? Inými slovami, krátkodobá politika devalvácie (v snahe zlepšiť konkurencieschopnosť) zničila jediný dôvod, prečo investori na rozvíjajúce sa krajiny vsádzali. Dostali sme sa do začarovaného kruhu.

A práve toto je dôvod, prečo kríza na rozvíjajúcich sa trhoch stále trvá. Až sa začnú investori vracať, mali by vlády prestať s oslabovaním vlastných mien a naopak zabezpečiť realizáciu reforiem a silnej meny. Namiesto toho môžeme vidieť „preteky ku dnu“ medzi jednotlivými exportnými obrami. Hlavným problémom je, že kladné saldo zahraničného obchodu nemôžeme mať v jednej chvíli všetci – niekto predsa musí dovážať. Rozvíjajúce sa štáty sa menia z poľnohospodárskych ekonomík v stroje na export, ktorých výhodou sú nízke mzdy a voľné kapacity. A s tým, ako tieto ekonomiky rastú, začína sa tu formovať silnejšia stredná trieda. Tá pritom túži po drahších a hlavne dovážaných produktoch. Obchodná bilancia sa tým pádom dostáva do deficitu – po rokoch, kedy bežný účet ťažil zo stále narastajúceho počtu zahraničných investorov, bude treba vyplniť medzeru medzi zvýšenou spotrebou v rozvíjajúcich sa krajinách a exportom.

Týmto hospodárstvam by pritom skutočne pomohli hlavne reformy a programy cielené na to, ako znížiť závislosť na exporte. To je však beh na dlhú trať, navyše väčšinu z týchto štátov tento rok čakajú voľby. A ako je známe, volebný rok je zvyčajne rokom bez reforiem, kedy sa politici snažia maximalizovať očakávania voličov. V rozvíjajúcich sa krajinách tak často nastupujú pre rozpočet nevýhodné sľuby, ako napríklad dotované jedlo a energie. Naopak už sa nerieši, ako bojovať s nerovnosťami v spoločnosti. 

Musíme si tiež uvedomiť, že kríza na rozvíjajúcich sa trhoch je poslednou fázou krízy celosvetovej a že ide o znovunastolenie rovnováhy. Na jednej strane to dokazuje, že sú tieto krajiny menej konkurencieschopné a potrebujú svoje ekonomiky vrátiť do rovnovážnej polohy. Znamená to ale tiež, že z tejto situácie ťaží niekto „iný“ (z celosvetového pohľadu je stav bežného účtu na nule). A tým niekto myslím Spojené štáty a Európu. V prípade USA sa to prejavuje veľmi nízkymi nákladmi na energie oproti zvyšku sveta (vďaka plynu z bridlice sa cena zemného plynu znížila na polovicu toho z európskych zásob). A Európa pociťuje dopyt po nízkych mzdách, navyše neustále klesajúce ceny už čoskoro vyústia v defláciu.

Svet je teraz v lepšej rovnováhe než v čase pred krízou. Takže až príde skutočné oživenie, rovnováha bude úplná, celosvetovo ubudne dlhov a všetko bude transparentnejšie. Práve to sú pre ďalšiu dekádu, až táto kríza skutočne skončí, výborné správy. Finálna fáza tejto krízy prichádza potom, čo si Spojené štáty prešli krízou na realitnom a bankovom trhu (v rokoch 2008 až 2010) a Európa svojou krízou dlhovou (2010 až 2012).

Pritom práve Ázia počas súčasnej krízy pomáhala udržiavať svet v kondícii – keď globálna ekonomika spomalila, podarilo sa Ázii udržať vysoké investície. A aj keď domáce ekonomiky v Európe a USA spomaľovali, Ázia im pomáhala podporiť zahraničný dopyt prostredníctvom exportných objednávok. Teraz je potrebné hodnoty investícií upraviť a znížiť v súlade s pomalším rastom ázijských ekonomík – avšak za cenu, že sa spomalenie dotkne všetkých, rovnako ako nižšie inflácie. Rozvíjajúce sa krajiny potrebujú čas – na znovunastolenie rovnováhy, aj na to získať mandát pre skutočné zmeny. Manipulácia s FX trhom je toho prvou známkou, avšak ešte majú dlhý kus cesty pred sebou.

Zamerajte sa na svoje EM portfólio aj tamojšie meny – na konci roka 2014 by sa výnosy mohli výrazne odvíjať od toho, ako si povedú menové páry USD / TRY, USD / IDR, USD / INR ​​a USD / MXN, než akú agendu nastolí Yellenová a federálny výbor pre voľný trh (FOMC). Podľa mňa je to len dobre.

Autor je hlavný ekonóm Saxo Bank.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *