Streda 20. septembra. Meniny má Ľuboslav, Ľuboslava

Socializujeme sa čiže hlúpneme (Zrkadlo uplynulého mesiaca)

Mám veľkú smolu, že ako novinár, ktorý po väčšinu života sa venujem tejto profesii, som sa dokladne naučil počúvať čo ľudia rozprávajú. Ak som teraz v posledných dňoch niekam zašiel, počúval som len to, aký je ten život fasza. Dva štátne sviatky v jednom týždni, veď je to raj na zemi!

Stačí vybrať pár dní dovolenky a spolu s víkendami na prelome augusta a septembra má človek toľko voľna v jednom kuse, že by premiéra Fica od radosti bozkal aj celé dve hodiny.

To všetko dobro, ktoré na Slovensku máme (vrátane toľkých štátnych sviatkov v roku, že ich neviem ani zrátať!) je výsledok dlhoročného vládnutia sociálne cítiacich vlád, a kto by teda chcel zmenu? Nikto! Hádam okrem tých niekoľkých pravicových čudákov, ktorých na Slovensku, žiaľ, ešte máme.

Napríklad taká otázka minimálnej mzdy. Veď je to samozrejmé, že tento inštitút má byť i naďalej zakotvený v našom spoločenskom systéme (nech si pravičiari dudrú koľko chcú!) a úroveň minimálnej mzdy má byť každý rok vyššia a vyššia. Ved stále viac a viac smerujeme k šťastným zajtrajškom.

Čo na tom, že tento inštitút, ktorý je v trhovom mechanizme cudzím a chorým prvkom (niečo ako prasknuté slepé črevo), gniavi zamestnávateľov, predovšetkým tých menších a stredných podnikateľov? Ale bez nich žiadna, ani tá najdobrotivejšia vláda ľudí nenasýti! Aj preto sa v uplynulom mesiaci o inštitúte minimálnej mzdy opäť raz veľa rozprávalo.

Pravičiari pokazia každú srandu

Keďže sociálni partneri, ako to už býva, sa na výške minimálnej mzdy nie a nie dohodnúť, rozhodla vláda a navrhla, aby nás v budúcom roku hriala pri srdci minimálna mzda na úrovni 480 eur, čo je o 45 eur alebo – ak chcete, o 10 a pol percenta viac než tohtoročných 435 eur! Odborári, aj keď navrhli budúcoročné minimum vo výške až 492 eur, vláde radostne zatlieskali. Naopak, podnikatelia a zamestnávatelia zostali zaskočení uvedomujúc si, že všetky kolektívne vyjednávania sú len hlúpym divadlom!

Viacerí z nich poukázali na to, že aké sú to rokovania, keď, po prvé, aj tak vždy direktívne rozhoduje vláda nikdy neprizerajúc na argumenty podnikateľskej obce, a po druhé, premiér Fico už v predstihu na prvomájových tribúnach informoval pospolitý ľud o tom, aká bude minimálna mzda v roku 2018.

Ale zato sú poriadne svine tí pravičiari! Nedoprajú pracujúcemu ľudu chvíľku radosti. Načo teraz vyťahujú, že premiér Fico zvýšenie minimálnej mzdy na 480 eur avízoval už na prvomájových veseliciach? Ľud na konkrétnu sumu už odvtedy zabudol a tak by sa vlastne potešil dvakrát – vtedy v máji a teraz zasa. Ale prečo by sa mal teraz ľud tešiť, keď sa medzitým dozvedel, že o tom už vedel v máji?

Tí pravičiari fakt všetko pokazia! Napríklad nám to kazia aj takto: Na terajšie zvýšenie zo 435 na 480 eur, čo je historicky najvyššie zvýšenie minimálnej mzdy u nás (!), zareagovala Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) slovami, že radšej mať prácu s menšou výplatou, ako byť nezamestnaný.  A ešte dodala, že také prudké zvýšenie môže výrazne zabrzdiť zamestnávanie najmä ľudí s nižšou kvalifikáciou a následkom zvyšovania môže byť prepúšťanie v menších firmách alebo zamestnávanie len na čiastočné úväzky.

Ale tí AZZ-tkári vyčíňali v minulých dňoch aj inak: vyhlásili, že kvôli zvýšeniu minimálnej mzdy na 480 eur vraj čaká nemocnice kolaps!

Bože, čo sú to tí podnikatelia dnes dovoľujú! Sociálne cítiaca vláda by mala proti nim zakročiť. Tvrdo a nekopromisne! Mala by ich vyhlásiť za nepriateľov ľudu, keď niečo také hlásajú.

Dvojica strelila poriadnu hlúposť

Ale to všetko je nič proti tomu, čo natárali niektorí politici. Napríklad nezaradení poslanci Jozef Mihál a Miroslav Beblavý navrhli zmeniť mechanizmus výpočtu minimálnej mzdy tak, aby to bol transparentný proces presne nastavený podľa toho, ako sa darí ekonomike, a nie podľa toho, koľko rokov zostáva do parlamentných volieb.

Dokonca si tí dvaja dovolili k svojmu chorému nápadu pridať ešte myšlienku, že automatický spôsob výpočtu minimálnej mzdy podľa reálneho stavu ekonomiky by priniesol zrušenie každoročného politického divadla a stabilnejšie podnikateľské prostredie. „Strana Smer-SD tu každoročne vytĺka politický kapitál na tom, že zvyšuje minimálnu mzdu,“ povedali dvaja neznabohovia.

Fakt sú to neznabohovia. Normálny človek by nemohol streliť takú hlúposť! Výška minimálnej mzdy sa predsa odvíja od perfektnej atmosféry na prvomájových a ďalších mítingoch s potencionálnymi voličmi a nie od toho, čo dovolí ekonomika.

Tá ženská, čo všetko kritizuje

Ešte ďalej zašla podpredsedníčka strany SaS Jana Kiššová.

bezočivá ženská vyhlásila, že keď sa krajine darí, mala by vláda konečne znížiť daňové a odvodové zaťaženie a tak prispieť k vyšším čistým mzdám ľudí. Na margo 13. a 14. platov oslobodených od daní a odvodov, ktoré SNS požaduje výmenou za to, že nepadne vládna koalícia, Kiššová povedala, že je to populizmus. A že je to nesystémová hlúposť otvárajúca priestor špekuláciám:

„Tento návrh dáva priestor na špekulácie s daňami a odvodmi a má potenciál rozvrátiť verejné financie. Je to čisto grécka cesta vydláždená snahou SNS odvrátiť pozornosť verejnosti od rozkrádania eurofondov,“ zdôraznila a potom dodala, že už aj dnes môžu zamestnávatelia ľuďom vyplácať rôzne formy odmien. A dokonca vraj aj bez Slovenskej národnej strany.

To už je vrchol, čo si tá baba dovoľuje!!!

Odborárov milujem viac ako vlastnú manželku

Ale ešte lepší hlod je požiadavka, aby minimálna mzda bola vo všetkých krajinách EÚ rovnaká. Pripomeňme si, že táto téma nie je nová – napríklad už v máji 2015 s takou fantazmagóriou, ak už nechcem priamo napísať, že s takou hlúposťou prišiel ľavicový francúzsky premiér Manuel Valls (Parti socialiste) požadujúc zavedenie jednotnej minimálnej mzdy v krajinách Európskej únie alebo minimálne aspoň v štátoch eurozóny.

Najmä tá druhá možnosť je celkom reálna a potrebná, hovoril vtedy zapálený socialista Valls odôvodňujúc to slovami, že je potrebné „bojovať proti všetkým formám sociálneho a daňového dumpingu“ a preto by eurozóna podľa jeho slov mala byť považovaná za jednotný celok s jednotnými pravidlami. „Nie je správne, aby si krajiny platiace jednotnou menou konkurovali nižšími mzdami a nižším sociálnym poistením,“ zdôraznil.

Pravdaže, do určitej miery sa dá s jeho požiadavkou súhlasiť, lebo EÚ alebo minimálne eurozóna by mala byť jednotným trhým s jednotnými daňovými a ďalšími pravidlami, ale centrálne nariadiť výšku minimálnej mzdy je donebavolajúca hlúposť!

Aspoň ja si to myslím a o to viac ma prekvapilo, keď v auguste s touto požiadavkou vyšli odborári. Podľa odborových centrál a združení, ktoré ja mimochodom veľmi milujem (viac ako vlastnú manželku!) by zamestnanci mali za rovnakú prácu dostať vo všetkých krajinách Únie aj rovnakú plácu.

Pánečku, to už nie je ani socializmus, to už je len 5 minút do dvanástej, kedy sa otvoria vytúžené dvere do komunizmu. Keďže ale odborári nemajú páky na to, aby donútili zamestnávateľov na jednotnú mzdu alebo aspoň jednotnú minimálnu mzdu, tlačia na Brusel, aby to z titulu politickej moci nariadil centrálne všetkým podnikateľským subjektom.

No, povedzte, nemá človek v takej chvíli milovať odborárskych bossov?

Napríklad takú viceprezidentku Konfederácie odborových zväzov Moniku Uhlerovú,, podľa ktorej ľudská práca je síce výrobným vstupom, ale nie je tovarom, za ktorý je možné zjednávať čo najnižšiu cenu. Preto by mala byť adekvátne ohodnotená bez ohľadu na to, kde bol tento vstup realizovaný.

Na rozdiel od odborárov si myslím že ľudská práca je tovar, a výška mzdy sa musí odrážať aj od ceny práce (vrátane daní, sociálnych a zdravotných odvodov atď.), ale môj názor všetkých tých zamestnancov, ktorí chcú zarábať viac a viac, nemusí zaujímať. A dobre, že ich to nezaujíma!

A preto tento tematický blok – od milovaných štátnych sviatkov a nekonečného voľna, ktoré musí niekto zaplatiť (nie, priatelia, neplatí to Fico ani žiaden iný zbožňovaný premiér z vlastného vrecka, môžete mu tlieskať koľko chcete!) až po požiadavky na neustále zvyšovanie minimálnej mzdy, ktoré idú len a len na vrub zamestnávateľov, uzavriem jednou vetou:

Socializujeme sa čiže hlúpneme. Netreba k tomu viacej slov.

Nič s tým neurobia ani papaláši!

Pani Jana Kiššová upozornila na tzv. grécku cestu dláždenú populizmom slovenských národniarov. Aby som bol úprimný, je tu s Grékmi čo porovnávať.

Najnovšie sa na tamojšiu ekonomiku pozrel aj kolektív vedcov z univerzity v juhonemeckom Tübingene (Eberhard Karls Universität), podľa ktorých objem tieňovej ekonomiky v Grécku dosahuje 21 a pol percenta z celkového HDP, a to napriek čoraz častejším a čoraz prísnejším daňovým kontrolám v maloobchodných prevádzkach, predajniach potravín, v reštauráciách, kaviarňach, podnikoch služieb a pod.

Ekonómovia z Tübingenu analyzovali prácu gréckych daňových kontrolórov. Tí prídu inkognito do prevádzky, niečo si objednajú, zaplatia a keď nedostanú riadny daňový doklad, okamžite zakročia. V takom prípade sú ale až pričasto fyzicky napádaní majiteľmi prevádzok.

Tamojšie policajné zložky dennodenne zasahujú pri takýchto udalostiach.

Jeden z kľúčových problémov toho všetkého je vraj v tom, že grécki podnikatelia nechcú odvádzať daň z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu, pretože nemajú nijaký nárok na podiel z nej a celá suma patrí štátu a tam sa rozkradne do posledného centa:

„Keby som vedel, že z daní čo odvádzam, sa okrem iného opraví aj roky zatekajúca strecha na miestnej škole, do ktorej chodí aj moja dcéra, nevyhýbal by som sa plateniu. Ale strechu už dhé roky nie je za čo opraviť a všetky peniaze, ktoré odvediem, sa niekde stratia, rozplynú a rozkradnú, takže odvádzať dane my drobní grécki podnikatelia odmietame,“ povedal nedávno pre svetové médiá majiteľ malej reštaurácie a potom hrdo dodal:

„A nič s tým neurobia ani daňoví kontrolóri, ani polícia, ani papaláši a veľké zvieratá z Atén či úradníčkovia z Bruselu.“

Hemžilo sa to tam bahadurmi

Celkom dobre mi nečakane prihral ten majiteľ malej gréckej reštaurácie, keď rozprával pred kamerou BBC. Po grécky, žiaľ, nerozumiem, ale v rozhovore s ním zazneli v anglickom pretlmočení slová sachem a bahadur, obe možno do slovenčiny preložiť ako veľké zviera, nadutý človek, papaláš.

A pripomeňme si, že pozvanie na veľkolepé oslavy 25. výročia slovenskej ústavy, kde sa to sachemami a bahadurmi len tak hemžilo, odmietol predseda pravicovej SaS Richard Sulík s tým, že to považuje za papalášizmus.

Ten majiteľ malej gréckej reštaurácie sícenevyzeral, že je vysokoučený a že má skončené tri svetové univerzity, ale prisámbohu, v tej chvíli, keď hovoril o daniach a papalášoch, sa mi zdalo, že má dôslednejší rozhľad v politike, než tie nekonečné masy politológov, ktoré vo veľkom chŕlia slovenské vysoké školy.

Toto Zrkadlo uplynulého mesiaca venujem najmä rozdielom medzi ľavicovým a pravicovým pohľadom na svet a financie. Nie je to téma odťažitá, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, aj keď sú na Slovensku ľavica a pravica ešte vždy nevyhranené, čo je živná pôda pre populizmus.

Ale je to viac-menej len politologická teória omieľaná do nekonečna. V reáli je to celkom inak. V podstate môže byť obyčajnému človeku jedno, či na jeho úkor bohatne s úsmevom na tvári ľavicový či pravicový politik.

Akurát, že tí ľavicoví to na Slovensku majú ľahšie, lebo ich voliči sú viac odolní voči kauzám korupcie, veľkého rozkrádania a prehmatov štátnej moci. A navyše, tí ľavicoví vedia všetky kauzy lepšie zaobaliť a prekryť veľkolepými kvetnatými rečami o štáte, národe a spoločnosti, o ústave a národnoštátnych záujmoch, o pracujúcom ľude, o zmenšovaní sociálnych rozdielov atď.

Slovom, socializujeme sa čiže hlúpneme.

Sprostý alebo s medovými motúzikmi?

Keď vyjde tento komentár, kamarát Miro mi hneď pošle email, že som zase raz nadržiaval pravici, hoci ľavica je to lepšie. Ako ho poznám uvedie príklad Baracka Obamu a jeho program zdravotnej starotlivosti pre každého (Obamacare), ktorý pravicový Trump chcel hneď zrušiť ako svoj prvý krok v úrade. A ja Mirovi odpíšem, že keby som bol US občanom, určite by som prvý i druhý raz volil ľavicového Obamu, no Trumpa by som vlani určite nevolil.

Ale uznám, že každé porovnanie kríva a hovorím, že Donald Trump je taký pravičiar ako Fico ľavičiar. Nechcem byť sprostý, ale hrubý neotesaný Trump by sa v decentnom ťahaní medových motúzikov mohol od Fica veľa podučiť.

Alebo ešte lepšie od ikony Smeru-SD, poslanca NR SR a košického primátora Richarda Rašiho, ktorý najmä teraz pred župnými voľbami tancuje s dôchodkyňami po dedinách. A tie jednoduché ženičky naozaj nevedia, aký je rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Rašiho heslo je Zmenili sme Košice, zmeníme celý kraj, len škoda, že mu niektorí ten prekrásny slogan prepisujú trebárs do podoby Dobabrali sme Košice, dobabreme celý kraj.

A niektorí to píšu ešte neslušnejšie.

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *