Streda 22. mája. Meniny má Júlia, Juliána

Svetovej ekonomike chýba nádej a kríza; ak nebude Fico, príde Pico (Týždeň vo financiách očami komentátora)

Pomimo možných exitov, ktoré točia Európou (Grexit, Brexit, Finxit atď.) existuje už aj Slovksicht. Ale to je už iná téma. Je o falošnom výraze ľudskej tváre a našepkáva, že viac by sme sa mali učiť z myšlienkového odkazu antického sveta. Napríklad z porekadla Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi. Upresním: Tým Bohom je samozrejme starorímsky Jupiter (Jovis).

Pokračujúca neistota a nervozita okolo Grécka a hádanky typu Bude alebo nebude Grexit, resp. Kedy bude a čo to prinesie celej Európe? tlačili na spoločnú európsku menu. Naplní sa obava prezidenta ECB Maria Draghiho, že ak sa grécku krízu nepodarí vyriešiť a krajina oznámi default, svetová ekonomika sa dostane do neprebádaných vôd?  Na samom začiatku uplynulého týždňa sa euro zrána predávalo po 1,0780 USD, čiže klesalo – len pripomeniem, že Európska centrálna banka (ECB) stanovila v predchádzajúci piatok (17. apríla) napoludnie referenčný kurz na úrovni 1,0814 USD.

Pokles bol jednoznačným odrazom toho, že rokovania o tzv. gréckej otázke sa zadrhli alebo ak mám byť slušný, uviazli na plytčine.

Dôležitejšie ale je, že koncom týždňa euro trochu posilnilo – v piatok ráno sa predávalo po 1,0810 USD (pričom ECB vo štvrtok napoludnie stanovila referenčný kurz 1,0772 USD). Dôvodom rastu eura bolo aj očakávanie, že na stretnutí v lotyšskej Rige budú ministri financií eurozóny rokovať o riešení gréckej dlhovej krízy. Je pre mňa trochu nepochopiteľné, ak kvôli stretnutiu euro posilnilo, keďže už dopredu sa vedelo, že v Rige sa nič nevyrieši a grécky problém zostane ďalej trčať na plytčine.

Deň pre týmto dlhočakávaným stretnutím výnos gréckeho 10-ročného dlhopisu poklesol o 50 bps a akcie v Aténach poskočili nahor o viac ako dve percentá!

V predvečer kľúčového stretnutia euroskupiny na tému Grécko začal investorom do žíl opäť prúdiť optimizmus. Je na mieste? – položil si otázku hlavný ekonóm Ery Jan Bureš a sám si na ňu predčasne odpovedal slovami, že stretnutie v Rige dohodu asi neprinesie: „Cesta Grécka k dohode s Medzinárodným menovým fondom (MMF) a európskymi inštitúciami tak pravdepodobne bude ešte chvíľu trvať, no času rovnako ako peňazí nemajú Atény nazvyš. A navyše treba mať na pamäti, že jedna vec je všeobecná dohoda a druhá konkrétne reformy.“

Politika alebo ekonomika? Zadubení marxisti to vedeli…

Z boja o záchranu Grécka ma zaujali ešte dve vyjadrenia. Nemecká kancelárka Angela Merkel po štvrtkovom stretnutí s gréckym premiérom Alexsisom Tsiprasom povedala, že treba urobiť všetko pre to, aby sa Grécku neminuli peniaze skôr, než dosiahne dohodu s medzinárodnými veriteľmi. Na nástojčivé novinárske otázky typu, čo sa stane, ak sa Grécku predsa len minú peniaze ešte pred dosiahnutím dohody, zdôraznila: „Je potrebné urobiť všetko, aby sa tomu zabránilo.“

V podobnom duchu sa nieslo aj vyjadrenie ministrov financií Euroskupiny, podľa ktorých sa napriek stagnujúcimi rokovaniam o gréckom reformnom programe a napriek neustálym presúvaniam termínov jeho schválenia neuvažuje o vylúčení Grécka z eurozóny. „Žiaden plán B neexistuje!“ potvrdili ministri. A jeden z nich, francúzsky minister Michel Sapin spresnil: „Existuje len jeden plán: Grécko v eure, Grécko v Európe a Grécko v Euroskupine.“

Môj názor: „Politika nemôže nemať prvenstvo pred ekonomikou.“ Tak to dakedy napísal vodca októbrovej revolúcie 1917 v Rusku V. I. Uljanov (Lenin) a túto jeho poučku aj mne na vysokej škole i neskôr počas postgraduálneho štúdia a na ďalších politických školeniach vtĺkali do hlavy zadubení učitelia marxizmu- leninizmu.

Nikdy som tej poučke celkom nerozumel a ani za najtvrdších čias socializmu som nechápal prečo tú a tú fabriku musí viesť človek, ktorý tomu, čo sa vyrába vôbec nerozumie, nemá žiadne vzdelanie, ale politicky je v poriadku, lebo má dobrý pôvod – robotnícky, no fabrika ide od deviatich k piatim. Nechápal som, prečo tú elektrotechnickú fabriku nemôže riadiť mladý, vzdelaný a progresívne mysliaci mladý inžinier, ktorý elektrotechniku vyštudoval a má dobrý rozhľad. Len pripomeniem, že to bolo v čase, keď už aj Ustredný výbor KSČ na jednom zo svojich zasadnutí sa zaoberal elektrotechnickým priemyslom a konštatoval, že v tomto smere socialistické Československo zaostáva niekoľko desaťročí za vyspelým svetom.

Na pozadí tohto konštatovania som na seminári položil lektorovi marxizmu-leninizmu tú otázku o riaditeľovi s pôvodným povolaním robotník a mladom rozhľadenom inžinierovi, ktorý by mohol fabriku lepšie riadiť. A odpoved? „Už súdruh Lenin učil, že politika nemôže nemať prvenstvo pred ekonomikou.“

Možno, že tieto moje spomienky na časy minulé, sa zdajú trochu od veci, ale ja som si na poučku o prvenstve politiky spomenul práve vo chvíli, keď pani Angela Merkel i ministri Euroskupiny potvrdili, že žiaden Grexit sa nechystá a urobia všetko pre záchranu Grécka. Tu už totiž nejde o ekonomiku, tu ide o politiku. Ak nezachráni Grécko moderná Európa, zachráni ho Rusko. (O vojenských, politických, morálnych i ekonomických aspektoch prípadnej ruskej pomoci Grécku som sa v uplynulých týždňoch viackrát venoval vo svojich komentároch a nebudem ich teraz bližšie rozvádzať.)

Čo ničí budúcnosť Európy?

Vrátim sa ale k téme. Grexit nie je teraz na programe dňa, no globálna ekonómka spoločnosti Fidelity Anna Stupnytska sa nazdáva, že k odchodu Grécka z eurozóny napokon predsa len dôjde, a to v priebehu troch až piatich rokov

Horúcejšou témou ako Grexit sa mne zdá Finxit, keďže po tamojších voľbách pomerne hmatateľnú podobu dostala neochota Fínov doplácať na Grékov. Podľa viacerých analytikov prvou krajinou, ktorá opustí eurozónu, môže byť práve Fínsko. Tamojší politici vidia možný rozpad eurozóny takto: Buď sa oddelí juh alebo sever, pretože táto menová kazajka pôsobí utrpenie miliónom ľudí a ničí budúcnosť Európy.

Svet sa vždy po kríze pohne

Saxo Bank je známa svojimi neradostnými víziami a pochmúrnymi prognózami. A kdesi v tomto rámci sa nachádza aj minulotýždňová úvaha hlavného ekonóma banky Steena Jakobsena o tom, že svetová ekonomika je vo fáze apatie. Nič nenúti krajiny, aby pristupovali k reformám. Nič nenúti firmy, aby boli produktívnejšie a jednotlivcov, aby prekonávali svoje hranice. Musí prísť nová kríza, aby sa ekonomika mohla odraziť smerom nahor.

Máme nulový rast, nulovú infláciu a najmä nulovú nádej, ktorá znamená, že voľby môžu zmeniť lídrov, no nie súčasný štýl politiky a jej vízie.

Inak a po slovensky povedané: Keď nebude Fico, príde Pico. Aspoň ja som tak pochopil renomovaného ekonóma.

„Svet sa ale po kríze vždy pohne,“ zdôrazňuje Jakobsen a dodáva, že všetky zmeny v makroekonomike pochádzajú z politických chýb. Rok 2015 je síce strateným rokom, ale na budúci rok necháme realitu ničoty za sebou.

Trápne divadielka ma nezaujali

Slová hlavného ekonóma Saxo Bank naznačili poslednú tému tohto komentára. A ja sa ju pokúsim zasadiť do prúdu minulotýždňových udalostí. Európu momentálne naozaj desia všelijaké možné exity. Pomimo Grexitu a Finxitu je to aj Brexit (venoval som sa mu v minulotýždňovom komentári Brexit, grexit… Cui bono, súdruhovia? Cui bono?) a existuje aj už aj Slovksicht. Ale to už je iná téma. Je o falošnom výraze ľudskej tváre a udalostiach okolo spoločnosti Váhostav-SK a o tom ako s pokojným výrazom tváre premiér Fico počas niekoľkých dní viackrát zásadne zmenil názor na túto kauzu.

Na rozdiel od dôchodcov a ďalších ficovoličov ma nezaujali trápne režírované divadielka, ktoré majú dosvedčiť, že tomu jedinému spravodlivému teraz (necelý rok pred parlamentnými voľbami) ide o dobro ľudu. Mám tu na mysli divadielka typu policajná razia v budovách spoločnosti Váhostav-SK či „spontánne“ vyjadrenie policajného prezidenta Gašpara o tom, že polícia by mala v súvislosti s vyšetrovaním stavebnej spoločnosti Váhostav-SK vypočuť aj podnikateľa Juraja Širokého. Šéf polície to ale pre istotu povedal len nepriamo: „Určite budú asi vypočutí všetci členovia predstavenstva.“

Viac ma zaujalo zhrnutie celej témy, ako to vo svojej sieti Regionálnych novín urobil predseda opozičnej OĽaNO Igor Matovič slovami, že najprv sa Fico nechá Širokým vydržiavať, potom mu pustí jeho ľudí do parlamentu, aby šili Širokému zákony na mieru. Následne naleje do jeho firiem miliardy z nášho spoločného. „Keď Široký prestane platiť iným, miesto toho, aby mu klepol po prstoch, tvári sa, že o tom nevie. Keď to vybuchne, ukazuje zbabelo prstom na iných… Keď pochopí, že viny sa nezbaví, nesiahne na majetok Širokého (cca 900 miliónov eur), ale zoberie peniaze všetkým, ktorí majú účet v banke, a dlhy za Širokého zaplatí.“

Dá sa ešte viac morálne klesnúť? – pýta sa poslanec Matovič a sám si odpovedá: „Nedá. Fico morálne dno prerazil… a Široký si „poctivo“ zarobené peniažky môže užívať v čerstvo dokončenej megavile na Bahamách za cca 15 miliónov eur. To je sociálne cítenie Roberta Fica v praxi.“

Z hľadiska našej témy je zaujímavá „diskusia“ o tom, či sa dajú legálne zaplatiť Širokého dlhy. Poslanec Jozef Kollár (nezaradený) upozornil na skoršie stanovisko ECB, podľa ktorého sa bankový odvod nedá použiť na iné účely ako na riešenie budúcich systémových zlyhaní bánk. Ministerstvo financií (MF) SR: „Použitie zdrojov z osobitného odvodu bánk nepodlieha súhlasu alebo inej schvaľovacej kompetencii orgánov EÚ alebo ECB). Stanoviská ECB majú odporúčací charakter.“

Prezident Slovenskej bankovej asociácie (SBA) Alexander Resch: „Trváme na tom, aby bankový odvod slúžil výhradne na účely, pre ktoré bol vytvorený. Nesúhlasíme so zmenami v zákone a máme obavu, že tento odvod bude využívaný na iné účely ako riešenie kríz v bankovom sektore. Nie je jasný účel ani mechanizmus, ako budú tieto peniaze využívané. Bude to iba na rozhodnutí akejkoľvek vlády…“ Premiér Fico„Vláda použije peniaze z bankového odvodu na odkúpenie 50 percent pohľadávok veriteľov Váhostavu-SK presne tak, ako to naplánovala. Túto operáciu nemôže nikto zastaviť a my ideme ďalej!“

Po papuli namiesto pointy

Pravdu mali starí Rimania, keď hovorievali Quod licet Jovi, non licet bovi (Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi). V tomto latinskom porekadle sa spomína najvyšší rímsky boh Jupiter alebo tiež Jovis, ktorý bol pánom nebies, hromov a bleskov a predovšetkým ochrancom štátu a rodiny a všetkých zákonov, na základe ktorých fungovala Rímska ríša.

Podobnosť so slovenskou súčasnosťou je samozrejme len čisto náhodná. Najmä pokiaľ ide o zákony, ktoré u nás – na rozdiel od starorímskej legislatívy – chránia obyčajného pracujúceho človeka, napríklad drobného živnostníka…

Niekedy mám pocit, že treba sa nám viac učiť z myšlienkového odkazu antického sveta. Alebo si aspoň sám fúknuť jednu po papuli.

Autor PhDr. Peter Furmaník je publicistom – reportérom a komentátorom. Ilustračný obrázok v záhlaví článku:  Výrez z reprodukcie obrazu Jupiter et Thétis od francúzskeho maliara Jean Auguste Dominique Ingres (1780 – 1867). Zdroj: Wikimedia Commons.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *