Stvrtok 23. novembra. Meniny má Klement

Tanzánski farmári, čínske mestá duchov a nikdy nekončiace ilúzie o centrálne riadenej ekonomike

James Scott vo svojej knihe píše o farmároch z Tanzánie rozdrobených v usadlostiach, kde každá rodina autonómne rozhodovala o tom, čo a kedy vypestuje. Individuálne farmy sa prispôsobovali svojmu prírodnému prostrediu a vlastnému sociálnemu prostrediu. Pre vládu by boli náklady na inšpektorov preverujúcich hospodárenie fariem rozdrobených po celej krajine astronomické.

James Scott vo svojej knihe píše o farmároch z Tanzánie rozdrobených v usadlostiach, kde každá rodina autonómne rozhodovala o tom, čo a kedy vypestuje. Individuálne farmy sa prispôsobovali svojmu prírodnému prostrediu a vlastnému sociálnemu prostrediu. Pre vládu by boli náklady na inšpektorov preverujúcich hospodárenie fariem rozdrobených po celej krajine astronomické.

Tieto metódy farmárenia boli neustálym terčom kritiky Juliusa Nyerera, tanzánskeho prezidenta v rokoch 1961 až 1985: “nezávislé farmy sú zaostalé a neefektívne. Moderné poľnohospodárstvo by malo byť centralizované, organizované a komunálne.“ Z jeho pozície videl, že pre populáciu by bolo vhodné organizovanie do dedín.

Scott ďalej píše ako z knihy ortodoxného centrálneho plánovača. V rokoch 1970 až 1976 tanzánski vládni vojaci a byrokrati násilne presťahovali viac ako 10 miliónov farmárov (Nyerereho počty) do tisícov umelo vytvorených dedín. Naložili ich na nákladiaky s pár vecami a dobytkom, ktorý vládali zobrať a boli odvlečení z vlastného domova. Vyložili ich v nových dedinách. V prípade, že dom nebol umiestnený podľa predstáv dozorcov, štát mal možnosť požiadať o rozloženie a presun celého obydlia do požadovaného miesta.

Organizácia do dedín viedla k totálnemu zlyhaniu poľnohospodárskej produkcie, deštrukcii ornej pôdy, stratám dobytka, hladu a epidémiám. Množstvo ľudí sa pri prvej príležitosti snažili utiecť do starého domova. Na papieri to však rovnako ako dnes všetko vyzerá najprv dobre. Tanzánsky štátny aparát vnímal zmenu smerom k marketingovo atraktívnej usporiadanej spoločnosti veľmi pozitívne. Farmári boli združení v malých dedinkách, ľahko dostupných kontrolórom. Tak mali byrokrati jednoduchú cestu k tvorbe štatistík výroby a vláda mohla vysielať presné požiadavky na poľnohospodársku produkciu.

Dôvodom pre zmenu bola aj atraktívnosť možnosti ľahšej kontroly verejnosti autoritatívnou mocou, s následným cielením zdaňovania všetkého vymykajúceho sa akceptovateľným príjmom podľa momentálneho sentimentu v spoločnosti – v tomto prípade pohnútkam vládnucej vrstvy. Je fascinujúce, že dnes sa stretávame často s rovnako naivnými krokmi štátov veriacich v schopnosť prečítať komplexný sociálny systém a potreby jednotlivých ľudí. Predstavujú si spoločnosť ako systém, kde je možné všetky dôležité informácie kodifikovať a zhodnúť sa na ich príčinách konania jednotlivých skupín, alebo jednotlivcov.

Ideálna predstava centrálneho plánovania je: každý dom má mať presnú adresu, každý človek registrované pracovné miesto s jasne definovanými úlohami. Naša spoločnosť má už iba krôčik k tejto doktríne. Táto doktrína diktuje, že všetky ulice je ale potrebné prestavať na priamky a systematicky prečíslovať. Každá oblasť bude mať určitý objem potrebných sociálnych zariadení rovnakého vzhľadu a bude v nich bývať určitý pomer správnych občanov určitého druhu. Byrokracia a silové zložky tak majú dobrý priestor na upratanie mesta v prípade nepokojov, môžu ich efektívnejšie osloviť “múdrym “ slovom a zobrať si cez dane, čo potrebujú na svoje “prežitie“. Rovnako ako v románe 1984, avšak treba si dať otázku: Prečo je New York usporiadaný na mriežku? Prečo sa Čína snaží o akceleráciu presunu ľudí do umelo vytvorených miest?

Každý, kto má rodinu, však vie aké komplikované je kontrolovať aktivity čo i len trojročného dieťaťa. Je neuveriteľné, že dokážeme často veriť, alebo akceptovať žitie v ovzduší názoru, že existuje možnosť jednoduchého plánovania celej spoločnosti, alebo národného hospodárstva. To je totiž prirodzene chaotické, komplexné, plné nepredvídateľných zmien a bezprecedentných udalostí doteraz nepoznaných.

Všetko vedomostne neuchopiteľné a neopísateľné konanie ľudí je nemožné nahradiť jednoduchými úradnými poučkami, čo vždy predstavuje riziko možného zlyhania, ktoré musí zachrániť verejná autorita. Nič by nemalo byť robené len tak z pocitu, bez plánu a bez dosahu centrálnej moci. Cieľom je nahradiť niečo tradičné a zaužívané, novým umelým poriadkom, ľahko čitateľným pre neproduktívny administratívny aparát živiaci sa arbitrárnou redistribúciou medzi záujmovými skupinami.

Jedným z odstrašujúcich príkladov sociálneho inžinierstva tohto typu je slávny francúzsky architekt posadnutý usporiadaním spoločnosti na základe dokonalej symetrie a centrálneho riadenia. Koncom 20-tych rokov minulého storočia Le Corbusier za šesť týždňov navrhol plán prebudovania Moskvy. Jeho náčrt bol geometrickým perfekcionizmom, s rovnými ulicami a pravými uhlami, so štvorcovými obytnými aj administratívnymi budovami.

Brazílsky sociálny experiment Sovieti kritizovali tento návrh ako mesto vhodné pre existenciu iba na papieri, umiestnené v púšti, kde nesmie ani rieka narušovať navrhnutú symetriu. Corbusier neuspel a takmer identický návrh posunul predstaviteľom v Paríži. Le Corbusier sa nedožil realizácie svojich plánov ani v Moskve ani v Paríží, avšak dokázal inšpirovať Lucio Costu, ktorý mal v Brazílii navrhnúť plán nového hlavného mesta.

Výstavba mesta Brasília sa začala v roku 1957 na prázdnom priestore, približne tisíc kilometrov od Rio De Janeira. Malo to byť miesto, ktoré nebude musieť čeliť kompromisom s existujúcim obyvateľstvom. Mesto bolo vystavané podľa presného plánu. Obytné priestory, administratívne budovy, doprava, sociálne služby, všetko bolo dopredu premyslené. Nechýbali rozsiahle námestia pre rekreáciu a monumenty glorifikujúce štátny aparát. Plán sa dokonca dostal k tomu, že určil presný počet obyvateľov mesta Brasília na 557 tisíc obytných jednotiek.

Prví obyvatelia však boli po príchode dezorientovaní a sklamaní. V porovnaní s Riom alebo Sao Paulom nemalo mesto charakter, farbu, variabilitu a prekvapenie. Mesto Brasília sa stala dokonalým pomníkom centrálneho plánovania a zároveň jeho karikatúrou.

V roku 1980 malo mesto iba polovicu obyvateľov v porovnaní s pôvodnými predstavami centrálnych plánovačov a tri štvrtiny z nich žili mimo obytných oblastí navrhnutých Luciom Costom. Z 557 tisícov obytných jednotiek pre rodiny, bolo obsadených iba 70 tisíc.

Podobné scenáre však nie sú výnimkou aj dnes. Tieto trendy už niekoľko rokov vidieť aj v Číne, kde analytici naďalej s obľubou hovoria o ekonomickom boome. Nehovoria však už o mestách duchov a prázdnych obchodných domoch pre tisíce obchodov, kde zopár predavačov čaká na jedného zákazníka aj dva dni. Austrálska webstránka SBS Dateline priniesla dokument, v ktorom hovorí o 64 miliónoch prázdnych bytových jednotiek v Číne, ktoré sú pre bežných Číňanov cenovo nedosiahnuteľné. Rovnako v nižšie priloženom videu uvidíte najväčší obchodný dom na svete, ktorý vyzdvihoval aj New York Times ako dôkaz nového obdobia čínskeho spotrebiteľa. Tento obchodný dom je plný personálu čistiacich schátrané priestory a plánovaných 1500 obchodov zastupuje zopár predavačov – zúfalcov.

To všetko iba pre rastúce HDP a spokojnosť vládneho aparátu. Veľkosť nárastu HDP sa stanoví centrálne a naplnenie tohto cieľa je najjednoduchšie cez úplne nezmyselnú výstavbu nových domov a obchodných centier. Ekonómovia celého sveta sa následne odbavujú na úspechu čínskej centrálne plánovanej ekonomike, pričom nevidieť nič iné len mrhanie zdrojmi.

HDP síce určite vzrástlo, ale v Číne vidíme realitnú bublinu a nie zdravý ekonomický rast. Pokiaľ si ekonómovia neprestanú zamieňať ekonomický rast vyjadrený HDP s úrovňou blahobytu obyvateľov danej krajiny, tak dovtedy budeme čeliť udržiavaniu centrálne plánovaných ekonomík vykorisťujúcich vlastné obyvateľstvo znehodnocovaním peňazí cez agresívne expanzívne politiky stimulov.

Záver

Ľudské interakcie a potreby sú príliš komplexné aby sa dali riadiť centrálnou autoritou. Dennodenné konanie jednotlivca musí byť založené na subjektívnych individuálnych rozhodnutiach a potrebách, často pre externého pozorovateľa nepochopiteľných. Intelektuáli žijú vo veľkom sne možnosti budovania racionálnejšieho sociálneho poriadku, avšak každý takýto pokus sa skončí katastrofou. Ako hovorí Hayek: veria v dokonalého vládcu, ktorý dokáže rozhodovať na základe detailných vedomostí o vlastníctve jednotlivých statkov v spoločnosti. Takáto informačná kapacita v jednom centre je však ilúziou.

Centrálne riadenie nezasahuje len do budovania infraštruktúry. Rovnaké zásady centrálneho plánovania platia pre celý verejný sektor a štátom riadené služby. Skončime teda s obdivovaním autoritatívnych režimov riadenia spoločnosti. Začnime mať rešpekt pred individuálnym konaním jednotlivca a jeho rozhodnutím.

Autor je analytik TRIMBroker.

Prerozdeľuje štát vaše dane efektívne?

View Results

Loading ... Loading ...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *